novembrs

Nesmierne fascinujúci film so skvelou atmosférou a ešte lepším hereckým obsadením (a to myslím najmä Morcsányi Gézu, ktorý hercom ani nie je). Koncept spriaznených duší ma odjakživa fascinoval, no nebola som schopná natrafiť na film, ktorý by tento koncept zvládol na jednotku a ohúril ma natoľko, že ma nielenže privedie k slzám ale ma utvrdí v tom, že spriaznené duše naozaj existujú. A to sa Ildikó Enyedi v tomto filme podarilo - sny sú niečo, v čom sa zatiaľ nikto nevyzná a možno práve to umožnilo tomuto filmu siahnuť práve po tomto spôsobe predstaviť existenciu spriaznených duší svetu tak, aby to pôsobilo realisticky, no zároveň fantasticky a zároveň mysteriózne. Protagonisti, ktorí sú taktiež ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych svetov a spája ich najmä to, že sa stretávajú vo svojich snoch, sú vykreslení veľmi sympaticky a človek nemá inú možnosť ako im fandiť a dúfať, že sa im podarí naladiť sa na spoločnú vlnu a priviesť to, čo vidia vo svojich snoch do reality. Maďarský humor a skvelý scenár je len bonusom k už tak či tak geniálnemu filmovému dielu.

Tento pomerne krátky film v sebe nesie veľké množstvo vecí, ktoré sa spájajú do nesmierne unikátneho a fascinujúceho celku: dve hlavné postavy, ktoré pochádzajú z úplne rozdielnych sociálnych skupín, no namiesto toho, aby ich to rozdelilo ich to spojilo - dvaja ľudia vyčnievajúci z davu z rôznych dôvodov, avšak práve vďaka tomu majú k sebe o to bližšie. Taktiež aj fakt, že je dialóg filmu takmer úplne vo východniarskom prízvuku je niečo, čo ma okamžite zaujalo. A hoci patrím do tej skupiny ľudí, ktorí z východu nepochádzajú a nárečiu veľmi nerozumiem, bola som schopná porozumieť väčšine replík, za čo som rada (hoci si film chcem pozrieť ešte minimálne 10x, len tak pre istotu). Čítala som niekoľko recenzií, ktoré označili tento film za dobrý, no nehodný označenia “kultová klasika”, s čím však nesúhlasím. Tento film má príliš veľa skrytej hĺbky a ohromného citového dopadu na to, aby sa kultovým nestal. Minimálne je to však najlepší slovenský film aký som kedy videla a verím, že ešte chvíľu potrvá, kým uvidím lepší.

Životopisný filmový muzikál režírovaný Dexterom Fletcherom s Taronom Egertonom ako Elton John v hlavnej úlohe. Keď som si pred niekoľkými mesiacmi prvýkrát prečítala túto vetu, bola som si takmer stopercentne istá, že tento film sa stane jedným z mojich najobľúbenejších. A mala som pravdu. To, čo som počas pozerania vo filme hľadala som aj našla - nesmierny dôraz na detail a obrovský cit, ktorý do filmu šiel. Herecké obsadenie je kategória sama o sebe - Taron ako Elton sa predviedol nielen ako vynikajúci a až priam desivo talentovaný herec, ale aj ako spevák. Jamie Bell ako Bernie bola skvelá voľba a chémia medzi nimi fungovala skvelo - blízky vzťah medzi Berniem a Eltonom bol vyobrazený dojímavo a priam nádherne. Práve tento vzťah bol (a stále je) tým, čo na mňa vo filme najviac zapôsobilo.

Napínavý príbeh mladej ženy, ktorá sa nielenže vydá na cestu pomsty, ale stane sa súčasťou boja o prežitie uprostred púšte. A hoci revenge filmy, ktoré sa točia okolo obetí znásilnenia nie sú medzi tými, ktoré považujem za pokrokové alebo takzvane “empowering”, v prípade tohto filmu je to prehliadnuteľné (ke to možno spojené aj s tým, že film je režírovaný ženou). Filmu taktiež nechýba umelá krv, ktorej je naozaj veľmi veľa a ani toto mi až tak neprekážalo (aj keď mi to takmer vždy vyslovene pije krv), čo len viac podčiarkuje fakt, že tento film má naozaj niečo do seba.