Almera

Sústredenosť na každý namáhavý krok, ktorý ich priblíži o pár desiatok centimetrov k cieľu, kropaje potu, vypätie síl pod nákladom za akéhokoľvek počasia, deň čo deň už desaťročia. Od malého dievčatka som nechápala a zároveň s úctou a obdivom sledovala prácu nosičov v Tatrách. Ako som rástla do Tatier som sa postupne ako mnohí iní zamilovala, úcta a obdiv k tatranským nosičom rástli so mnou. Tento dokument videný na festivale, ktorý odprezentoval sám Palo Barabáš bol pre mňa jedným unikátnym zážitkom, a to nielen filmárskym. Z Barabáša srší človečenstvo, cítiť, že miluje to čo robí, a robí to tak, že to chytí za srdce i mimozemšťana, ktorý v Tatrách nikdy nebol a o Barabášovi nikdy nepočul. Pre mňa to bola zmes nostalgie a slobody, ako keď dýchate ten najčerstvejší vzduch. A dnes už jednoducho viem, prečo nosia ťažšie bremeno než sú oni sami, lebo.. "nejestvuje cesta ku štastiu, šťastie je cesta" - Budha.

Premrhaná šanca - to ako prvé po skončení filmu zostalo vo mne rezonovať. Keď vezmem do úvahy ten úžasný námet a niektoré jedinečné myšlienky, ktorými tento film disponoval, asi viacerým divákom, ktorý očakávali “inteligentné sci-fi“ dôjde, že pri takýchto základoch je natočiť niečo takéto jednoducho prúser. Sklamanie u mňa nastalo už pri obsadení hlavných postáv. Nie som s nimi stotožnená, a nie je to len o mojich antipatiách k Justinovi. Scenár má medzery, záver je nedotiahnutý, naivný, filmu vo viacerých oblastiach chýba logika a navyše druhá polovica filmu pokrivkáva za tou prvou. Pár výborných momentov zabila “romantická“ línia medzi postavami, ktorá je vo filme ako celku absolútne zbytočná, pričom vzájomné sympatie hercov pôsobia miestami ťažkopádne. Tento film je ako v hokeji nepremenený samostatný nájazd na bránku bez brankára, kde každý očakáva jasný výsledok.

Áno, má to ten sladký romantický klišoidný záver. Chýba tomu aspoň kúsok akčnosti (lebo v podstate jediná akcia vo filme je jazda na motorke). Ale, keď vezmem do úvahy herecké výkony 4 hlavných postáv s Laurentom a Audrey na čele, k tomu pripočítam svoju slabosť pre Guillauma a francúzske filmy, a až neuveriteľne krásne vykreslený vzťah medzi rozprávkovou babičkou Paulette a jej vnukom, vychádza mi z toho, že pri všetkých nedokonalostiach tohto filmu môžem privrieť oko. Čo ma ale asi najviac z celého filmu fascinuje je, koľko nezištnosti, empatie a nehy prítomnej vo všetkých svojich podobách, sa dalo vtesnať ani nie do 100 minúť v podstate romantického filmu. A možno práve tá krehkosť príbehu a jednoduchosť dialógov sú tým, čo robí tento film aspoň pre mňa výnimočným. Počas filmu som sa viackrát neubránila myšlienke, že by Paulettine posledné obdobie života mohol nejeden odstrčený a zabudnutý senior v domove dôchodcov závidieť. 80%