Marek1991

Som až prekvapený, ako mohol niekto niečo také ako šírenie budhizmu dnes, predpovedať pred toľkými storočiami, ako je to možné a chcel by som vedieť reakcie nejakých kresťanských teológov, lebo proroci v iných náboženstvách sú zvláštna záležitosť. Každopádne celkom zaujímavé zamyslenia nad životom tu boli, no akosi mi to nešlo dokopy s tým sebatrýznením a nekonečnými akože modlitbami. Budhizmus je zvláštny, tajomný, no a Barabáš nám opäť ponúkol iba také jednoduché nahliadnutie do tohto sveta, je dosť možné, že si zvyšok necháva na iné a podobne krátke filmy, no zas z iných oblastí.

Legendárny príbeh o konečnom víťazstve dobrej ríše nad zlou ríšou, kde malý a odvážny, no hlavne v srdci čistý Frodo zničil moc Saurona s prsteňom, ktorého pokušeniu dokázal odolať len on. Monumentálne zakončenie celej trilógie, kde sa podarilo zachrániť Stredozem v asi najväčšej filmovej bitke všetkých čias, pri jednom z najkrásnejších fantastických kráľovstiev a následne ísť obetovať svoje životy pre záchranu druhých do ríše zla, čo na diaľku pomohlo malému stvoreniu s jeho priateľom túto ríšu zničiť. Vernosť priateľa priateľovi, či zradcov svojmu sľubu, odpustenie zločinov a sporov, spojenectvo a vzájomná pomoc všetkých dobrých duší, odvaha ísť aj voči tomu najväčšiemu zlu osamotený, hoci aj na smrť, viera aj v tých najhorších chvíľach, nádej, že nič len tak nekončí a nie je zbytočné a láska, ktorá poháňala vpred, držala na žive a pomohla zvíťaziť, to je tento epos, v ktorom som sa videl napríklad v Gandalfovi, Aragornovi, či samotnom Frodovi. Každý z nich nakoniec dospel k svojmu šťastiu. Jeden priviedol svoju zem do nového veku v mieri a získal lásku, ktorá pre neho obetovala svoju pozemskú nesmrteľnosť. Ďalší ako taký dobrý anjel a otec ochránil, pomohol a naplnil svoje poslanie, ktoré mu zostávalo splniť. No a ten posledný veľkosťou nevídanou zachránil svet pre druhých a pobral sa na ďalšie dobrodružstvo do iného sveta. Hudobne, kamerovo, efektne, herecky a aj celkovo vizuálne je to skvost. Samo o sebe je to dielo nového sveta, ktoré mi premietlo môj život, no aj tento svet v obraznom prevedení, že sa pri ňom ako jednom z mála filmov často nedokážem a ani nechcem ubrániť slzám. Toto dielo je ako náš svet. Je to veľmi akčné, dobrodružné a pritom veľmi duchovné dielo s množstvom nadčasových myšlienok. Dá sa v ňom nájsť veľa skrytých posolstiev, je toho v ňom mnoho a každá scéna je v niečom zaujímavá. Samotný čas akoby pri ňom bol vedľajší alebo nehral žiadnu rolu. Málo diel sa približuje dokonalosti tak výrazne ako toto, máločo mi tak dokázalo zhmotniť sny vo filme, veľká vďaka zaň, svet sa zmenil a vy sa nemusíte klaňať, to ja sa pokloním vám priatelia. Rovnosť a bratstvo všetkých bytostí je v tom jasná. Chváliť by som to mohol rôzne a dlho, som z toho nadšený, gratulujme si k tomu a oslávme toto výnimočné dielo, geniálne, nádhera, pravý zážitok, stalo sa to aj mojou súčasťou. Vďaka!

