zougr

Možno to bol trochu viac cool filmový zážitok, lebo som netušila do čoho idem a z proma Whiplash som zachytila len dve mená: Teller a Simmons, ani jeden pre mňa extrémnym lákadlom nebol. Ale to som ešte nevedela, že Simmonsovi prischlo stvárniť tu diabla a že ho zahrá tak presvedčivo. Miles Teller vykúpil dušu z toho omylu zvaného Spectacular Now, ktorý som už vytesnila z pamäte a radšej ju zapredal tomuto géniovi. Viac ako v tej blackswanovskej "I want to be perfect" rovine sa mi to ale páči ako psychologický boj medzi dvoma desivými, posadnutými a jednoznačne chorými mysľami.

Obsadiť do filmu Tildu Swinton a venovať jej úbohé dve scény, to chce jednak odvahu a jednak aj postavenie. A som rada, že práve Wes Anderson na to má oboje. Aj keď už aj osudy animovaných zvieratiek v Lišiakovi sa ma dotkli viac, než táto, hádam až prehnane dynamická rozprávka, nedá sa povedať, že by nebola filmársky dokonalá a vizuálne nádherná.

Chápem, čo to malo byť a chápem, čo to chcelo povedať, ale obávam sa, že väčšinu času ma to pekne míňalo. Celý príbeh sa posúval veľmi pomaličky, čo na jednej strane prispievalo k tej toľko ospevovanej realistickosti, ale po čase tomu začne chýbať šťava a keď konečne príde čosi, čo by sa dalo považovať za plot twist, hneď vzápätí je to posunuté do úplne absurdnej roviny. K celému tomu prispieva fakt, že smiech/chichot/whatever Shailene Woodley (nech je ona sama akokoľvek sympatická) nie je niečo, čo mám chuť počúvať 90 minút, rovnako ako jej neveľmi sympatická a priveľmi naivná Aimee. Takisto Miles Teller môže ako John Cusack vyzerať, ale jeho charizma mu chýba. Potenciál by to aj malo, ale ak je toto "najlepší coming of age movie roku", tak si tie ostatné radšej nepustím.

