arieta

Toto je už dávno, čo som to videla - a keďže tu nie je veľa napísaného, pridám pár slov, čo si spomeniem... Pani z prímoria ma očarila krásnou nórskou prírodou a zaujímavým príbehom s Liv Ullmannovou v hlavnej úlohe. Pani z prímoria žije usporiadaným životom s manželom a rodinou niekde na brehu fjordu, preto pani z prímoria - aké mala postava meno si už nespomeniem. No predtým ako sa vydala, bola zamilovaná do iného muža, ten sa nešťastnou náhodou stratil z jej života. Po rokoch sa objaví zvesť, že bývalý milenec žije a príde za ňou. Toto spôsobí rozvrat v doteraz pokojnom živote panej z prímoria a jej manžela. Manžel cíti, že manželku stráca a bojuje o ňu, nechce aby odišla s bývalým milencom, no ona ho žiada, aby jej nechal slobodu v rozhodovaní. Toto napätie a dráma vyústia do prekvapivého záveru, ktorý sa odohrá práve vtedy, keď bývalý milenec pristane na brehu fjordu.

Je predvianočné obdobie a to mi pripomenulo práve tento film, ktorý zhruba v tomto čase pred dvoma rokmi dávala TV JOJ - animované filmy veľmi nesledujem, ani disneyovky atď. - ale tu som sa zapozerala a naraz som bola v príbehu a príbeh bol vo mne... Moji rodičia mali (z dnešného pohľadu!) zvláštnu záľubu v tom, že ma pravidelne v detstve obdarovávali knihami - a jednou z tých kníh boli aj maorijské legendy z Nového Zélandu, samozrejme prispôsobené pre detského diváka, takže meno Maui som už poznala - severný ostrov Nového Zélandu nesie maorijské meno Ika a Maui (Mauiho ryba), lebo podľa legendy ho Maui vylovil z mora. No Moana/Vaiana bola pre mňa nová postavička. Ale Vaiana je sympatická postava - je konfrontovaná so svojou túžbou po oceáne a so svojimi povinnosťami dcéry náčelníka k svojim ľuďom, až kým sa neobjaví hrozba chorôb kokosovníkov a temnoty a vtedy oboje Vaiana spojí - v túžbe vrátiť život na rodnom ostrove do normálnych koľají sa vyberie na more, aby našla Mauiho, ktorý kedysi ukradol srdce Matky ostrovov Te Fiti a aby ho primäla k tomu, nech to životodarné srdce vráti jeho pôvodnej majiteľke. No Vaianino mladistvé nadšenie nestačí, keď jej chýbajú skúsenosti s moreplavbou a tak si Vaiana párkrát obrazne povedané, rozbije "nos". Ani samoľúby Maui nie je vždy ľahký oriešok... Už len to oboznámenie s polynézskymi mýtmi a spôsobom života (Hawajské ostrovy) stojí za jednu veľkú hviezdu. A potom krásne vyjadrená myšlienka, že ak prírode vytrhneme jej "srdce", tak na to doplatíme najviac my sami - to je za ďalšiu hviezdu. A potom to, ako ľudsky je zobrazená Vaiana, malé dospievajúce dievča, ktoré chce vykonať dobrú vec, no mýli sa, chybuje, bojuje s vlastnou nedokonalosťou (najprv roztrasené Maui, pôjdeš na môj čln a vrátiš srdce Te Fiti) - a potom, keď ju Maui sklame a opustí a samotná Vaiana sa chce vzdať svojho cieľa, spomienka na babičku jej prinavráti silu a ona pochopí, že to ona je oceán (Vaiana) - a nasleduje rozhodné "som Vaiana z Motunui. Pôjdem a vrátim srdce Te Fiti!" - čiže ďalšia hviezda. Môj veľký obdiv majú tí, čo vytvorili tieto počítačové animácie - na postavách vidieť, že sú animované, ale zábery na prírodu, malá loďka na rozčerenej, slnkom osvetlenej hladine alebo otáčanie hviezdnej oblohy pôsobia vyslovene realisticky. Ďalšia hviezda. Piesne mi neprekážali, no najviac sa mi páčili tie v pôvodnom jazyku. Ach - a ešte jedna hviezda za krásny slovenský dabing Vaiany od Moniky Potokárovej. Nech odpočíva v pokoji.