Ak život napíše veľký príbeh a vy ho pre budúce generácie spracujete, aj keď si tam čo to vymyslíte, tak máte ako filmár vyhraté. Ja som Formulu 1 miloval, keď spolu súperili Michael Schumacher a Mika Häkkinen, miloval som Ferrari. O pár rokov ma uchvátil životopisný dokument o Ayrtonovi Sennovi, no a teraz som sa dostal ešte ďalej a musím sa priznať, že opäť môžem na znak úcty dať len pomyselný klobúk dole. Dynamický film, ktorý sa k filmu o závodníkoch hodil. Vtedajšie riskovanie a život celkom trefne vystihli. Zábavný film, ktorý svoju úlohu viac než len splnil.

Z mojej strany je to na rozhraní 4 a 5 hviezd, pretože tento dokument je o veľmi vážnych udalostiach, kde o život prichádzali ľudia a nebolo všetko najsprávnejšie spracované. Dokument by mal začať nejakou históriou o tomto území, pretože vojna sa týkala sporov, ktoré sa niesli už dlhšie, aj taký Ratko Mladić stratil otca pri bojoch s Ustačovcami počas 2. svetovej vojny, kedy navyše podobne ako počas 1. svetovej vojny a aj v iných vojnách na Balkáne prebiehali etnické čistky, napríklad spomeniem ustašovský koncentračný tábor Jasenovac. Takéto udalosti proste zakorenili nenávisť v týchto ľuďoch a aj napriek tomu ako sa pretvarovali, boli falošní. Úvodu chýba aj história udalostí na Kosove, pretože tam niekde započalo toto všetko po smrti Tita, ktorý pevnou rukou otvoreného komunistu vládol týmto krajinám, no urobil aj chyby, ktoré neskôr vyplávali na povrch. Tie reči, že Srbi, ktorí sa Miloševićovi na Kosove sťažovali boli výmysly, neboli pravdivé, pretože dnes už vieme, že Albánci sa jednoducho snažili cez svoju ideu Veľkého Albánska postupne ukrajovať územia na Kosove a aj keď tam boli mnohí mierumilovní moslimovia, napríklad aj Srbi tam majú časť svojich obyvateľov s moslimským vierovyznaním, tak wahhábisti alebo provokatéri skrátka boli. Nebudem vylučovať, že si možno niečo tamojší Srbi aj vymysleli, veď koniec koncov sa cítili v Juhoslávii ako národ, ktorý by nemal byť utláčaný, ako národ, ktorý tvorí akési srdce celej krajiny. Napríklad aj kvôli tomu, že mali na svojom území hlavné mesto, boli najpočetnejším národom, navyše možno niečo vycítili v Miloševićovi, ktorý bol viditeľným kariéristom, populistom a pred kompromismi zjavne preferoval nacionalistické myšlienky, no tak mierne vyhrotená atmosféra namiesto nejakých policajných čistiek prerástla v to, že Milošević sa dal strhnúť nacionalizmom a vojensky šiel riešiť tamojšiu situáciu. Zastaviť vášne mal však možnosť, no nebol otvorený nejakému dialógu, pritom kosovský albánec Azem Vllasi, ktorý sa s nim dostal do sporu bol za celkom mierové a férové riešenia. Bublajúci nacionalizmus a nezhody, ktoré tam boli sa vyhrotili stále silnejším a neústupným jednaním Miloševića v prospech Srbov, čo sa vyhrotilo až do odchodu slovinskej delegácie po výsmešnom odmietaní ich návrhov na straníckom zjazde, no a tam sa prakticky rozpadla Juhoslávia. Chorváti sa postavili na stranu ukrivdených Slovincov, našli si zámienku, aby dali do popredia svojich nacionalistov na čele s Tuđmanom, vybavili si zbrane, ich odhalené klamstvá ešte viac pobúrili Srbov, ktorí sa začali obávať o rozpad krajiny, až cez snahy o odzbrojenie a prevzatie opätovenej kontroly prišlo k vojne, kde sa centrom sporu stalo aj srbské územie Krajina, kde tamojší Srbi chceli zostať v Juhoslávii a Chorváti chceli, aby patrili územne pod ich novovznikajúci štát, skrátka tam, kde sa dal urobiť kompromis, tam ho nikto nespravil a územia menšín do ohňa len benzín priliali ako sa vraví. Nakoniec sa