jedna_vrana

Dokument unikol mojej pozornosti a nepamätám si ani správy v tlači, že sa dvom Čechom podaril husársky kúsok. Aj napriek odstupu času sa ma film hlboko dotkol a pobavil. Novátorská a neuveriteľne odvážna myšlienka. Práca reklamnej agentúry bola profesionálna a film by sa mal povinne premietať študentom umeleckých škôl. Lebo téma psychológia reklamy je ukážkou, že to na spotrebiteľa (ktorý zvyčajne nič netuší) dokonale funguje. Problémom pre mňa bola len kamera (roztrasený obraz) a  viac pozornosti bolo treba venovať stavu „po“.

„Život je líbezná věc, když ho žijeme s potěšením.“ Dokumentu asi výtvarní teoretici nebudú nič vážne vyčítať. Ale ak vezmeme do úvahy, že si ho vyberie niekto bez znalostí dejín umenia, pravdepodobne bude nechápavo krútiť hlavou. Ako môže byť pisoár s Duchampovým podpisom umenie, aj napriek tomu, že ho pomenoval „Studnička“. V tomto prípade by bolo vhodný dlhší formát, lebo za 26 minút nestihneme pochopiť myšlienkové pochody Marcela Duchampa. Nájazdy kamery na jeho diela sú prirýchle a divák nestihne zachytiť všetky detaily. V jeho prípade sú detaily dôležité.

Sám Renoir tvrdí: „Podle mně musí být obraz věc milá, veselá a pohledná. Dokonce půvabná! V životě už je tak dost otravných věcí než abychom ještě přidávali další“. Je dobré pozrieť si dokumenty o troch impresionistoch – Cézannovi, Monetovi a Renoirovi v krátkom časovom rozpätí. Človek získa lepší obraz o dobe, v ktorej tvorili.  Renoir sa od nich líši. Pohľadom na svet, na ženy. Ich oblé krivky ho neprestali fascinovať ani vo veku, keď kvôli artritíde už v rukách neudržal štetec. Maľoval aj prírodu, ale na rozdiel od spomenutých dvoch predstaviteľov, väčšina jeho plátien je založená na príbehoch postáv. Maľoval život, tak ako ho miloval, rád cestoval a keď sa v pokročilom veku stal otcom, aj to si užíval. Dokument si udržal svižné tempo a zábery sú skvelé – kombinácia obrazov tancujúcich postáv a koláže z nich, bola zaujímavá.

Seriál o ľuďoch a situáciách, ktoré prináša dnešná doba a ktoré by sme našli na mnohých školách naprieč súčasným civilizovaným svetom. Lukáš Vaculík dozrel do veku, keď mu šediny pristanú a zhostil sa dobre svojho partu. Divákom nie je ponúknutý portrét bezchybného, sympatického a  charakterného spasiteľa detských duší v úlohe ombudsmana. Autori do seriálu zakomponovali celú škálu postáv - nemilých a niekedy aj neospravedlniteľných ľudských chýb. V niektorých prípadoch až zločinného jednania. Je jedno, či sa nachádzame na pôde školy, na ministerstve či pred mikrofónom bulváru. Odchýlia nám aj dvere do domácnosti ombudsmana a jeho spálne. Osobný postreh – zaujal ma najviac diel Hidžáb. Nie kvôli téme (o ktorej ešte pravdepodobne budeme počuť), ale perfektne zvládnutej role v podaní Daniely Hirsch. Jej vnútorné „povstanie“ proti systému vystihuje stredoškolský vek - môže sa stať, že ani vlastní rodičia nerozumejú, kvôli čomu toľko kriku a udierania päsťami do stola. Aj samotný záver bol prekvapením, seriál nekončí tuctovo.

„Vše, co je namalováno přímo na místě, vyniká vždy silou, úderností, živosti tahů, již v ateliéru nelze dosáhnout“, poučuje 16-ročného  Clauda maliar Eugène Boudin. Claude Monet je najznámejší zo všetkých impresionistov a prežil pestrý život plný zvratov. Na rozdiel od iných maliarov dokonca v pokročilom veku zbohatol. V tejto epizóde chýbali menej známe fakty z maliarovho života. Hoci dokumentu nemožno nič vážne vytknúť, tentokrát som sa nič nové nedozvedela.