No jó, McQueenov rukopis tam ostáva, no zároveň množstvo vecí, ktoré som v jeho predchádzajúcich počinoch Hunger a Shame obdivovala a považovala za výnimočný zjav, sa tu akosi strácajú v prospech obrovskej „hollywoodskosti“. A tak sa z 12 Years a Slave stáva „len“ skvelo natočený, pefektne zahraný oscarový veľkofilm. Pri tom herectve sa naozaj treba na moment pristaviť, keďže okrem McQueenovho buddyho Fassbendera (ktorému túto postavu napísali ako jasný kalkul, aby už konečne dostal toho Oscara), Ejiofora (ktorému sa zasa konečne dostalo vo filme dosť priestoru a predviedol, že si to naozaj zaslúžil), Cumberbatcha (ktorý dokopy nič nerobí, ale aspoň je to ďalšie meno, ktoré priláka divákov) a Pitta (ktorého rola je rovnako ako Cumberbatchova veľmi malá, no je to tiež postava, ktorá vo svojom krátkom ale výstižnom monológu prakticky vysloví myšlienku celého filmu), je tu tiež (pre mňa hlavne) Lupita Nyong’o, ktorej objavenie si môže McQueen pokojne zaznamenať ako jeden z najväčších úspechov svojej kariéry. Jej Patsey bola tak dokonale zahraná, že ak toho Oscara dajú namiesto nej nejakej Jennifer Lawrence, začnem skutočne pochybovať o zdravom úsudku Akadémie (to isté platí o Fassbenderovi, no ten ho mal dostať už pred šiestimi rokmi). Príbeh, ktorý sa odvíja okolo Ejioforovej postavy, je vystavaný spočiatku zaujímavo, no po čase už jednoducho „znudnie“ a film sa opiera už len o dramatické scény, kde herci môžu ukazovať, akí sú dobrí v kričaní a plakaní, no dokopy sa dejová línia stane nepodstatnou – keďže je to McQueenov film, opäť to nie je až také prekvapivé, ale treba uznať, že jeho ostatné dva filmy sú dosť iná káva a statickosť deja im pristane viac aj vďaka kombinácii s vhodnou stopážou. Tá je v 12 Years a Slave už naozaj trochu prepálená, predsa len, jedna z ďalších vecí, ktorá ma na režisérovi zaujala bola jeho schopnosť vyrozprávať príbeh, rozviť postavy a priniesť aj záverečné rozuzlenie v až nečakane krátkom čase (pre upresnenie, oba filmy majú 100 minút), kdežto tu to rozťahuje na vyše dve hodiny, čo je už priveľa (možno sa na to zas pozerať ako na „oscarofilný“ kalkul?). Napriek tomu, aj keď to vyznie trochu protichodne, záver príbehu sa mi zdal unáhlený – nepriniesol úľavu ani priveľkú radosť, ako pravdepodobne mal, nebol otvorený ako pri Shame, kde sa nad ním dalo ešte dlho uvažovať, ani ma emocionálne nerozdtril ako pri Hunger. Ak ma na filme ale niečo skutočne iritovalo a presviedčalo ma zas a znova, že to nie je také výnimočné dielo, ako by som od mena scenáristu a režiséra čakala, bola to Zimmerova hudba, ktorá je v poslednej dobe (nechcem ani náhodou vravieť, že jeho early stuff je zlý) čím ďalej tým viac monotónna a hlavne opakujúca sa a tým pádom počúvanie tohto soundtracku vo mne veľmi ľahko môže evokovať spomienky aj na Inception a kopu ďalších filmov (kedže robí soundtrack asi tak pre celý Hollywood). Tak teda, dá sa na to pozerať rôzne - ako na veľkofilm, ktorý pravdepodobne na Oscaroch neobíde naprázdno a ako na mierne sklamanie od režiséra, ktorý predsa len robil viac než „len“ to. Zároveň je to ale film, ktorý aj si aj napriek tomu všetkému dokázal zachovať pointu a priniesol tému na zamyslenie. (Preto by som ho aj nerada porovnávala s Tarantinovým Djangom, lebo predsa len, toto je dráma o neslobode, zatiaľ čo Django je..jednoducho tarantinovka a odmietam pripustiť, že by to potrebovalo ďalšie vysvetlenie.) Veľmi slabé štyri hviezdičky, no s nádejou, že ďalší McQueenov film ma nadchne viac.

Jediný dôvod na pozretie najnovšieho Wolverina (pardón, ale...už aby bol posledný a tvorcovia by sa hádam mohli začať venovať aj iným postavám), je a zostáva potitulková scéna s Magnetom a Xavierom. Inak nič, nada, dve hodiny nudy, zlých akčných scén, urážania filmu ako umenia, ničenia skvelej komiksovej postavy aj tradície X-Menovských fimov -- poviete si, že to preháňam, hej, ale po Singerových fenomenálnych prvých dvoch dieloch a Vaughnovej skvelej First Class, je tento film ako súčasť niečoho takého jednoducho nemysliteľný. Takmer mi chýba Ratner. Takmer!

Akoby zobrali jednu epizódu Firefly a roztiahli ju na dve hodiny, čím zapríčinili zopár hluchých miest a dosť veľký úbytok „coolovosti“, ktorú seriál mal. Skrátka, filmovo to podľa mňa Serenity nepristane. Aj keď rozvili toľkými tajomstvami opradenú River, spravili to úplne iným štýlom ako som dúfala a viac než o jej minulosti by som radšej vedela niečo viac o Bookovi. Atmosféru to má stále, ale chýba tomu čosi, nejaké kúzlo, ktorými ma seriál dokázal očariť a tu sa to popri ostatných akčných vychytávkach nejak stratilo. Finále je hádam už vážne trochu prepísknuté.