Tak k tomuto filmu som sa dostala úplnou náhodou, dovtedy som netušila, že jestvuje nejaký ostrov Tanna (súostrovie Vanuatu v Melanézii) - a darmo, pre príbehy o láske mám slabosť... Neprestáva ma fascinovať ten fakt, že človek zrazu zabudne na seba a druhý človek, jeho šťastie sa preňho stane dôležitejším, než je on sám - keď Dain posiela Wawu domov, aby sa aspoň ona zachránila, lebo vie, že ho nepriatelia z iného kmeňa nenechajú žiť, no ona ho nechce opustiť... a pod. Plus rodinné vzťahy - rovnaké ako aj inde na svete... Nádherná tropická príroda oproti žeravej sopke - keď som videla plagát, kde stoja obaja milenci na pozadí sopečného kráteru, najprv som myslela, že tá sopka mala niečo spoločné s ich smrťou, že hádam skočili do krátera - ale veľmi som sa mýlila, zvolili si iný spôsob odchodu. Nehrajú tam profesionálni herci, ale hrajú v podstate samých seba a sú presvedčivejší ako mnohí herci ovenčení Oscarmi. Škoda Dainovho predstaviteľa... Zachytila som tu zmienku o tom, že domáci vo filme veľa behajú - no možno je to naopak, beh a fyzická námaha bola pre človeka po stáročia prirodzenosťou, neprirodzené je skôr to "naše" vysedávanie za počítačmi. Dain a Wawa nenájdu východisko zo svojej situácie a tak ich príbeh končí tragicky - no napodiv, film nekončí smutne! Toto je druhá vec, ktorá ma na tom celom príbehu fascinuje (a ešte o to viac, že film je založený na skutočných udalostiach!) - spoločná dobrovoľná smrť dvoch mladých ľudí z ich komunity, zasiahla ich blízkych natoľko, že zmenili svoju tradíciu, stáročné zvyky sa zatriasli a ustúpili pred vzájomným citom dvoch ľudí, lebo nikto z komunity nechcel, aby sa niečo takéto smutné opakovalo - nuž podľa mňa niečo takéto dokáže urobiť iba životaschopné spoločenstvo. Keď si spomeniem, koľko nezmyslov jestvuje v našej vyspelej spoločnosti "bludy úradníckej obludy", keď ľudia bojujú s byrokraciou a nemôžu sa domôcť svojho práva a prekonať úradníckého šimľa, atď - možno nezomierame na nedostatok antibiotík, ale ničíme si život inak - komunita na Tanne je iná, ale nedá sa na sto percent povedať, že ich spoločnosť je v porovnaní s našou horšia.

Prvýkrát som túto pieseň začula v rozhlase a ten krásny hlas s krásnou melódiou mi nedal pokoja, až kým som si o piesni nevygúglila viac - a priznám sa, že som podľa toho francúzskeho šarmu čakala rodeného Parížana a on sa narodil v Kinshase! Ale to je v tomto prípade jedno - tento videoklip je krásne urobený a vypovedá o láske a vzťahoch medzi mužmi a ženami viac než hocaký dlhometrážny film... tie prudké prestrihy, nežné balerínky, noty skrývajúce hudbu, biele víno ako more uzavreté v okrúhlom pohári, sfúknutie horiacej zápalky, snáď ako koniec vzťahu? - jemné dotyky, neukázaný bozk, ktoré evokujú lásku viac než naplno ukázaný sexuálny akt... oh bien, très bien... https://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/gims-maitre/est-ce-que-tu-m-aimes-724579