nacionalizmus nevyhol ani Bosne a Hercegovine a vojna sa nielenže rozrástla, ale aj potiahla o viac rokov. V dokumente mi príde, že nakoniec sa všetko začalo zvaľovať na Srbov, aj keď je pravda, že jedného ich hrdloreza Željka Ražnatovića alias Arkana nespomenuli. Bosniak Naser Orić je v dokumente ukázaný priam ako ten, čo len bránil svoj národ, pritom to bol zločinec. Taktiež Chorvát Ante Gotovina, ktorý sa podieľal na etnickom vyčistení Krajiny od Srbov akoby v tomto dokumente nefiguroval. Izetbegovićovi zahraniční moslimskí mudžahedíni tu tiež neboli ukázaní. Všetko to tým pádom vytvára lepší obraz na Chorvátoch a Bosniakoch, čo je zlé. Úlohu provokatérov zo zahraničia, ktorí mali provokovať nielen Bosniakov, ale aj Srbov a iných, tu v podstate nespomenuli, to sa odhalľuje až teraz napríklad vďaka Robertovi Baerovi. Je to dosť oficiálny dokument hrajúci sa na objektívny už len tým, že dal možnosť vyjadriť sa vodcom tých krajín, no nie je investigatívny. Práve útoky pod falošnou vlajkou, možno niektoré len údajné, nielen pri Srebrenici, ale ja v Sarajeve, ktoré napokon viedli k bombardovaniu Srbov, by sa tu patrilo tiež rozobrať. Úloha Nemcov, ktorí mali v rozpade tiež svoje prsty, tu nie je veľmi výrazne ukázaná. Nezmyselné váhanie mierových síl a Európskeho spoločenstva tu tiež nie je tak zvýraznené ako by malo byť, pretože OSN nejednala podobne ako v Rwande a v oboch prípadoch zlyhala. No a potom nastúpilo NATO a hrátky o územia falošných vodcov krajín, ktorí využívali utrpenia svojich ľudí na svoje politické ciele a dokonca občas si napľuli, iste často oprávnene, aj do vlastných radov, napríklad Milošević alebo Šešelj. Mladić zas tým, že po čase bol mysľou už mimo, len priťažil svojej krajine a Karadžić tiež zohral svoje. Vtedajší politici viac ublížili svojim krajinám ako pomohli, čo nakoniec malo za následok rozdrvenie srbskej Krajiny, vyhnanie Srbov zo Sarajeva, ktoré obliehali a masakrovali tam aj vlastných, ktorí sa dali na obranu multietnickej Bosny a po konfliktoch s NATO aj prischnutiu nálepky na Srbsku, že bolo hlavným agresorom, k čomu prispela aj Srebrenica a nakoniec im zbombardovali krajinu za opätovné neskoršie riešenie situácie v Kosove, pár rokov po tomto diele. Nakoniec z toho v úvodzovkách vyšli víťazne vyšli Slovinci, Chorváti, Bosniaci, čiastočne Čiernohorci, praví juhoslovanskí komunisti vyšli ako porazení, lebo nedokázali extrémizmu často aj z vlastných radov zabrániť a zomierali nakoniec niektorí aj pri pomoci inému národu, než z ktorého boli. Macedóncom Srbi a Albánci priťažili a Srbi vyšli ako porazení, napriek tým hrátkam o územie na záver pred Daytonskou dohodou. Na tomto diele môžte uvidieť, že nič nie je čiernobiele, vidieť tú zvrátenú diplomaciu a šach s bežnými ľuďmi, kde sa brat obrátil proti bratovi a neodpúšťalo sa viac než len iné vierovyznanie, či iná národnosť. Navyše okrem OSN zlyhali tiež Rusi. Boje sa veľmi rýchlo prebehli, niečo sa preberalo konkrétnejšie, niečo vôbec, dosť sa skákalo, preto k obrazu o tej vojne nestačí, aby ste vzhliadli len tento dokument, ktorý vám však môže pomôcť aj tak výrazne. Môže to slúžiť k tomu, aby ste videli, ako rýchlo môže skončiť multietnická federácia, ak sa nezatočí s nacionalizmom a povyšovaním sa a dohody, ktoré mali byť na začiatku sa diali až na konci pod hrozbami z vonka. Tu je aspoň vidieť, že rozpad Juhoslávie mimo nej mnohým vyhovoval a dnes si jej jednotlivé štáty podmanili, až ju smerujú k opätovnému zjednoteniu v Európskej únii, koľká irónia, koľká zbytočnosť krvipreliatia.

