toktokmokmok

Dosť slabé, bez typickej lupinovskej atmosféry, ale nie smerom k lepšiemu, skôr je to také klasické novodobé animé (výtvarno a hudba až podpriemerné).

Nerád v komentári útočím, hoci mnohokrát si o napísanom pomyslím svoje - ale hodnotitelia tohto filmu sa môžu so svojimi nehviezdičkami hanbiť. Lištičky, to je film mimo vypočítaných efektov, to je úprimnosť, ktorá v mnohých súčasných filmoch chýba, pretože všetci sme strašní intelektuáli, strašní odborníci a strašne sa do všetkého vyznáme - a ľudskosť akosi uteká. Ale práve ľudskosť bola a je devízou najväčších svetových režisérov. Mira Fornayová má všetky predpoklady byť vynikajúca režisérka. Gratulujem, ďakujem, som ohromne rád za tento film.

Veľmi silný príbeh o mimozemskom zlate a čakaní na vyslobodenie zo Zeme na pozadí klasických Lupinovských reálií, ako ich poznáme zo seriálu. Ešte väčším zážitkom ako v seriáli je hudba.

Príbeh o ceste, hľadaní, v pomalom tempe, z ktorého sa stáva až rutina a ktoré nie je narúšané ani zdanlivo dramatickejšími scénkami, až nakoniec príde záverečný úder – a skladba pokračuje ďalej. Odišiel človek. Krásny film.

Keď život, tak život., až na dno. V dnešných časoch sú takéto osudy možno až nepredstaviteľné, ale ktovie, čo nás čaká? Ospevovať genialitu Felliniho (a všetkých ostatných v tomto filme) je zbytočné.

Fuller je majster v budovaní napätia. Neoddýchnete si, dej jeho filmov sa vždy vyvíja aj po zdanlivom vyriešení zápletky, čo si mohol dovoliť najmä preto, že filmy si produkoval sám, a nebol teda závislý od vôle žiadneho chytráka. Všetky jeho filmy majú nádych smútku, ale Biely pes je z nich asi najsmutnejší, lebo je o nevinnosti, o jej strate (a nádeji na jej znovunájdenie). Klavírna muzika, ktorou je film veľmi často podfarbený, dodáva filmu geniálny rytmus.

Filmová báseň – snové, mystické, ako všetky veľké eposy starých národov. Originál, na ktorom si všetka fundovanosť vyláme zuby, pretože absolútne veci sa nedajú opísať ľudskými slovami.

Film KULT. Niektoré filmy sú jednoducho geniálne. Tak ako je geniálny Tomáš Vorel, ktorý ako jeden z mála súčasných českých režisérov nestratil v žiadnej dobe svoju hlavu.

Človek po detskej skúsenosti s Machom a Šebestovou mohol čakať od týchto tvorcov všeličo, ale toto ma skutočne dostalo. Náplasť na popáleniny "dospelosťou".

Aj po päťdesiatich rokoch od natočenia tohto filmu sú jeho téma i charaktery stále aktuálne. Je tu nádherne zachytená duša obyčajného slovenského človeka – aj s kladmi, aj so zápormi, ale to nie je podstatné. Podstata je v realistickom vykreslení toho nášho večného boja so sebou samými, s hodnotami, ktoré do nášho kódu vštepili všetky tie generácie pred nami, bojujúce svoje veľké i menšie súkromné bitky. Bez príkras, bez pátosu, bez humoru a ľudské, také sú pre mňa filmy a postavy Martina Hollého. Modernou tradičnou terminológiou povedané – samurajské.