Po zhliadnutí tohto seriálu som mala pocit, že tápem akoby v hmle, že mi chýba nejaký záchytný bod, až som nakukla sem a tu ma "potešil" komentár užívateľa napísaný v polovici tohtoročného júla, ktorý píše, že tu primárne nejde o historicky vernú drámu - že to nie je historicky verné, to som spoznala hneď čiže vlastním aspoň polovicu mozgu - no bohužiaľ o vlastníctve tej mojej druhej polovice musím zapochybovať, lebo som nepochopila, čo je na tomto seriáli v tejto dobe tak úplne zásadné - možno by pomohlo, keby dotyčný užívateľ nepísal tak vágne, ale keby konkrétne charakterizoval spomínanú zásadnosť onoho diela. Som ochotná pristúpiť na túto hru, ale podľa akých pravidiel sa hrá? Čo je to za žáner? Ako ho treba chápať? Ak je to dráma, ktorá sa nedrží historicky overených faktov, tak potom to musí byť nejaký druh rozprávky, lebo tie sú známe tým, že sa nenechávajú obmedzovať reálnymi faktami a podľa zobrazených sexuálnych scén je to jednoznačne rozprávka pre dospelých - ale ktorý typ tej rozprávky? Veľmi obnažení tam neboli, takže pornofilm to nebude, má to iba tri diely a nerozplakalo ma to, takže ani telenovela to nebude, nie sú tam draci, takže to nie je ani fantastika - naozaj to bude niečo nové, navrhujem dať tomuto žánru meno "unsci-fi" - nevedecká fantázia. Tým pádom odpadajú moje výčitky, že sa Jodie, hoci je celkom pekná, na Anne vôbec, ale vôbec nepodobá! Navyše je privysoká, pri tej scéne s pávmi v záhrade je vyššia než kancelár Thomas Cromwell, dvorná dáma Jane Seymourová pri nej vyzerá ani malé dievčatko. Alebo je to spôsob, ako poukázať na charakterovú a osobnostnú veľkosť kráľovnej Anny v porovnaní s jej okolím, podobne ako v indických filmoch, kde sa hrdina bez prechodu ocitne namiesto v horúcej Indii v chladných Alpách, čo má vyjadrovať šťastné rozpoloženie hrdinu? No pátrala som ďalej aj na anglických stránkach a dopracovala som sa k článkom na radiotimes.com. Viackrát sa tu opakuje veta o feministickom pohľade na osud Anny B. Zrejme aj preto ten bozk medzi Annou a Jane Seymourovou, no ale veď Jane bola sokyňou Anny, pri všetkej úcte, nepoznám ženu, ktorá by bozkávala svoju sokyňu, namiesto toho by na ňu skočila a rozdriapala jej šaty. Vravím, nevedecká fantázia. V tom feministickom scenári sú diery: Anne porodila Henrichovi dcéru, prečo sa potom tak upína na očakávaného syna? A tiež na svojho manžela, po potrate, keď cez okno zbadá Henricha v blízkosti Jane, rýchlo sa oblečie a ešte krvácajúca, beží za svojím manželom a keď ho nezastihne je smutná - to všetko je skôr tradičné správanie, ako feministické. Je nanajvýš zaujímavé, že sa príbeh s takým rozšafným obsadením zrazu drží historických faktov, vrátane falošnej obžaloby a popravy. Zaujal ma názor herečky Thalissa Teixeira, ktorá hrá Anninu sesternicu, to je tá, ktorá je s ňou napr. pri jej poprave. V článku na radiotimes o hereckom obsadení sa vyjadrila zhruba tak, že príbeh o Anne je britská história a že Británia teraz vyzerá úplne inak. Inými slovami to znamená čo? Ak by v Británii žilo množstvo Číňanov, bolo by v poriadku, ak by Annu hrala Číňanka? Nie je to obyčajné kalkulovanie, snaha trafiť sa do diváckeho vkusu? Prekrúcanie či falšovanie histórie? Alebo totálny nezáujem o pravdu? Ale to nie je pekné, trčí z toho neúcta k histórii a aj k divákom, o ktorých sa zrejme predpokladá, že všetko zhltnú bez rozmýšľania ani malinu. Alebo je to tým, že Briti v minulosti rozhodovali o osude veľkej časti sveta a tým pádom je pre nich história niečo, čo môžu hravo zmeniť. Nikdy nezažili, že by im niekto vnucoval ich vlastné prekrútené dejiny a tak možno nechápu, že história je vážna vec! Takže bohužiaľ - odpad...