Trochu mi nie je jasné o čom mal byť tento dokument, či o medveďoch alebo medveďoch z Tichej a Kôprovej doliny alebo o tom území, pretože popri ústrednej línii života medveďov sa sem tam odbiehalo aj k životu inej zvery napríklad kamzíkov, či kuvička. Každopádne, keď sa budete chcieť niečo viac dozvedieť o živote medveďov aj inak ako z kníh, písaných a obrázkových materiálov, tak či už starší americko-francúzsky film Medveď alebo toto dielo vám môže aký taký obraz dať. Navyše sú to diela, ktoré oplývajú oddychovou atmosférou a krásnymi zábermi. MAOKova hudba skvelá, možno to však chcelo podrobnejšie rozobrať život medveďov vrátane sfilmovaných ukážok, občas totiž tých oblakov bolo príliš.

MAOKovu hudbu si sem tam užívam pri relaxovaní, no človeku sa pri nej priam žiada zavrieť oči a odpočívať, nie ešte sledovať obraz, ktorý je zložený z niekoľkých záberov z vrcholov hôr ponad oblakmi. Človek pri tom ľahko zaspí. Možno bola chyba v zle estetických záberoch, pretože takých ako na obrázku k dokumentu tam bolo minimum. Meditačná záležitosť bez jediného komentáru, no okrem hudby na tom niet veľmi čo chváliť, zvládli by to aj amatéri.

Vysoké Tatry z pohľadu najmä zvierat a ich života tam. Síce sú spomenuté, či ukázané aj nejaké vrchy a zaujímavosti, no dá sa to považovať za taký lepšie zvládnutý priemer, pri ktorom sa dá zrelaxovať aj vďaka MAOKovej hudbe.

Chcel by som vedieť viac o tej krajine a aj o tom, čo sa dielo po tých demokratických voľbách, to je asi jediná moja výčitka k tomu, lebo inak je to fascinujúce, že skromní ľudia so svojim absolutistickým panovníkom, ktorí sa všetci vrátane neho držali ich náboženstva, vytvorili šťastný malý svet na úpätí najvyšších hôr sveta. O tej kráse jednoduchosti som sa tu však niečo dozvedel, tiež o tom, ako dodržujú ochranu prírody a ako žijú vo vzájomnej úcte. Všetko krásne doplnila hudba od MAOKa, aj keď by som bol radšej, keby tu hrala nejaká miestna hudba. Najmä v čase sviatkov, keď sa ako tak pri svojom zhone zastavíme, vtedy by sme sa mali zamyslieť a vhodným prostriedkom by mohol byť práve tento dokument.