„Co znamená lidské hemžení oproti nesmírnosti přírody? Pár vlnek čeřících hladinu vody. Pro Bruegela je země královstvím moudrosti a rozumu.“ Pohľad na ľudstvo, ako na kráľovstvo bláznov. Je potrebné brať do úvahy, že Bruegel tvoril v stredoveku. Ale alegória so súčasnosťou je dobre rozpoznateľná. Kamera sa kĺže, sprostredkuje divákovi detaily a tých môžeme na jeho obrazoch nájsť stovky. Objavujeme ľudové múdrosti, mnoho biblických výjavov a je jasné, že Pietr mal dobre naštudovaného Hieronyma Boscha. Aj jeho triptych obsadený podivnými figúrami, príšerami a kostlivcami nás uisťuje, že by sa žiadny surrealista 20. storočia za takéto fantazijné výjavy nehanbil. Podčiarknuté hudbou, akoby bola súčasťou jeho obrazov. Podmanivé. O živote maliara sa tentokrát dozvedáme málo, lebo málo bolo zaznamenané.

„Kde jsem pochopil sochařství? V lese při pozorání stromů, na cestách, když jsem sledoval utváření mraků. V ateliéru, díky studii modelů, všude, jenom ne ve školách.“ Za povšimnutie stojí, ako sa kamera pri sledovaní Rodinových diel pohráva so svetlom, na viacerých miestach dokumentu. Napriek kontroverzii, ako Auguste Rodina vnímalo okolie vo svojej dobe, zanechal krásne a dnes obdivované diela. Dýchajú životom. Sochár tvorí inak ako maliar a v dokumente sa dozvieme aj to, že Rodin vytvoril stovky náčrtov, návrhov a detailov, mnohé do výsledného diela nakoniec nezakomponoval. Fascinuje ma hravosť a nutkavá túžba tvoriť, až do umelcovej staroby.

Paul Cézanne patrí k tým maliarom, ktorého tvorba vás na prvý pohľad nemusí osloviť, jeho diela sa podobajú hrubým skicám, ktoré niekoľkými hrubými ťahmi štetca alebo špachte dávajú pocit priestorovosti. V divákovi však nakoniec vzniká dojem hlbokej emócie a oko poteší pestrá škála farieb. Pre milovníkov výtvarného umenia užitočné nahliadnutie do jeho života.

Tak vážení, sama som musela na tento príbeh dozrieť. Pred rokmi som videla film, ktorý ma nenadchol. Ani neviem, prečo som sa rozhodla pustiť do seriálu, čo nemá šesť častí. Naplnená predsudkami, som sa pri niektorých dieloch pristihla, ako mi je celé toto veľdielo nesympatické, uletené a chvíľami ma dokonca prenasledoval pocit straty času. Ale viete, keď sa do niečoho zahryznete, nemôžete to pustiť (odkaz na malú Sunny, diamant v podaní batoľaťa). Myslím, že až v 3. sérii nastalo moje osvietenie a ak by som mala spätne prehodnotiť svoje čiastkové hodnotenia, skončila by som na plných piatich. Vlastne som musela „dospieť“ spolu s hlavnými hrdinami. Hlavný rozprávač (a jeho úvod do každého dielu s venovaním Beatrice), odporný Count Olaf, ktorého si nemôžete obľúbiť ako postavu, ale jeho predstaviteľ Neil Patrick Harris, ma donútil sňať pomyselný klobúk. A celkovo príbeh, aký sa môže poskladať len v hlave génia.  Vizuálna stránka je tiež perfektná. Soundtrack, čo sa vám votrie do snov. Prečo som nakoniec nezmenila rozhodnutie a nedala plný počet? Nedostala som odpoveď na niekoľko otázok a nemyslím, že by to bolo tým, že som nechápavá. Asi niektoré odpovede majú zostať nezodpovedané. Lenže, čo ak?

Atmosféra filmu je dobrá, napínavá. Nechýba napätie a množstvo intríg, ale v konečnom dôsledku zostal pocit, že chýba poriadna zápletka. Vývoj postáv viazne, najmä čo sa týka jurisdikcie a konečného riešenia. Akoby to chcelo kamsi pokračovať... Konanie a rozhodnutia hlavnej postavy boli divné, asi bolo cieľom, aby podporili obsah príbehu. Na hudbu, kameru ani strih sa nebudem sťažovať. Slabina bola v príbehu.