Neprestávajú ma fascinovať medzikultúrne rozdiely, pričom žasnem aj nad Európou - napr. Európania dokážu bez mihnutia oka sledovať predstavenie, kde nejaký chlap škrtí ženu - jasná vražda! Ale čo je pozoruhodné, on si pri tej vražde ešte aj spieva !!! To je navýsosť nenormálne a nepravdivé - veď vrah je zvyčajne ticho, aby mu na tú vraždu neprišli a nezabásli ho... Alebo Európania čumia na vesmírne lode, ktoré sa preháňajú vesmírom až do vzdialených galaxií, keď v skutočnosti sa človek horko-ťažko dostal iba na Mesiac - a nikto sa takýmto nereálnostiam nečuduje... Ani nikomu v Európe nepríde divné, keď sa postavy v nejakom filme rozprávajú s vymyslenými bytosťami, ako sú elfovia, trpaslíci a pod... toto predsa v realite vôbec nejestvuje - ktovie aké diagnózy majú títo európski diváci... Jaj - že sú to také žánre, ako opera, sci-fi, fantasy a pod. ktoré majú vlastné pravidlá? Ahááá - ale potom nechápem, prečo sa to, čo sa toleruje pri týchto žánroch, sa upiera žánru "turecké dizi" ? Lebo turecké dizi má svoje vlastné pravidlá, podobne aj ako iné žánre - patrí tam aj väčšia emocionalita a že tam napr. chýbajú vulgárne výrazy, atď... Je bežnou chybou očakávať od tureckých seriálov, že sú to realistické dokumenty - aj keď oscilujú od realizmu až k rozprávke pre dospelých a k takej rozprávke pre dospelých patrí aj Hercai. A ja mu dám päť bodov. Prečo? No, preto. O Hercai by sa dalo písať veľa a veľa - tak len jeden dôvod z mnohých - hoci to, že to všemocné zlo nie je až také všemocné a že občas zvíťazí aj dobro... P. S. (6. 7. 2021) Ak mi pamäť dobre slúži, tak touto "perlou ducha" a to, že sledovaním tureckých seriálov si púšťame moslimov do svojich domácností, sa počas vysielania Binbir Gece na Slovensku blysla pani Zdena Studenková... DDD a badám, že od tých čias sa táto "perla" operlila a operila a rozletela do sveta... Ponorila som sa do myšlienok až tak hlboko, že už som nezbadala ani samu seba - videla som veľa amerických filmov a seriálov a veru, veru, zatiaľ neslávim Deň vďakyvzdania... Videla som napr. seriál Opičí kráľ - a nestala sa zo mňa budhistka... Videla som film Mníchov od Spielberga a nestala sa zo mňa judaistka...  Videla som pár filmov s Jackie Chanom a nemôžem tvrdiť, že sa zo mňa stala karatistka... nuž hádam aj po odsledovaní tureckých seriálov zostanem to, čo som doteraz a nebude zo mňa moslimka... hihi.... Ak aplikujem logiku pani Studenkovej na ňu samu - Studenková stvárňuje v divadle rolu nemeckej režisérky Leni Riefenstahlovej, ktorá mala geniálne filmárske videnie (v 4. epizóde Star Wars Nová nádej záverečná scéna oceňovania hrdinov v obrovskej miestnosti je inšpirovaná prácou Leni) ale zároveň jej neprekážalo oslavovať Hitlera a využívať vo svojich filmoch väzňov z koncentračných táborov - znamená to azda, že si diváci pani Studenkovej púšťajú fašistov do svojich domovov? Alebo, že je herečka "fašistka"? Pritiahnuté za vlasy? Tak ako aj ten "osmanský argument"...

