sysyphus

Na podnet môjho najlepšieho kamaráta z detstva, ktorý je mestami až patologicky fixovaný na historický kult Adolfa Hitlera, som si včera pred spaním pustil snímok Já, Spravedlnost. To, že sa postava tohoto rakúskeho zneuznaného maliara a xenofóbneho psychopata objaví na scéne som však nečakal, a tak ma jeho nečakaný výskyt v sanatóriu (ako aj v Československej kinematografii 60.rokov) dosť prekvapil. Potešujúci bol však fakt, že vo filme je Hitler zobrazený už len ako impotentná relikvia plne závislá na rozhodnutiach jeho väzniteľov. Rozhodne zaujímavý námet. Taktiež sa mi veľmi páčila taživo-paranoidná atmosféra, ktorú tvorcovia docielili najmä výbornou až chirurgický presnou kamerou. Obzvlášť tie blízke zábery na tváre a následne rýchle preostrenie na ďalšiu postavu alebo iný objekt v okolí zanechali veľmi silné (miestami až Švankmajerovské) dialógové dojmy. Tento neurotický pohyb kamery bol tiež  dômyselne využitý v scénach, kde doktor Heřman sondoval obmedzujúce prostredie sanatória. Po dejovej stránke som však v poslednej tretine začal mať dojem, že zápletka sa miestami až príliš kurví (z nemeckého "die kurve", teda zákruta), čo filmu vo finále značne ubralo na jeho pútavosti. Je to dosť škoda lebo materiál na kvalitnú psycho-dråmu z alternatívnej histórie to bol viac než výživný. Vysoko však oceňujem fakt, že Hitlerovi post-nacistickí väznitelia počúvajú vo svojom voľnom čase dekadentnú imperialistickú jazzovú hudbu.

Smutnokrasny film o ponarani sa do hlbín ľudskej a civilizačnej pamäti. Veľmi sa mi páčilo že na usmudlaneho amatérskeho archeológa Basila Browna pozabudla na pár desatročí nielen história, ale aj dej filmu ho po prvej hodine prestal sledovať a začal dávať priestor aj vzťahom ostatných postav v jeho okolí. Láska chorľavejucej matky k synovi ako aj túžbov sršiaci zrod vzťahu nesmelej mladej dvojice pôsobili obzvlášť krehko na pozadí začínajúcej vojny. Celkovo ten film má v sebe takú citlivo smutno-zvlástnu atmosféru plnú spomínania a zabúdania. Miestami mi to pri tých osamelých prechádzkach v slnkom zaliatych prírodných exteriéroch pripomínalo nedbale rozprávanie z filmov Terrenca Malicka. A keď už sme pri rozprávaní, v kľúčových dialógoch má úplne odzbrojil fakt, že rozhovory medzi postavami boli snimané len tak akoby na pozadí. Mali sme síce možnosť počuť, čo kto hovorí, ale namiesto otvarajucich sa úst sa kamera radšej sústredila na pohľady, gestá a mimiku postáv v momentoch keď nehovorili, čo nám paradoxne ešte viac umožnilo nahliadať do ich vnútra. Pozoruhodný film plný rozporov, ktorý si určite musím s odstupom času znova pozrieť, aby som sa uistil, že je naozaj taký akým sa zdá byť.

Má to vtip, krásne karibské lokácie i čarovný soundtrack. Gina Davis velí svojej posádke hrdlorezov s veľkým šarmom a Frank Langanela je celkom solídny záporák. Čo na tom, že miestami sú badateľné kostrbaté dejové skratky, ťarbavé dialógy a rádoby epické súboje. U mňa tento guláš rôznych prapodivných chutí funguje lepšie ako Piráti z Karibiku. Nezameniteľným šarmom tiež pôsobí aj analógový duch konca 90. rokov. A keď k tomu pripočítame fakt, že prepalený rozpočet tejto podivuhodnéj filmovej krasotinky položil spoločnosť Carolco finančné na lopatky, začína celé dielko s odstupom času vyzerať ako predzvesť konca jednej neopakovateľnej filmovej éry.

Folklórna audio-vizuálna bomba nevyčísliteľnej sentimentálnej hodnoty. Herecký koncert Krónera, Machatu, Haverla, Lasicu a mnohých ďalších unikátnych zjavov slovenskej hereckej scény s neskutočnou atmosférou a čarovným hudobným doprovodom Svetozára Stračinu. Srdcová mňamka a mňamózna srdcovka! :)

