HellsAngel

Keď sa niekto opýta, kde ste boli, keď premietali Dune: Part II, každý fanúšik sci-fi by mal odpovedať: „Bol som vtedy v kine“ (ideálne v IMAX-e). Môžem totiž potvrdiť, že nadšené reakcie prevažnej väčšiny divákov sú opodstatnené a naozaj máme dočinenia s filmovou udalosťou, ktorú možno porovnať s uvedením pôvodnej trilógie Star Wars alebo Jacksonovho Pána prsteňov. Villeneuve bez najmenšieho zaváhania kráča po ceste, ktorú si množstvom skvelých kreatívnych rozhodnutí vydláždil už v prvej časti a magickou súhrou brilantného obrazu a geniálneho zvuku vyhlasuje „svätú vojnu“ našim zmyslom. Napomáha mu pritom fakt, že dvojka adaptuje epickejšiu časť príbehu Paula Atreidesa, no zároveň ide o výsledok trocha väčšieho odklonu od predlohy, než tomu bolo v prípade prvej časti. Villeneuve však svetu Duny rozumie a tak hoci jeho filmová verzia nie je striktne „podľa písma“ – snímka zvýrazňuje vybrané linky (primárne Paulovu rolu mesiáša a náboženský fanatizmus Fremenov) na úkor iných (napríklad ekologického rozmeru Arrakisu) a je viac opojným zážitkom, než filozofickou dišputou – podstata príbehu ako aj hlavné myšlienky Herbertovej knihy sú dôstojne zachované. V rámci časových možností hollywoodskeho veľkofilmu ide o ucelenú verziu udalostí, ku ktorej divák nepotrebuje knižnú predlohu ako výkladový slovník (na pochopenie diania na plátne), hoci film predsa len najlepšie funguje po oboznámení sa so zdrojovým materiálom. Platí to však aj opačne a zhliadnutie filmu dokáže obohatiť dojem z knihy – napríklad záverečné zúčtovanie s Harkonennovcami má dokonca silnejší náboj ako v predlohe. To všetko preto, že Villeneuve nenatočil len obyčajnú adaptáciu, ale dielo zo zlatého fondu sci-fi literatúry pretvoril do jedného z najvýznamnejších filmových počinov v žánri vedeckej fantastiky, využívajúceho prednosti svojho média, aby pre Herbertov nadčasový príbeh nadchol nové generácie. A popritom, akoby mimochodom, zdôrazňuje často zabúdaný fakt, že monumentálnosti blockbusterov nemusí padnúť za obeť autorská vízia.

Duna našla svojho mesiáša, no jeho meno nie je Paul Atreides, ale Denis Villeneuve. Ten si adaptáciou kultového románu Franka Herberta v mojich očiach definitívne upevnil status majstra sci-fi žánru a zároveň dokázal, že nič nie je nesfilmovateľné. Vizuálne je Dune: Part One čírou nádherou – absolútne pohlcujúcim zážitkom, ktorý má silu vytiahnuť diváka zo sedadla v kine, zhypnotizovať ho svojou verziou ďalekej budúcnosti a nechať ho v meditatívnom tranze aj niekoľko dní po skončení premietania. Villeneuve, jeho štáb aj celé herecké obsadenie odviedli fenomenálnu prácu v transformovaní slov zo stránok Herbertovej knihy do živého prostredia, ktoré je rovnakou mierou cudzie aj povedomé, fascinujúce aj desivé. Z dejového hľadiska ide o pútavé prerozprávanie knižnej verzie s niekoľkými zmenami oproti originálu, ktoré robia príbeh emočne nabitejším, prehľadnejším a prístupnejším modernému publiku – no bez toho, aby sa vytratili témy, posolstvá a skryté významy, ktorými Duna oplýva. Rozhodnutie rozdeliť knihu do dvoch filmov som spočiatku vnímal skepticky, napokon však musím uznať, že to bol správny krok, ktorým Villeneuve získal dostatok manévrovacieho priestoru uviesť divákov do komplexného sveta intrigánskych rodov a kolosálnych piesočných červov. Druhá časť tak môže vyrásť na pevných základoch a ja som sa na ňu začal tešiť v momente, kedy sa objavili záverečné titulky. No rád si počkám, koľko bude treba, hlavne nech ju opäť režíruje Villeneuve.

Nikdy nesúď knihu podľa obalu, ani film podľa toho, že na prvý pohľad vyzerá ako tuctová jednohubka od Netflixu. Leave the World Behind je totiž veľmi solídnym prírastkom do svojho žánru, prezentujúcim svieži pohľad na začiatok apokalypsy, so skvelými postavami a poriadnou dávkou napätia - bol som neustále ako na ihlách, hoci sa väčšinu času nedialo nič dramatické. Myšlienkovo síce nejde o nič objavné, no minimálne linka s Priateľmi je absolútne fantastická a finále skvelo vypointované. Nezodpovedanie všetkých otázok paradoxne výslednému dojmu tiež veľmi pomáha.