Priznám sa, že som vo veľkých rozpakoch, pretože sa neviem rozhodnúť - medzi odpadom a jedným bodom pre predstaviteľku hlavnej hrdinky Amybeth McNulty, ktorá hrá naozaj úžasne. Asi dám ten jeden bod... ale inak je to na odpad. Hrozne moc ma bavia tie nadšené komenty k tomuto rádoby "modernému" seriálu, mám z toho pocit, že komentátori asi nečítali pôvodný román a jeho pokračovania... Kde je tá Anna, ktorá voči neprívetivému a studenému svetu vytasila nepremožiteľnú zbraň svojej fantázie a pomocou nej nad ním zvíťazila? Kam sa stratilo toto nadčasové čaro a poznanie? A všetky tie "rozkošné a staromódne veci?" Kde je tá Anna, ktorá sa už nevedela dočkať, kedy si bude na znak dospelosti česať vlasy hore? Táto seriálová Anna s E sa pri príchode menštruácie sťažuje, že nechce byť ženou, frfle po tanečnom nácviku atď... Ako keby tvorcovia všetky tie pôvodné pôvabné vecičky vyhádzali zo Zeleného domu a napchali tam bez ladu a skladu všetko, čo považovali za moderné, až to niekedy pripomína akúsi agitku...čoho? Chvíľami som mala dojem, že nesledujem Annu zo Zeleného domu, ale Chalúpku strýčka Toma či Sever proti Juhu alebo že pozerám Yennefer zo Zaklínača ešte pred premenou... Nie, podľa mňa viac, než o adaptáciu príbehu Anny Shirleyovej tu ide o projekciu vlastných predstáv tvorcov do príbehu Anny - tak na to mohli použiť hocijaký iný príbeh, Annu mohli ušetriť. Vzala by som to, keby seriál nazvali napr. Annemary zo Zeleného domu alebo Rosemary - brala by som to, keby ten názov seriálu neodkazoval priamo na pôvodnú postavu z románu Lucy Maud Montgomeryovej... Preboha, veď táto Anna je tu priam ako Superman, pardon Superwoman - napr. to, ako v epizóde, kde bojuje o to, aby zostala učiteľka slečna Stacyová v Avonlea, tam Anna odrecituje pedagogické poučky, ako sa má vyučovať, aničoby už mala vyštudovanú vysokú školu, no v tej chvíli je ešte iba dievčaťom a žiačkou... Keby ma tvorcovia nechali zabudnúť na Annu zo Zeleného domu, bolo by to lepšie a moje hodnotenie by bolo možno o bod priaznivejšie - aj keď - tú supermodernosť tvorcovia predsa len nedotiahli do detailu - predsa Anna Shirleyová by mala byť malá afroamerická sirota, ktorú si Cuthbertovci nechali, po tom, čo im ju zo sirotinca poslali omylom miesto chlapca a v dospelosti si Anna vezme svoju detskú lásku Dianu za manželku a budú spolu obe šťastné až do smrti...

Ezel je veľmi dobrý seriál. Výborné herecké výkony, zápletky, zločin a trest, vina a odpustenie - trebárs to, ako sa Kerpeten Ali snaží pomôcť synovi muža, ktorého pri vlámaní zastrelil - Eysanina zrada a zároveň láska, atď. Nekonečne ma vytočilo zavraždenie nevinnej Bahar, toho odporného Kayu som v tom momente úprimne nenávidela. A tá hudba! Možno teraz naštvem niekoľkých snobov, čo tu dávajú odpad - len preto, lebo nemajú vlastný názor, pretože seriál ani nevideli, len sa vezú na nejakej všeobecnej vlne, aby boli "in" - ale hudba z Ezela mi prišla rovnako silná, očarujúca a magická ako napr. tá úvodná znelka z britských Profesionálov...

Čakala som niečo viac - niečo vzrušujúce, exotické... ale bola to len luxusne zabalená americká nuda... jednu hviezdičku za Gyllenhaala, inak nula bodov.

