Almera

Sústredenosť na každý namáhavý krok, ktorý ich priblíži o pár desiatok centimetrov k cieľu, kropaje potu, vypätie síl pod nákladom za akéhokoľvek počasia, deň čo deň už desaťročia. Od malého dievčatka som nechápala a zároveň s úctou a obdivom sledovala prácu nosičov v Tatrách. Ako som rástla do Tatier som sa postupne ako mnohí iní zamilovala, úcta a obdiv k tatranským nosičom rástli so mnou. Tento dokument videný na festivale, ktorý odprezentoval sám Palo Barabáš bol pre mňa jedným unikátnym zážitkom, a to nielen filmárskym. Z Barabáša srší človečenstvo, cítiť, že miluje to čo robí, a robí to tak, že to chytí za srdce i mimozemšťana, ktorý v Tatrách nikdy nebol a o Barabášovi nikdy nepočul. Pre mňa to bola zmes nostalgie a slobody, ako keď dýchate ten najčerstvejší vzduch. A dnes už jednoducho viem, prečo nosia ťažšie bremeno než sú oni sami, lebo.. "nejestvuje cesta ku štastiu, šťastie je cesta" - Budha.

Premrhaná šanca - to ako prvé po skončení filmu zostalo vo mne rezonovať. Keď vezmem do úvahy ten úžasný námet a niektoré jedinečné myšlienky, ktorými tento film disponoval, asi viacerým divákom, ktorý očakávali “inteligentné sci-fi“ dôjde, že pri takýchto základoch je natočiť niečo takéto jednoducho prúser. Sklamanie u mňa nastalo už pri obsadení hlavných postáv. Nie som s nimi stotožnená, a nie je to len o mojich antipatiách k Justinovi. Scenár má medzery, záver je nedotiahnutý, naivný, filmu vo viacerých oblastiach chýba logika a navyše druhá polovica filmu pokrivkáva za tou prvou. Pár výborných momentov zabila “romantická“ línia medzi postavami, ktorá je vo filme ako celku absolútne zbytočná, pričom vzájomné sympatie hercov pôsobia miestami ťažkopádne. Tento film je ako v hokeji nepremenený samostatný nájazd na bránku bez brankára, kde každý očakáva jasný výsledok.

Áno, má to ten sladký romantický klišoidný záver. Chýba tomu aspoň kúsok akčnosti (lebo v podstate jediná akcia vo filme je jazda na motorke). Ale, keď vezmem do úvahy herecké výkony 4 hlavných postáv s Laurentom a Audrey na čele, k tomu pripočítam svoju slabosť pre Guillauma a francúzske filmy, a až neuveriteľne krásne vykreslený vzťah medzi rozprávkovou babičkou Paulette a jej vnukom, vychádza mi z toho, že pri všetkých nedokonalostiach tohto filmu môžem privrieť oko. Čo ma ale asi najviac z celého filmu fascinuje je, koľko nezištnosti, empatie a nehy prítomnej vo všetkých svojich podobách, sa dalo vtesnať ani nie do 100 minúť v podstate romantického filmu. A možno práve tá krehkosť príbehu a jednoduchosť dialógov sú tým, čo robí tento film aspoň pre mňa výnimočným. Počas filmu som sa viackrát neubránila myšlienke, že by Paulettine posledné obdobie života mohol nejeden odstrčený a zabudnutý senior v domove dôchodcov závidieť. 80%

Kto pozná Barabáša, už dopredu vie, že nebude sklamaný. Náročná expedičná výprava, ktorá po strastiplnej ceste k domorodému kmeňu Suri (výborné scény s hrochmi), približuje modernej civilizácii nekonečne vzdialený no zároveň zázračný svet kmeňa, ktorý nepozná a nepotrebuje čas. A bohužiaľ tiež sveta, kde majú, resp. budú mať chápadlá konzumnej spoločnosti deštrukčné následky. Vo vlastnom mikrokozme kmeňa sa postupne pre nás odhaľujú nezmyselné tradície a rituály, ktoré však ich životu dávajú zmysel. Čo by som mohla vytknúť, možno menej sugescie a viac faktov pokiaľ sa jedná o dokumentárny žáner, ale inak plne zaslúžené 4*.

