moonlight

Už oddávna dokonalé veci priťahovali neprajníkov, a tak i na tento film sa to tu hemží kritikou. Akoby sa recenzenti predbiehali, kto čo môže vytknúť tejto takmer dokonalej filmarine. Predbiehať sa v hľadaní nedostatkov, tam kde nie sú, ale neznamená zaujímavejší názor... Iba trápne exhibovanie. Celkom dobre to zhrnul superpero ...

Môj pohľad na tento film absolútne vystihol molotov. Po zhliadnutí som myslel iba na to, kedy si to pozriem znova. Jedným slovom nádhera, a to i napriek tomu, že viac filmových sĺz za hodinu a pol som doteraz nezažil...

Je obdivuhodné, s akou ľahkosťou a nadhľadom spracoval Sam Mendes vojnovú problematiku. Realita je často podaná zábavným spôsobom a bezprostredne, presne tak, ako ju môže vnímať mladý dvadsaťročný človek, vojak a tak trocha ešte dieťa. Skrz túto "optiku" je všetko skutočnejšie hádam ako samá realita. I keď možno Swoff (Jake Gyllenhaala nekonečne smutný pohľad pre túto úlohu oprávnene predurčoval :) bojuje za správnu vec, zožierajú ho pochybnosti, či naozaj chcel byť na tomto mieste. Je pripravený za peniaze (po vytriezvení už nábor do armády nevyzerá ako veľmi dobrý nápad) pre "dobrú vec" znášať všadeprítomnú "pakáreň", bojovať a možno umrieť? Tu vydržia iba tí, ktorí túto prácu milujú (povedané ústami ďalšej z hlavných postáv - Jamie Foxx ako štábny seržant Sykes). Táto "práca" ale poznačí všetkých, a tí, čo sa vrátia domov už nikdy nebudú ako predtým. "Či už budú stavať dom, milovať svoju ženu, prebaľovať syna, navždy zostanú vojakmi, ktorí zabíjali a umierali. Navždy zostanú vo vojne" - také je motto prezentované v úvodných i záverečných sekundách filmu. Akoby sa tým kruh príbehu po dvoch hodinách filmu uzavrel presne na mieste, kde začal. Nie je to ale tak. Niečo z toho filmu vo vás zostane. Je to úprimná story bez príkras (nikto si z hrdinov pred ústa servítky neberie, s nikým sa život vo vojne veľmi nemazná). Príbeh v ktorom je smrť ďaleko a zrazu blízko (nepriateľ na hony vzdialený a zrazu majú vojaci "piknik" medzi tisíckou "pre istotu" vybombardovaných civilistov na úteku. Smrť, ktorá môže prísť kedykoľvek, a ona príde v tej najhlúpejšej chvíli (nácvik v blate pod paľbou, streľba do vlastných). Smrť, ktorá visí dlho vo vzduchu a nakoniec je tu "presne podľa plánu" (odvrátenie útoku na tábor), ale "dokonalé vycvičená armáda" obranu zvláda iba s problémami... Smrť, ktorú si sniper tisíckrát predstavuje v mieridlách, ale keď má nepriateľa pred sebou a ukazovák na spúšti, z taktických dôvodov nemôže vystreliť. V jedinom okamžiku sa tak všetko stáva zbytočným. K tejto chvíli sa približovali počas celého výcviku plného nudy a odriekania... Smrť sa s ním znova zahrala, vysmiala sa mu (Peter Sarsgaard ako Troy)! Kde je vojna, tam sú obete. S dosahom ďaleko za časový horizont samotného vojnového konfliktu. Táto prostá (a strašná pravda) je prítomná aj v iných dielach (za všetky spomeniem Heaven & Earth od Olivera Stonea) ale v tomto filme bola vyslovená ešte viac nahlas a priamočiaro. Pritom naši hrdinovia mali vlastne šťastie, pretože do skutočných vojnových akcií sa zapojili iba okrajovo. I keď nie každého z nich vítali tí, čo sa s nimi pri odchode lúčili (manželky našli iných otcov pre ich deti, milenky nečakali na návrat), vrátili sa nakoniec domov! A napriek tomu, že "nikoho nezabili", vo vojne všadeprítomný fenomén smrti si vybral svoju daň. Do konca života v ich vnútri budú ukryté tie hrôzy a nič ich odtiaľ úplne nevytlačí. Ich myšlienky budú blúdiť tam, kde smrť kosila rýchlo a bez akýchkoľvek ohľadov a tí čo prežili si v sebe odnesú obrazy mŕtvych. Priateľov i nepriateľov. I tých, ktorí zostali nažive, ale človek v nich zomrel, a zostalo v nich iba presvedčenie, že vojnou sa dá ospravedlniť všetko. To, že práve oni nestláčali spúšť je úplne jedno, boli toho neoddeliteľnou súčasťou - akoby tú spúšť stláčali všetci spolu a potom všetci spolu aj umierali. V každom akoby zomrela tá nádherná, ničím nepoškvrnená časť života a zostalo z neho iba väčšie alebo menšie torzo. Iba zvyšok, ktorý sa podarilo zachrániť. Ak nejaký vôbec zostal... Lepšie sa to asi ani vyjadriť nedalo - ako ťažko dýchajúcim, celým čiernym od ropy, ale stále krásnym, ladne sa pohybujúcim, umierajúcim koňom, ktorý sa zrazu objaví pri nich ako hmatateľný prízrak ich osudov (zablúdených v pekle). Zostala iba tmavá púšť celá v ohni (slnko zahalil dym a zo dňa urobil noc), plamene zapálených ropných vrtov (rozliali sa ako krvavá žiara po celej oblohe), a čierna ropa (ktorá prší z neba na všetko) a je akousi obrazovou metaforou všadeprítomného svinstva, pre ktoré je svet zasa raz vo vojne. Apokalypsa! Vojna, na ktorú nemôžu zabudnúť ani po rokoch tí, čo ju prežili (vietnamský veterán vítajúci mariňákov pri návrate domov). Znamenie na duši, naveky. Tento je film je o vojne v nás, o nadšení pre zabíjanie (hysterický ošiaľ mariňákov v kine pri premietaní sekvencie bombardovania Vietnamcov v Coppolovej Appocalypsa Now. Pretože túžba po smrti protivníka, ktorý je čosi ako zver, je prvým predpokladom dobrého vojaka v akejkoľvek vojne. Neprekvapí potom, že vojak sa dožaduje u dôstojníka, aby mohol zastreliť aspoň jedného nepriateľa - žobroní aby mohol zabiť! Či už bude dôvodom "správna vec", pomsta alebo frustrácia, jeho výcvik nemôže byť iný. A toto je tá škvrna, to poznačenie vojnou, ktoré vojaka neskôr dostihne. Smrť, ktorá sa usídli, ak jej dáme priestor. Slová "život" a "smrť" môžu byť vedľa seba na papieri, v skutočností to je ale veľký rozdiel.