jondzavid

Malý, pohodový snímok o futbale a o tradičnom vzostupe losera podaný nevtieravým spôsobom. Plusom je aj umiernený Robert Carlyle a slušný predstaviteľ hlavnej postavy. A aj hudobne slušne podfarbené - britské gitarovky ako Stone roses mixnuté elektronikou ala Chemical či Fatboy Slim neurazia. Proste mnohokrát videné, ale svieže a príjemne oddychové dielko.

Absolútny vrchol neorealizmu, skvele zahraní nehercami a s nezabudnuteľnou záverečnou scénou.

V prvom rade by som chcel poopraviť VerteXa (21.4.2005 dosiaľ jediný koment), že sa jedná o argentínsky (prevažne) film odohrávajúci sa v Patagónii (takže žiadne Španielsko). Je to malý filmík (žánrovo roadmovie) z jednoduchými príbehmi z ´´konca sveta´´ ako sa aj dá Patagónia označiť. Pozitívne na ňom je, že si plynie svojim tempom a zbytočne nedramatizuje. Dokonale využíva okolitú prírodu (pripomínalo mi to ale len vzdialene využitie u Fridrikssona v Cold fever) a očarí najmä tým, že sa nikomu nevnucuje. Obsadení je okrem postavy Roberta nehercami, z ktorých ma najviac zaujal predtsaviteľ Dona Justa (ktorý svojim príbehom pripomínal odysseu Alvina Straighta z Lynchovho filmu). Milé sú aj osudy pocestného obchodníka Roberta, najmä tie s tortou a najslabší je zase Mariin príbeh. V Historias minimas ide teda o cestu 3 ľudí (za odpustením, láskou a šťastím), ktorých osudy sa nenásilne pretínajú v tomto krásnom malom veľkom filme.

Síce som od začiatku tušil kam sa bude príbeh uberať, ale aj tak sa mi to veľmi páčilo. Ide o príbeh 3 chlapcov z francúzskej dedinky počas roku 1944, ktorý prihlásia príchod Američanov, ale namiesto nich ide o sťahujúce sa nemecké tanky, čo má za následok smrť starostu. Zo strachu pred polepšovňou sa vydávajú chlapci na únikovú cestu do Lyonu za ich matkou, počas ktorej stretnú nemeckého dezertéra, ktorý u nich supluje chýbajúceho otca. Krásny film o bezstarostnosti detstva v konfrontácii s krutou vojnovou dobou zaujme nie príliš originálnym zato však veľmi pôsobivým príbehom a skvelými hereckými výkomni (výborní sú najmä detskí predstavitelia, ale slušný je aj Richard Bohringer). Film sa dočkal aj ocenenia na Frankfurtskom detskom festivale (89) a patrí k tým lepším pohľadom na WW2 z pohľadu detí.

Slušný animovaný Astérix - len sa stále sám seba pýtam, prečo neviem nejak dôjsť na chuť týmto jeho príbehom. Ale ak porovnám z 12 úlohami a kúskom z Asterix a Briti, tak viac ako na ľahký nadpriemer to nevidím.

Dokonalosť bojového umenia Bruce Leeho a dokonalá primitívnosť príbehu. To sú dve veci, ktoré ma ihneď napadnú pri tomto filme. Nezabudnuteľné kultové scény (´´nundžaky´´ a záverečný súboj s C.norrisom) doplňuje naprosto úbohá story, proti ktorej sú aj scenáre Seagalových filmov oscarové diela. Priznávam však, že mi to nejak nevadí a rád pretrpím príbehovú hluchotu a počkám si, keď Bruce zase začne kopať a preto si dovolím pridať jednu nostalgickú hviezdičku navyše.

Pôsobivý filmík, ktorý ukazuje viac ako bežný titulok z večerných správ o tom koľko utečencov bolo v ktorom kamióne zase objavených - film sleduje totižto všetko čo predchádza takýmto prípadom, sleduje pohnútky, túžby a sny utečencov o lepšom živote, ktoré sa však vždy na konci strastiplnej cesty nedočkajú naplnenia - konkrétne sleduje In this World cestu dvoch afghánských utečencov z Pakistánu do Londýna v dokumentaristickom štýle (digitálne video) - bez prikrášľovania (kamión, prvý iránsky pokus o prekr. hraníc, Londýnska krádež) sa film snaží zachytiť všetky strasti náročnej cesty. Pomáhajú aj naturalistické herecké výkony, naopak slabinou môže byť pre niekoho niekedy prespríliš pomalé tempo snímky (najmä úvodná polhodinka). Celkovo ma však moje 8.stretnutie s M.Winterbottomom nesklamalo, takže svojich 3 1/2 dávam nahor.

Solídne pokračovanie, ktoré ponúka zopár skvele absurdných fórkov, ale na úroveň jednotky nestačí. Po veľmi slušnom rozjazde ma trochu sklamala najmä druhá polovica filmu. A nebol tam ani ten skvelý autopilot z jednotky:-)))

Ďalší silný neorealistický filmík Vittoria De Sicu rozpráva príbeh dvoch priateľov, ktorých rozdelí pobyt v polepšovni. V snímke sa konfrontuje povojnová ignorancia dospelých voči neskazenej zasnenosti detského sveta. Realisticky pôsobivé expresívne dielko s jednoduchým príbehom, ktorý je ale pútavo rozprávaný a vykazuje typické prvky neorealizmu - (sociálna kritika tentokrát spojená s otázkou starostlivosti o deti). Film býva v rámci neorealizmu považovaný aj za jeden z najpesimistickejších, ale aj najsilnejších a režisérovi sa podarilo ma vtiahnuť hneď od úvodu do sveta snov a krutej reality Pascala a Giuseppeho.

Category 6 je stretnutie hurikána zo severu a tornád z juhu nad Chicagom. Typický katastrofický brak - pochváliť sa dajú akurátne triky, ale nato, aby som dal aspoň jednu hviezdu by nemohli byť postavy tak extrémne smiešne napísané - čo mám však očakávať od nabúšenej us tv produkcie, ktorá určite časom urobí nejakú tú príjemnú televíznu kvótu niektorej z našich komerčných staníc. Jednu hviezdu som však chcel dať aspoň za roztomilého Randyho Quaida v malej roličke lovca tornád Tornado Tommyho a zo zostatku stojí za reč ešte Brian Dennehy, ktorý predviedol aspoň ten svoj štandard. Dianne Wiest (oscar za Bullets over broadway) tu v úlohe c.coxvreskotovskej reportérky hrozne prehráva (aj keď čo jej táto úloha okrem financií mohla priniesť). Ale absolútne najhoršou časťou je hlavná rodinka - to je hotová pohroma -vedľa extrémne nevýrazného a matného T.Gibsona stiahli u mňa tú jednu efektovú * najprotivnejšie obsadené teenie úlohy v tv katastrofickom béčku (urazil by som asi slovo klišé ak by som označil ich scenáristickú prepracovanosť) . A ešte jedno pozitívum - chýba tradičný pes. Takže pekné (tv) efekty v desnom filme - ak to pôjde u nás v tv s masívnou reklamou nedajte sa zlákať - je to škoda času.