StormyWhispe

Veľmi, veľmi dlho som sa chystala pozrieť si tento skvost. A keď som sa k tomu konečne dostala a pozrela to na jeden dych... 3x som si vynadala, prečo mi trvalo tak dlho sa k tomu dokopať. Ale možno práve preto som si to tak nesmierne užila! The Haunting of Hill House je neskutočná žánrovka mixnutá s parádnou dávkou psychologickej drámy. Kdesi som počula Carlu Gugino sa vyjadriť, že práve hororový žáner dáva množstvo priestoru na riešenie rôznych psychologických drám a problémov kvôli tomu, s čím sa musia jednotliví protagonisti stretávať, že práve to čo sa deje v ľudských hlavách sa skrz jednotlivé hrôzy ako keby premietalo do reálneho života. A tvorcovia? Tí to zvládli na výbornú! Odporúčam - či už ste fanúšikom hororov alebo rodinných drám a máte záujem o štipku psychológie... tento seriál je práve pre vás.

Cez 2 hodiny dlhá malá morská víla... teda... trochu väčší morský muž. Wan sa s tým vyhral, Wilson a Kidmanka typicky skvelí a na Droga sa v kine dobre dívalo (aj keď talentu moc nepobral...). No nič ako sfilmovanú a efektami nabitú - trošku temnejšiu - rozprávku za tým nehľadajte.

Mám rada prvú časť. Bavila ma a neskutočne. Uznávam, že to nie je výkvet filmovej tvorby, ale... malo to spád, skvelý soundtrack, Charlieho som úplne žrala a hlavne - skvelé tempo, ustavične sa čosi dialo. A potom prišlo toto... nudila som sa. Bolo to natiahnuté ako guma v trenkoch a takto film s robotmi vyzerať nemá. A soundtrack stál za prd. Dokonca aj v priemernej akčnej scéne bol použitý úplne zle. Som sklamaná - potenciál to malo a byť to možno o polhodinu kratšie? Tak tú jednu hviezdičku dvihnem... takto slabé 2*.

Ako decko som tento film zbožňovala kvôli obrovským chrobákom a bola z nich úplne nadšená. Film som videla snáď 100x, kým nedošlo k momentu, že sa z toľkého prehrávania tá chúďa VHSka pokazila. Potom som film videla ako puberťáčka a neskôr ako dospelá... a konečne som vnímala aj čosi iné ako len chrobákov a strieľačky. Satirické sci-fi, paródia na politické režimy, solídna kamera a strih (a hlavne na tú dobu)... čo viac si môže človek ako ja priať? Spätne uznávam, že dialógy haprujú a niektoré scény sa minuli akejkoľvek logike... no ako celok film pôsobí ako pohladenie duše. Minimálne tej mojej. A zároveň predstavuje ten dôvod, prečo som sa zamilovala do sci-fi a na také veci sa jednoducho nezabúda.

Som zmätená. Horor to... nebol. Teda... ono tam boli nejaké pokusy o ľakačky a napätie, ale vo výsledku nemali žiaden efekt - na mňa nie. Možno sa našli výnimky, ktorým sa triasli kolená, no na mňa to nefungovalo. Rozmýšľala som, žeby sa to teoreticky dalo šupnúť do žánru mysteriózny thriller, ale ani ten to nebol. Nebolo to zlé, to nemôžem tvrdiť, ale nebolo to ani dobré. Potenciál? Veľký (to úúúžasné prostredie!). Využitý však takmer absolútne nebol. Boli chvíle a momenty, ktoré sa mi celkom pozdávali, no tých pár záberov a kvázi „zápletiek“ (pretože Sestra vlastne ani nemá žiaden dej) to jednoducho nemohlo zachrániť. A fakt, že som sa viac zasmiala na podarených situačných hláškach ako sa „trhala od strachu“... tomu tiež vo výsledku moc nepomohlo. Keď to zhrniem, film ma nesklamal, ani neprekvapil, ani nedostal do kolien... len si do budúcna radšej poviem, že počkám, kým si film z Conjuring univerza budem môcť pozrieť doma v pohodlí a nebudem sa naň zbytočne trepať do kina. Aj keď možno práve kvôli atmosfére v kine sú tie hviezdičky 3 a nie 2.

Suicide Squad bola aspoň parádna nálož zábavy a bavila som sa od prvej minúty po poslednú. Pri Justice League som po 40. minútach písala kamarátovi, že nato, aký veľkofilm to mal byť, sa tam stále nič nedeje. Celé to bolo ťažkopádne a depresívne. Ale tak ťažkopádne a depresívne, že som len dvíhala obočie a pýtala sa sama seba, či to myslia vážne. Flash bol podarený. Gal Gadot nádherná a klamala by som, ak by som tvrdila, že som si neužila pohľad na nahú hruď Jasona Momoa... ale ani to, ani občasná dobrá hláška, nezmenia nič na tom, že tento film bol jednoducho katastrofa. Efekty? Zle. Scenár? Zle. Kamera? Drvivú väčšinu času zle. Každé klišé, ktoré existuje, v Justice League nájdete. Každé. Jedno. Neviem... nečakala som od toho veľa a aj tak som sklamaná a to ma neskutočne mrzí. Čo už. Druhýkrát si to určite nepozriem, ani keby sa mi vyhrážali, že ma rozpredajú na orgány.

