B.C.B.P.

Neo, pardón, Noe je vyvolený. Noe sa podriaďuje explicitne komunikujúcemu Bohu, potom sa podriaďuje mlčiacemu Bohu. Noe je príčetný a koná podľa logických úvah. Tie však scenár účelne manipuluje. Noeho pochybné konanie je síce legitímne, ale už ľahkou rozumovou námahou –, ktorej je schopná aj Emmina postava – by dospel k záveru, že láska je suverénny argument, a teda všetko bolo v pohode – a aj On s tým (mlčiac) súhlasí. _____ (Nielen) cez optiku hrdinovho vnútorného konfliktu nevidím film o viere, ale snahu o kategorický etický presah. A ten je zase raz naivne predstavený. Ďalším nešťastím tejto vrstevnatej epiky je, že vrstvy nie sú funkčné autonómne: ani duchovný obsah, ani apokalyptická forma. _____ Miešať racionalitu s iracionalitou v téme viery ak-tak vtedy, ak je primárnou ambíciou predvedenie psychológie. Tu Archa obsadená poloplastickými charaktermi, pátosom a profánnosťou stroskotáva. Namiesto ďalšieho intímne kvalitného Aronofskeho tu máme halfepos bez hodnoty s facepalmovým strihom, vlastne s takou malou vizuálnou tragédiou (tolkienovsko-potterovskí teletubbies Vesmírni ľudia). Táto poloha Aronofskemu vyslovene nesedí, nesadla – utíkej, Darrene, uteč!

Fünf Sterne, ale už to nechcem nikdy vidieť.

Takto to dopadne, keď tvorcovia nevylezú z Platónovej jaskyne. A začne im to tam riadne jäbať.

To, že aj s jedným okom sa dá charizmaticky odohrať film, dokázal už Mathiew Amalric. Tu zas potrebujete charizmu oka Madsa Mikkelsena. *Dúfam len, že sa nevzkriesia nitrianske kartárske kluby.

Je to WOW a nie je to WOW. WOW je to preto, lebo aj keby som to mal pozerať s dánskym dabingom a švédskymi titulkami, tak WOW. A WOW to nie je preto, lebo ma to nerozseklo v primitívnej emócii, ale už od včera (áno, videl som to "včera") ma to leptá ako kyselina, a to je silnejšie ako WOW. *WOW ako WOW efekt, nie World of Warcraft :I

Poviem vám jedno megahviezdne sci-fi: Prišla Padmé a mi dala. Zaujímavé komentáre: Moje.

Divák, ktorý odpustí nejaký ten prešľap, bude nadšene a nostalgicky strláčať zvierač z atmošky starých dobrých trillerov. Zaujímavé komentáre: Moje.

Musím ísť proti svojej zásade komentovať filmy výsostne zodpovedne. Naruším tak kompetenciu svojej osoby a obraz neprehliadaného odborníka vo svete filmu a v neposlednom rade vo svete csfd. Takže, so sebazaprením, ale: Bože, to bola blbosť!

Moja literárna srdcovka na plátne, ach... Arigato! V komentári sa dostávam do konfliktu knižnej adaptácie a filmového spracovania. Vieme, že takéto porovnávanie je v mnohých smeroch bezpredmetné, v niektorých prípadoch šialené. Tu sa ale esencia Clavellovej knihy nešťastne(jším spôsobom) míňa s filmovým spracovaním. Vysvetlím. Prvé diely tejto seriálovej minisérie sú dokonalé. Smrdia tým správnym britským „civilizovaným“ dobovým potom a kontrastujú s japonským čistým a brutálnym „barbarstvom“. Znalci knižného príbehu vedia, že srdcom zápletky je Toranaga a jeho politicky orientovaná inteligentná hra. Nuže, scenár sa dejovo zameral na ľúbostnú líniu (Richard je/bol (jebol) herecky odsúdený zostať milovníkom žien. ...). Príbeh sa nám rozvláčnil. Anjin-san už nesmrdí, z Mariko-san sa stáv- to je fuk! Kde sú tie hry, úskoky, logika, psychológia, rozum, predvídavosť, vnímanie...?! Kde ja tá Toranaga-samova stratégia? To bola tá katan(g)a, ktorou ma Clavell pripravil o mužnosť a nadšene som sopránom pišťal pri sledovaní jeho taktiky! Niežeby som presadzoval ignorantský názor FAQ OFF kultúrne rozdiely a bla bla, ale tá Toranagova rozohraná partia založená na intelekte, ktorá ukazovala japonskú oceľovú integritu, vtip a rozum, stavala atraktívny a nadštandardný historicko-fiktívny príbeh. Nemáme/nemali sme/nebudeme tu mať príbehov lásky namraky? Hai! Nebolo by exotickým osviežením mať tu adaptáciu s koncepciou Clavellovho románu? Hai! B.C.B.P.-san, filmový priemysel v takýchto projektoch neráta s publikom, ktoré má nastavené vnímanie na inej, než komerčne atraktívnej(šej) úrovni. Wakarimashta... (Nebolo tam primálo nahých japoniek? Honto!) _____ Spoiler-san. Pointa v Clavellovej knihe príde na poslednej strane (ok, posledných dvoch), ale je podporená stavbou postupov, ktoré sú zásadné a explicitné v celom príbehu. Vo filme na záver narážame na umelo nalepenú „čerešničku“, ktorá v kontexte stráca piliere (vlastne ich ani nemá) a tak šok prichádza nie svojou vynaliezavosťou (pointou), ale cudzosťou. Koniec spoiler-san._____Iné scenáristické nedostatky, ako očividne žiaduce vysvetlenia súvislostí a konania, ktoré sa akosi(hm, hm...) nepodarilo zdôvodniť, sú tu už len nepodstatným dodatkom. To, že Shōgunovi v konečnom dôsledku udeľujem 5 červených vychádzajúcich sĺnk, by malo vypovedať o i tak nadštandardných kvalitách (– takmer všetky aspekty kvalitného snímku, a nepovažujem za potrebné ich tu rozvádzať), a prebojovali tak túto minisériu na vysokú (a poctivú) filmovú úroveň._____Ako by záverom povedal každý inteligentný čitateľ románu, ktorý pochytil čo-to z toho krásneho exotického jazyka – arrivederci, Toranagova maxiHRA končí!

Superman sa vracia a ja vraciam. Poznámka: Tento môj komentár nie je tak nápaditý, ako ostatné. OK... ostatné sú rovnako nenápadité, ako tento.