I rozhodla som sa vstúpiť na mínové pole a napísať nejaký ten komentár... a upozorňujem, že môj komentár bude nanajvýš kladný!!! Zachráň sa, kto môžeš... Začala som tento seriál pozerať zo zvedavosti na inú kultúru, z ktorej mi zarezonovali iba nejaké také slová ako joga, karma či Budha - a postupne ma to maximálne dostalo. Seriál bol natočený podľa obsiahleho románu gudžarátskeho spisovateľa Tripathiho, ktorý ho napísal na sklonku 19. storočia. Asi najznámejšia filmová adaptácia príbehu bola natočená v roku 1968, ktorá sa dosť verne drží pôvodnej predlohy. No keďže India sa medzitým osamostatnila a život tam sa postupne mení, tak sa zmenila aj moderná verzia príbehu, ktorý na rozdiel od predlohy, skončí dobre - logicky, keďže sa zmenili podmienky v Indii. Zo začiatku sa to rozbiehalo pomaly, no to je iba z nášho pohľadu - keby nejaký harassmentom vycepovaný Američan sledoval našu veľkonočnú oblievačku, tak by asi zhrozený začal pípať o týraní žien - tento príklad spomínam iba preto, lebo mi pripomína vnímanie tohto indického seriálu Európanmi. Keď som si spätne (seriál je už za polovicou) pozrela prvé diely, tak dnes už poučená Googlom a inými zdrojmi o indickej kultúre, tam nachádzam toľko náznakov a ďalších vecí, ktoré som si všimla až teraz, keď už čo-to viem o indickej kultúre a ktoré neznalý človek nemá šancu si všimnúť - vôbec to nie je nudné, ani tie prvé diely! Hlavný hrdina je uzavretý mladík Sarasvatičandra alebo skrátene Saras, ktorý prišiel o matku a otec a macocha mu nerozumejú a tak sa utieka do asketického a náboženského hinduistického sveta. Všetko sa zmení, keď sa ho jeho otec podľa hinduistických zvykov rozhodne oženiť s Kumud, dcérou svojho najlepšieho priateľa. Saras, doteraz poslušný syn, ako káže hinduistická tradícia, sa prvý krát vzoprie otcovi a odmietne Kumud - a Kumud urazená jeho odmietnutím, ho vyprovokuje, aby ju prišiel odmietnuť priamo pred jej otca - a tak sa postupne začína rozohrávať veľký príbeh lásky medzi Sarasom a Kumud... Niekedy okolo 50. dielu či pred ním - seriál má 444 dvadsaťminútových dielov - Saras odhodí svoju uzavretosť a po rôznych peripetiách sa zblíži s Kumud a dokonca sa začne usmievať - tak ten úsmev ma dostal... Sú tam nádherné milostné scény medzi oboma hlavnými hrdinami (nie, nejde o sex, oni sa dokonca ani nepobozkajú!) - no napriek tomu tam tá láska je a je priam viditeľná, doslova z nich vyžaruje!!! Chémia medzi oboma hlavnými predstaviteľmi - Gautam Rode a Jennifer Winget je neuveriteľná: seriál získal viacero ocenení a jedno bolo aj pre najlepší pár. A ako príbeh postupuje a dôjde k tragickému nedorozumeniu, ktoré oboch milencov rozdelí - obaja predstavitelia priam neskutočne predvádzajú svoj herecký talent, či už v milostných, komických alebo tragických scénach - ich herecké výkony sú dokonalé!!! Videla som veľa dobrých hercov, no to, čo predvádza vo svojej úlohe Gautam Rode či Jennifer Winget, to nemá obdobu - napr. v jednej sekunde sa na Sarasovej tvári objaví celý vejár výrazov - fotografia to nevystihne, treba ho vidieť hrať, verím mu všetko, či už je zamilovaný, zranený, zábavný, rozhnevaný démon či prefíkaný ako diabol... to isté Jennifer Winget - veľmi pekná žena s krásnym úsmevom, no pritom fantasticky sekunduje svojmu hereckému partnerovi vo všetkých polohách... Navyše ako bonus hudba, prostredie Kumudinho domu, všetky tie pestré sárí - pastva pre oči - nemôžem inak, iba dať plný počet hviezdičiek... Keby som mala osobitne oceniť výkony oboch hlavných predstaviteľov, tak dám hviezdičiek aj desať... P. S (21. 6. 2021) Len pár slov na dodatok - doteraz som si myslela, že tu na csfd sa má hodnotiť až potom, ako užívateľ videl dielo - no nič, asi som si tie pravidlá "zle" prečítala... V tejto súvislosti som dumala koľko českých alebo slovenských filmov by uspelo v Indii - mám dojem, že veľa nie, lebo Indovia asi veľa netušia o našej kultúre... tak, ako my o ich kultúre - ale hop, oprava! Mnoho našincov ako sa zdá radšej poznáva Indiu skrz známu indickú rastlinku, ktorá ale berie jedincovi schopnosť sa zrozumiteľne vyjadrovať... Zbožňujem scénku o Pepinde !!!