Ani netuším, ako sa mi táto vec dostala pod ruky, ale... dostala. A musím priznať, že ma veľmi milo prekvapila. Moje prvotné očakávania boli, že okay, máme tu deti, takže o pár rokov sa presunieme do ich dospelosti a uvidíme, ako sa detská nevraživosť premení v lásku. A ono vám to tak vôbec nebolo! Prežívame príbeh s tými deťmi a to od začiatku do konca. Páčilo sa mi to, dokonca veľmi. Bolo zaujímavé sa preniesť do detskej hlavy a dívať sa na svet detskými očami. Ono... dospelí majú občas tendenciu detské myšlienky a pocity tak nejako odignorovať. Veď deti z toho vyrastú! Sú to len také malichernosti! Ale tie deti to berú veľmi, veľmi vážne. Sama si spomínam – aj keď teraz s úsmevom a mávnutím ruky – ako som niektoré veci ako dieťa (a puberťáčka) vnímala a vtedy mi to vôbec neprišlo úsmevné (skôr tragické... všetci si pamätáme ako nami hádzali hormóny, keď sme mali 13). Neľutujem, že som si tento tak trochu iný film pustila a bola to veľmi príjemne strávená hodina a pol.

Tak dlho som na to čakala, tak dlho! A stálo to zato! Poctivo som každý týždeň čakala na novú časť (odvtedy som si to stihla pozrieť už viackrát) a stálo to zato. Čítala som mangu, nešla som do toho na slepo a vedela som, čo sa stane... a aj tak mi to vyrazilo dych. Plakala som, rehotala sa, výskala, tlieskala, prežívala to. Nevedela som si pomôcť. Z napätia ma išlo takmer roztrhnúť. Ale! Konečne som sa mohla vrátiť ku všetkým mojim milovaným postavám a spolu s nimi odhaľovať nové skutočnosti. Ach, nádhera. Neskutočné pokračovanie, ešte krajšia animácia, posun postáv i deja. Neviem sa dočkať 3.série! Ešte že tá má vyjsť už tento rok, inak by ma asi na mieste šľahlo.

Čo sa týka sveta anime, v čase, keď som si pustila Shingeki no Kyojin, som v ňom dosť tápala. Z celovečerných filmov som videla Princeznú Mononoke a Cestu do fantázie, zo seriáloviek akurát tak Pokémonov. A potom som jedného večera naďabila na trailer k tomuto skvostu a povedala si: To musím vidieť! Vtom čase u mňa prespávala kamarátka. Ja som stihla pomedzi všetko možné zhltnúť polku série, nanútila ju pozrieť si to tiež a oficiálne sme sa obe zapísali do „fandomu“ a vyplakávali dňom i nocou, ako sme čakali na 2.sériu (poctivo sa pustili do mangy, pretože nás svet titánov pohltil, no vyplakávali sme stále rovnako). Nielenže som objavila lásku k anime a objavovala ďalšie a ďalšie... ale Attack on Titan sa mi vryl do srdca takým spôsobom, že od tej doby, som si stihla 1.sériu pozrieť niekoľkokrát (a vidím to na ďalší maratón). Japonci sú úžasní vtom, ako vedia vystavať charakter jednotlivých postáv – neboja sa postaviť ich do situácií, ktoré v prípade americkej tvorby jednoducho nenájdete, postavy sú prostoreké, introvertné, bláznivé, jednoducho svoje. Protagonistov a antagonistov milujete rovnako, pretože poznáte ich príbeh. Celý čas vnímate vývoj každej postavy a vyvíjate sa s nimi. Všetko čo sa stane im – dobré či zlé – prežívate úplne rovnako. A potom bum! Všetky tie malé detaily, ktoré ste považovali za nepodstatné a nevenovali im veľkú pozornosť, sú vám vmetené do ksichtu a vy len habkáte, že čo, prečo, začo, načo?! Je pravda, že po upadnutí všetkého toho nadšenia, by sa možno našlo čosi, čo by som vytkla... ale viete čo? Kašlem nato. Shingeki no Kyojin sa mi dostalo pod kožu takým spôsobom, že sa mi nechce hľadať žiadne mínusy. Ak máte radi akčné anime plné emócií, v ktorom vidíte posun jednotlivých postáv... určite odporúčam. A ako bonus nádherná animácia, ktorá mi stále vyráža dych.

Dnes by som tomu filmu dala ťažko 1* (klamem, kvôli Colinovi Firthovi by som dala hneď aj 2), ale pamätám si, že keď som mala nejakých 13, tak som ten film zbožňovala a vždy keď išiel v telke, nadšene som pred ňu sadala. A už len pre tú nostalgiu dávam hviezdičky 3 a tíško mlčím, čo všetko na tomto "skvoste" bolo zlé.