Kervorkian

"..If i can't be my own, I'd feel better dead"

Na naše pomery nekonvenčná kamera, pri ktorej som si konečne nepripadal, akoby sledujem niektoré z našich stupidných seriálov. Nemohol som si nevšimnúť, že konečne niekto pracuje vo filme s "čakaním". Konečne sa všetko nedeje hneď, ale postavy keď čakajú, tak my čakáme s nimi, pre mňa potrebné priblíženie realite. Na druhú stranu, niektoré prvky boli značne prehnané a nezdá sa mi, že by sme sa tak správali k našej menšine. Keď nad tým premýšľam, veľa z nás si to však myslí, ale nevysloví. Či je to zámer neviem. Rovnako tak neviem, ako sa postaviť k celému filmu. Veľmi plnohodnotné 3*

Nepáčilo sa mi to od začiatku až po koniec. Priznávam, chyba je vo mne, keďže som čakal skôr niečo depresívnejšie a hlavne nie z časti muzikál. Áno, stačilo si prečítať žáner pri názve filmu, ale tak nejak som dúfal, že keď už to bude komédia, tak aspoň humor bude ironický a nie vtieravý, čo mi vadilo. Animácia ma nezaujala, texty v piesňach boli na dosť chabej úrovni a žiadna z postáv mi neprišla extra sympatická, že by som sa s ňou vedel stotožniť. Keby mám obchod pre samovrahov, tak v ňom predávam DVD Obchod so samovrahmi, pretože keby som v kine sám, tak ju asi spácham :)

Asi mám slabosť na Sicílske prostredie. A tie polia. Hrajúce sa deti. Taliančina. Už iba toto mi zahralo na city v mojom o pol stupňa podladenom tóne. Potom som sa už iba nechal viesť a film plynul a plynul. Zaujímavým spôsobom využitá kamera. Nádherná hudba. A tie detaily. Všimnite si tú mimiku rodičov, keď musia deťom klamať, alebo len radšej nič nepovedať. Prečo len tie deti chcú pomáhať a u koho sa naučilo všetko to zlo, ktoré je na svete. Nič nezostane, len úsmevne a zároveň sklamané krútenie hlavou.

Akoby som to napísal. Poeticky natočená každodenná rutina utrpenia. Dokonalý kontrast medzi krásou Paríža a bitúnkami v ňom. Ak si niekto myslí, že dneska sa spôsoby nejak extra zlepšili, tak je na omyle. A ak aj hej, stále je to nič oproti tomu, koľkonásobne je viac mŕtvych zvierat. Človek by nečakal, že aj utrpenie môže mať upgrade. A ak sa tu niekto nadraďuje nad zvieratá a odvoláva sa na inteligenciu, tak nech s tým na mňa ani nejde. Pretože inteligencia by takéto utrpenie nedovolila.

Môžete mať takmer všetko, a budete sa hľadať. Môžete mať takmer nič, a budete sa tiež hľadať. Cieľom hľadania je ale vaša cesta. Čím skôr si to uvedomíte, tým lepšie si môžete vychutnať život. Všetko to proste plynie. Veci do seba zapadajú a retrospektíve to dáva dokonca aj zmysel. Čiernobiely svet a zrazu jeden farebný okamih. A o tom to je. Uvedomenie. // Najbližšie, keď budem v kaviarni s dievčaťom a vonku sa bude prechádzať slon, a mne to nebude divné, budem vedieť, že je tá pravá. A tá 5* za to, že som počas poslednej scény chytil gitaru a zložil pieseň.

Zrkadlo ľudí na Slovensku. Stredoveké myslenie. Alkoholizmus. Primitívna zábava.

Splynul som s pomalým tempom deja. Asi za to môže ten impozantný úvod. Béla Tarr dosahuje úžasný presah v rozprávaní, a tým ponúka divákovi uvedomenie. Je iba na ňom, či ho prijme a zborí konvencie alebo odsúdi a zostane pri tradíciách. // Prosím Vás iba o to, aby ste so mnou vstúpili do nesmrteľného priestoru, kde panuje večnosť, pokoj a mier, a bezbrehá prázdnota. Predstavte si, že všade v tom ohlušujúcom tichu je nepreniknuteľná tma. Zatiaľ môžeme vidieť iba všeobecný pohyb. Najprv si ani nevšimneme, akej neobyčajnej veci sme tu svedkami. Žiarivé Slnko bez prestávky osvetľuje tú polovicu Zeme, ktorá je k nemu otočená. A my tu v tej žiare stojíme. Tu je Mesiac, ako sa otáča okolo Zeme. Hľa, čo sa nestane? Zrazu vidíme, že mesačný kotúč vytesní tú žeravú slnečnú guľu a tá prepadlina, ten temný tieň stále rastie a rastie. Zakrýva Slnko stále viac a viac, ostáva už len úzky oslnivý kosáčik. A potom, v ďalšej sekunde, povedzme na pravé poludnie, dôjde náhle k prudkému zvratu V tej chvíli sa totiž vzduch náhle ochladí. Cítite to? Nebo sa zatiahne, je úplne temné. Psi sa pripoja k vlkom a začnú zavýjať, zajace a líšky sa prikrčia, jelenie stádo uteká preč, prchá v hrôze. A v tom strašnom nepochopiteľnom súmraku aj vtáci zošalejú. Zo strach letia do svojich hniezd. Nastane ticho, nemé ticho. Všetky živé bytosti onemejú. Pohnú sa snáď hory? Zrútia sa nebesá? Prepadne sa Zem? Nevieme. Nikto nevie, čo príde. Nastalo totiž úplne zatmenie Slnka. Ale niet sa čoho obávať, ešte nie je koniec. Na odvrátenej strane Slnka pomaly vypláva Mesiac. Slnko znovu zažiari. Na Zem sa pozvoľna vráti svetlo. Znovu sa na vôkol rozlieva teplo. Všetkých sa zmocní dojatie. Unikli sme z pazúrov temnoty.

Carax robil filmy asi pre ľudí ako som ja. Pre ľudí, ktorým neprekáža, že sú niekedy stratení v deji, pretože v skutočnosti sú stratení aj živote. Pre ľudí, ktorí si obľúbia film kvôli jednej vete, ktorá v ňom zaznie. Pre ľudí, ktorí svoje city nadobúdajú ale aj menia a strácajú veľmi rýchlo. Niekedy sú pokojné ako slnko v zime, niekedy chladné ako voda v lete. Niekedy sú všade na vôkol, ako kvety na jar, a niekedy pokropia ostatných ako novembrový dážď. Pre ľudí, ktorých riešením je väčšinou útek. Útek pred sebou. Pre ľudí, ktorí hovoria navždy a nikdy, pretože je to tak detské. A áno, preferujem romány, kde jedna veta môže znamenať revolúciu života.

Keď teraz uvidím zamilovaný pár ako sa bozkáva, tak im hodím pár korún za pekné predstavenie, falošnú hru, ktorá sa pravdepodobne skončí sklamaním, bolesťou, klamstvom. Trochu som sa cítil, akoby Carax preniesol moje vnútorné myšlienky, ktoré nedokážem zapísať, na plátno. Aj napriek tomu, že má farbičky, nechal svet čiernobiely. Možno to bolo celé podivné, ale svet je plný podivínov, len sú ticho.. // Problém so samotármi je ten, že vlastne nie sú nikdy sami.