Je príkladom toho, ako sa môže niekto, u koho westernovky nie sú práve jeho šálka kávy, zamilovať do filmu, v ktorom sa bohapustým krviprelievaním rozhodne nešetrí. Tarantino v Djangovi pretavil všetko svoje majstrovstvo až takmer k dokonalosti, a zas a znovu dokázal, prečo patrí k režisérskej špičke. Aj keď je miestami dej až príliš predvídateľný, baví ma od prvej chvíle pochodu otrokov v reťaziach - celých 165 minút, pričom veľakrát vytýkaná dlhšia stopáž filmu, je v tomto prípade skôr na osoh. Ústredná dvojica Jamieho a Christopha sa až neuveriteľným spôsobom dopĺňa a lepšie obsadenie hlavných postáv si ani neviem predstaviť. Finále, chápané ako pompézna satisfakcia za stáročné zotročovanie čiernej rasy, je tou pomyselnou čerešňou na torte, kedy človek prestáva vnímať čas a po skončení titulkov si povie: tak toto si pozriem znovu a rád. A ešte by som dodala, že čas strávený v čakárni u zubára nemusí byť po pozretí Djanga až tak tríznivo - ťaživý :)

Raňajky u Tiffaniho s Audrey jedinečné, Prádzdniny v Ríme nezabudnuteľné. Obsadenie, herecké výkony, réžia, strih a hudba priam dokonalé, ale čo film najviac vyzdvihuje je, že aj napriek nie zrovna bežnému scenáru zostáva príbeh hravý a dialógy uveriteľné. Jedno z najkrajších filmových zoznámení a lúčení aké som kedy videla, a jediný romanťák, u ktorého som záver prežila s hrčou v krku a neopísateľným pocitom pri srdci.

Vizuálne očarujúci dokument, miestami dych vyrážajúce prírodné scenérie, život zvierat v prírode zachytený priamočiaro, na nič sa nehrajúc. Nádherná prechádzka do všetkých zákutí našej planéty, ktorú sa oplatí vidieť a je úplne jedno koľko percent si zaslúži a koľko nie. Ideálny na pozretie ako oddychovka po ťažkom dni v práci s ľuďmi. Nemôžem inak ako plný počet.

"If I can`t find someone even when I know who to look for, how am I going to find the one that I`m looking for if I don`t even know how he is?" Filmov s podobnou tematikou hľadania bolo natočených už neúrekom. No aj napriek svojej minimalistickej dejovej línii zasadenej do ruchu veľkomesta je Medianeras ľahko zapamätateľný. Davy ľudí kontrastujúce s osamelosťou hlavných postáv, moderné technológie rovnako spájajúce ako rozdeľujúce a citeľný smäd po naozajstnom živote, nie iba prežívaní vo vlastnej frustrácii. Pár úsmevných momentov (komediálny žáner je v tomto prípade prestrelený), sympatická postava Mariany, používanie symboliky a perfektný strih sa spojili, aby dokázali z typickej postmodernej produkcie vytvoriť niečo nevšedné. Prebúranie okna cez bočnú stenu do “svojej temnoty“ bol moment, kedy som sa rozhodla pre 4*.

Práve tu, ako nikde inde platí, že v jednoduchosti je krása. Úprimný, čistý a zamilovaný animák, zasadený do útulného rodinného prostredia, kde kokeršpanielka Lady z lepšej spoločenskej vrstvy stretne tuláka Trampa a je z toho láska ako trám. Roztomilé zavýjanie šteňaťa, psie kamarátstva a dovolím si tvrdiť v dnešnej dobe už kultová scéna pri romantickej večeri nad špagetami sú chvíľami, kedy sa veľmi rada vrátim späť do detských čias. Popritom sa z chuti zasmejem na vypleštených pohľadoch sliepok pri ich strašení Trampom a takisto aj originálnej scéne s novinami. V rámci animákov sú Lady a Tramp nestarnúca klasika, ktorú by mali povinne vidieť všetky deti, lebo takýchto pokladov je skutočne málo.

Dojemný, akčný a pre mňa osobne nesmrteľný príbeh o postupne sa budujúcom vzťahu medzi drsne nežným profesionálnym zabijakom a podmanivou mladou slečnou, ktorý svojou originalitou a príbehom diváka rozhodne zaujme. Debutujúca Natalie Portman už vtedy dokázala, že jej herecký talent sa popri skvelom Oldmanovi a Renovi len tak nestratí. A ten prekrásny záver! Čo viac dodať, treba to vidieť.