Po rokoch som sa k tomuto filmu dnes zase vrátil a musím povedať, že ma nesklamal. Okrem výborného obsadenia, vymakanej pointy, atmosferického soundtracku má Fracture aj náramne vypiplanú vizuálnu stránku - Opera House Franka Gehryho, guličkové mechanizmy na mieste činu a aj všetky tie kalifornské exteriéry príbeh krásne dotvárajú. Pri druhom zhliadnutí ma prekvapilo ako kompaktne a organicky funguje aj tá sekundárna príbehová linka mapujúca osobný život a právnicku kariéru Willyho Beachuma. V súvislosti s hereckými výkonmi súhlasím s ostatnými užívateľmi v tom, že konfrontácia Hopkinsa s Goslingom bola asi to najpútavejšie, čo vedel film ponúknuť. Hopkins aj po rokoch nemá problém brilantne zahrať chladnokrvného a precízneho vraha, ktorého si prvýkrát skúsil už v Mlčaní Jahniat. Po scenáristickej stránke je Fracture v skratke veľmi vydareným reprezentantom subžánru mysterióznej drámy, ktorý si sám pre seba pracovne nazývam How they tricked us? a spolu s ostatnými jeho príbuznými (ako napr. Man Inside, Flawless, Gone Girl, Prestige, a pod.) sa k nemu po čase vždy rád vrátim, lebo ako celok ponúka v skutku nadpriemerný filmový zážitok.

Čistá krása! Takto poetický a prepracovaný seriál som doteraz ešte nevidel. Musím si ho pozrieť celý ešte raz od začiatku a spracovať všetky scenáristické a vizuálne nuansy, ktoré doň Sorrentino so svojím produkčným týmom zapracoval, aby som sa k nemu mohol vyjadriť podrobnejšie. Jednoznačne však môžem povedať, že toto dielko patrí medzi to najlepšie zo seriálovej tvorby vôbec. A to som agnostik. :)

Gašpar ma zase raz rozsekal. K jeho filmom mám veľmi špecifický vzťah a skôr ma svojou priamočiarou drastickosťou odpudzujú ako priťahujú, ale tu sa našťastie dosť krotil. A stálo to za to. Láska je totiž vyšperkovaná do posledného detailu. Je v nej kopec citácii od poézie (Robert Frost) cez filmy (2001, Frankenstein, Freaks), hudbu (John Frusciante, Pink Floyd, Miriways, Bach) až po reálny svet Gašpara Noeho (komentáre postáv, odkazy k sebe samému). Všetky zložky (od scenára, kamery, hercov, soundtrack, svetlo, scéna, ...) sú tu vypiplané až maximálnej možnej miery. Výsledný efekt je dychberúci. Tento film patrí spoločne s McQueenovým Shame a Bertolucciho Ultimo Tango a Parigi do kategórie výnimočných audiovizuálnych diel, ktorým sa úspešne podarilo načrtnúť tie krehké hranice medzi intimitou, sexualitou a zraniteľnosťou vo vzťahoch medzi ľudskými bytosťami. Tlieskam. PS: Noé je (spolu s Tarantinom) už druhý režisér, ktorý svojim filmom vdýchol nové a nečakané významy do básne Stopping by the woods on a snowy evening.

Film to bol rozhodne zaujímavý. Miestami z neho bolo cítiť televízne kvality (bol viac konverzačný, menej exteriérový a kvalita snímaného obrazu bola akási mdlejšia ako človek bežne vidí v kine), ale napriek tomu ma veľmi zaujal. Masaryk bol zjavne činorodá duša. V čase, keď sa tu naši predkovia prekárali a bojovali na fronte prvej svetovej vojny, on odišiel do exilu, kde postupne pripravoval európske mocnosti na to, že po vojne bude treba prerozdeliť rozpadajúce sa Rakúsko-Uhorsko podľa záujmov určitých národov, ktoré sa v ňom postupne budia a začínajú si uvedomovať svoju identitu. Podnetných scén tam bolo požehnane, ale najsilnejšie na mňa zapôsobil moment, keď sa Masaryk stretol s britským premiérom, ktorý mu jeho teórie o pôvode českého kráľovstva zo 7. storočia s výsmechom spochybnil a tiež taktne poznamenal, že by bolo vhodné, aby Masaryk nedal svetu znať, že zvyšok jeho národa nie je tak ďaleko v uvedomovaní si vtedajších geo-politických súvislostí ako je on sám. Silný kvalitatívny štart pre solidný historický seriál.

La piel que habito patrí medzi tie silné filmy, ktoré má človek potrebu si raz za čas znovu pozrieť a rochniť sa v ich dokonalosti. Všetky súčasti tohoto filmu pracujú v tak krásnej a prepracovanej synergii, až sa to zdá miestami neuveriteľné.

A umelá inteligencia žila šťastne, až kým sa jej nevybili baterky ... Tento minimalisticky ladený príbeh s výborným scenárom dokáže tak umne nakombinovať potrebnú atmosféru izolácie a vedeckej fascinácie, že mu to nakoniec bez váhania zožeriete. Nejaké tie chybičky by sa v tomto dielku samozrejme tiež našli, ale pokiaľ zoberiem do úvahy celkové vyznenie filmu a predovšetkým mnohopočetné témy, ktoré otvára záver, tak nemôžem inak ako dať za päť. Ex Machina má veľký potenciál byť zaradená do mojej osobnej TOP 20 najlepších sci-fi filmov, ale ešte to však musí plne odobriť moja osobná inteligencia. :)