Perfektné ba až mrazivé vystúpenie Whitakera je, povedzme si úprimne, veľká väčšina tých štyroch hviezdičiek. James McAvoy nie je tiež vôbec zlý, ale ako to už býva, je v tieni staršieho kolegu, ktorý si pokojne môže zbaliť kufre a ísť nastoliť diktatúru kdekoľvek sa mu zachce a stavím sa, že mu to zožerie dosť veľa ľudí. Ja by som určite. Tá "hollywoodskosť" celého scenára je síce do očí bijúca, ale väčšinou až tak nevadí - ak sa teda práve nejedná o záverečnú scénu s lietadlom (aj tak je toto ale jeden z filmov, kde bol happyend potrebný, aby sa to vôbec dalo nazvať západným filmom). Scéna mučenia je, aj keď sa na ňu teda nepozerá bohvieako dobre (a podľa toho, čo som čítala, ani sa ju dobre nenakrúcalo) veľmi efektne natočená, mám pocit, že si páni kameramani hádam na nej dali záležať najviac z celého filmu. Spolu s Die Welle je Posledný kráľ jeden z filmov, ktoré by som pustila študentom na pochopenie, ako to vlastne s takou diktatúrou funguje a som si istá, že vďaka Whitakerovi by to bolo veľmi ľahko zapamätateľné.

Na western je tam priveľa vesmírnych lodí, na sci-fi priveľa púšte a koní, no a čínske nadávky tomu už len dodávajú ešte viac originality. Je to také malé skromné Star Wars, ktoré žiaľ skončilo dlho predtým než malo. Ale na druhej strane, akčný sci-fi slash western seriál, kde sú ženy rovnako dôležité a rovnako dobre napísané ako chlapi? Čudujem sa, že niečoho tak škandalózneho dovolili Foxovci spraviť Whedonovi aspoň na 14 epizód...a potom to dokonale pokašľali prehádzaným poradím dielov, neodvysielaním pilota a zrušením celého seriálu predtým, než sa z toho stalo ucelené dielo. Aj keď možno aj tým prispeli k tomu, aby sa z Firefly stal kult (a aby sa stali nenávidenými...hlavne, že the Simpsons majú 25 sérií..)

Pozrite si X2 a hneď za tým Last Stand a smejte sa a plačte nad tou hrozivo obrovskou zmenou filmárčiny, ktorá je priam učebnicová ukážka toho, že keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Niekedy to ten druhý spraví aj lepšie. A niekedy nie. Kým Singer sa vo svojich predchádzajúcich dieloch sústreďoval viac na dialógy, psychiku postáv a (čím si mňa osobne získal najviac) prepracovanou kamerou, Ratner sa ubral celkom iným smerom a z finále X-Menov spravil akčnú komiksovku v tom pravom zmysle slova, dynamickú a svoju. Možno až príliš dynamickú, keď sa taký prekomplikovaný dej rozhodol napasovať do hodiny štyridsať. Aj napriek tomu to nebolo zlé. Ale ako finále toho, čo Singer tak perfektne začal v 2000, to malo byť väčšie. Videli sme úpadok najcoolovejších postáv Marvelu (áno, všetci moji obľúbení mutanti sú v kýbli) ale malo to mať šmrnc. Malo to mať Singera a aspoň polhodinu naviac. A nemalo.

Sofiu Coppolu som považovala za režisérku, ktorá môže natočiť čokoľvek a ja si to pozriem a budem šťastná a budem ju uznávať stále viac a viac, ale toto si nedokážem vysvetliť. Z akéhokoľvek uhlu sa na Bling Ring pozriem, nemám pocit, že mi to niečo dalo. Ani morálne ponaučenie (v tomto mám pocit, že sa ani nesnažili) ani filmový zážitok. A hovoriť, že také to má byť, že Coppola chcela ukázať aký plytký je svet mladých tým, že natočí plytko sa tváriaci, ale v skutočnosti vážne deep obraz súčasnosti, by bolo len zbytočné ospravedlňovanie toho, že tentoraz jej to skrátka nevyšlo.