Ako dieťa som chcel chodiť k moru. Pri mojom prvom stretnutí s morom na Jadrane som bol nadšený, no naši s nami začali chodiť do Tatier, prakticky som väčšinu z nich pochodil, čo sa týka turistických chodníkov, chát a podobne. Pri svojej poslednej návšteve sme absolvovali túru, ktorou sme išli približne 8 hodín, veľkú časť v daždi a prakticky len cez les a na jednom konci nás čakal len prístrešok a nemali sme veľa jedla. Nohy som mal premočené tak, až som ich mal biele a vtedy som hundral, že už nikdy viac, nech si ten les kľudne aj spadne, no a to som netušil, že o pár mesiacov sa tak stane a že som vlastne zažil Tatry na jednom zo svojich vrcholov. Taký les, aký tam bol, zrejme už nebude, bol z veľkej časti ľuďmi umelo vysadený a navrhnutý a v prírode pri katastrofe neobstál. Nasledovali hádky ľudí, ktorí to chceli dať čím skôr aspoň do akého takého vizuálneho stavu, veď prečo s tým niečo neurobiť, keď my ľudia vieme s prírodou pohnúť a ľudí, ktorí to chceli nechať na prirodzený vývoj, ktorý by však trval viac rokov. Veľká časť dreva sa z národného parku odviezla, holé pláne zachvátili požiare, zvyšok napadli škodcovia a tak sa boje ochranárov a lesníkov ešte viac zintenzívnili, navyše do toho svoje povedali aj záujmové skupiny, ktoré chceli robiť biznis a tak Vysoké Tatry sú už len torzom toho, čím kedysi boli. Práve tú radikálnu premenu svojho času pre budúce generácie zachytil takto aj Pavol Barabáš, ktorý jednoducho a zrozumiteľne priniesol obrazovú výpoveď, ktorú chcem pochváliť. Iste tu mohla byť aj nejaká pridaná hodnota, krajšie zábery, viac do hĺbky veci rozobrané napríklad ohľadom sporov a zmien vnímania tohto územia, no podľa mňa to väčšina ľudí pochopí. My, čo sme ich ako tak zažili, máme k nim vzťah, to aj precítime a práve hudba MAOKa dopomáha k tomu, aby si z toho nejakú emóciu zobrali aj iní ľudia.

Dve veže sa nesú v duchu diplomacie, vytvorenia dvoch svetov, ktoré sa proti sebe postavia a zničením krásnych vecí minulosti. Aj keď mnoho hrdinských prejavov má narážať na minulosť alebo boli proste len dielom fantázie, boj akéhosi skazeného umelého sveta so svetom prírody a pravých hodnôt tu je zrejmý. Zlí sa snažia nastoliť nový svetový poriadok, tí dobrí musia najprv prekonať svoje rozpory, pochopiť sa a cez mnohé pády a prekážky naknoiec bojovať aspoň za to posledné dobro, čo zostalo. Úvod bol impozantný, nadväzoval krásne na predchádzajúci diel, no nielen začiatok mal impozantné návraty do minulosti, zaujímavo dokázali rozviť aj iné scény, čo dotvorilo ešte viac atmosféru a prežívanie deja. Niektoré scény sa naprieč celou trilógiou podobajú, no nevadia. Niektoré zas sú pofidérne, no tým, že ide o fantastiku, to tam priam až sedí. Napríklad Aragorn a jeho stopárske schopnosti. Tretí vek Slnka, akási rada starších u nezávislých, záchrana, ktorá prišla z východu a ochránila v poslednom možnom momente nielen spojenectvo, ale aj určitú časť ľudí, to má veľa nadčasových súvislostí, ktoré sa dajú uplatniť aj dnes. Upustenie od absolútnej moci pre dobro ostatných, posadnutosť, schizofénia, zrada, vernosť a istá dobrota vlastných zvierat, láska nesmrtelnej osoby so smrteľnou, láska dvoch žien k jednému mužovi, trápenie sa pre niekoho, koho nakoniec utrápená osoba nezíska, osoba, ktorá bola na pokraji smrti si bola istá tým, že prežila, lebo tu má ešte poslanie a mnoho ďalších záležitostí, to sú silné motívy, ktoré tento príbeh robia veľkým. Nevadila mi žiadna melodramatickosť, iný štýl hudby v tomto pokračovaní alebo nejaké drobné chyby, pretože vizuálne a hudobne alebo čo sa týka dejových zvratov, je to proste úžasné. Pre mňa pevný diel, ktorý je krásnym mostom medzi dvoma ďalšími dielmi. Epos, ktorý ma vie rozochvieť, viem ho precítiť a je akoby niečím zo mňa. Je tak obrazný popri diváckej stránke, ktorá nenudí, že si v ňom človek môže nájsť to svoje a stále niečo iné. Je to pompézna oslava kinematografie.