angelar

Dnes som si pozrel slávny film v ktorom som spoznal embryo svetovej kinematografie. Videl som tam všetko, skutočne všetko čo aj v dnešnej produkcii a to pekne vtesnané do cca. 15 minút. Film ma popravde nebavil, hoci mám surrealizmus rád. A keďže sa mi nepáčil tento film, chápem prečo sa mi nepáči súčasná mainstreamová produkcia. Krv, smrť, sex... Motívy omieľané a podávané na 10000000000000 spôsobov počas dlhých desaťročí. Áno, presne to isté nájdeme v Hitchcockovi. Nájdeme to u všetkých najúspešnejších režisérov. Jednoducho sa to nám ľuďom páči. Fascinuje nás to. Prenasleduje nás to v snoch, máme to v podvedomí, máme to v krvi. Od toho závisí náš život. A preto to vyráža z podvedomia a vznikajú tak takéto diela. Záleží od autora filmu, ako tieto hybné sily života vyjadrí a prevedie na filmové plátno. Keď to podá ako Bunuel and Dalí, tak si to človek zapamätá do konca života, ale spolu so spomienkou si k tomu nabalí zmätenie a zmiešané emócie.