efko

Životopisné filmy sú vo všeobecnoti medzi divákmi na celom svete veľmi obľúbené, bez rozdielu, či ide o vážené či menej vážené, seriózne či viac-menej bizardné osobnosti. Winston Churchill patrí medzi tie vážnejšie, no nemenej zaujímavé postavy ľudskej histórie. Hoci film zachytáva len malý úsek z nesporne zaujímavého života tohto veľkého politika, dokáže diváka zaujať. Môže za to aj výborný Albert Finney, vďaka ktorému divák nadobúda pocit, že v hlavnej úlohe vidí skutočného Winstona. Film je po obsahovej aj vizuálnej stránke vydareným televíznym dielkom.

Duševne chorý Kameda sa vracia z pobytu v americkej nemocnici domov do mrazivého, snehom zaviateho Hokkaida. Napriek svojej vnútornej kráse a ušľachtilosti nachádza len nepochopenie a opovrhnutie. Váha medzi láskou dvoch žien, čo jeho psychický stav opäť zhoršuje a zároveň vyhrocuje situáciu... Nečítal som Dostojevského predlohu, ale Kurosawov Idiot "made in Japan" je jednoducho skvelý. Výborný scenár, precízne vykreslenie postáv, dusivá atmosféra povojnového Japonska a herecké výkony Masayuki Moriho a hviezdy neskorších režisérových filmov, Toshirô Mifuneho, tvoria kostru tejto skvelej drámy.

Krátko po prečítaní výborného románu z pera Umberta Eca som sa dostal aj k jeho filmovému spracovaniu. Očakával som, že zhliadnutím tohto filmu sa môj umelecký zážitok z knihy ešte umocní. Bol som ale dosť sklamaný. Nie som natoľko prísny pri porovnávaní filmu a jeho knižnej predlohy. Chápem, že je nemožné (zo strany tvorcov i diváka) preniesť niekoľko stoviek strán textu (v prípade Mena ruže i množstva filozofických a teologických úvah na pozadí detektívneho príbehu) do jedného celovečerného filmu. Nevadí mi, ak tvorcovia filmu, za účelom dynamickosti a zaujímavosti snímky, vynechajú či pozmenia niektoré menej dôležité fakty či osoby. Čo ma však dosť sklamalo bol záver, ktorý bol (z neznámych dôvodov) výrazne pozmenený a vyznieva tak dosť odlišne od svojej predlohy. Z formálnej stránky nemožno filmu nič vyčítať. Patrí k najzaujímavejším (a aj najvýpravnejším) snímkam svojej doby.

Film režiséra Štefana Barabáša vznikol v mierne uvoľnenej atmosfére 60-tych rokov, kedy sa aj na filmové plátno dostal režimom neprifarbený a objektívnejší pohľad na povstanie a pôsobenie partizánov počas 2. sv. vojny. V tomto duchu sa nesie aj snímka „Zvony pre bosých“, ktorej tvorcovia sa rovnako snažia o zobrazenie pravdy, aj keď je krutá až brutálna. Po obsahovej stránke možno film rozdeliť do dvoch častí. Prvá, popisujúca boj o prežitie partizánov a ich nemeckého zajatca, je presiaknutá chladom, krutosťou vojny, nebezpečenstvom číhajúcim nielen zo strany zblúdilej nemeckej jednotky, ale aj z nehostinnej prírody. Naproti tomu druhá časť, v ktorej vojakom skríži cestu žena, je akoby „posledným nádychom“ nádeje, ľudského porozumenia a lásky pred tragickým koncom..

Hitchcockova fascinácia temnou stránkou duše človeka sa prejavuje asi najvýraznejšie práve v „Cudzincoch“. Spolu s režisérovou obľúbenou polemikou o dokonalej vražde tvoria základ tohto psycho-krimi. Hitch síce (už tradične) dovoľuje divákovi vedieť viac ako hlavná postava a teda aj vidieť viac dopredu, samotnému filmu do neprekáža a divák ostáva v napätí až do tradične napínavého konca...

V každom z nás drieme voyerista, jediné čo nám chýba je príležitosť... A práve takúto príležitosť ponúka Alfred Hitchcock prostredníctvom svojho „Okna do dvora“. Film síce patrí medzi režisérove výpravne najjednoduchšie, no zároveň vizuálne najdokonalejšie diela. Vďaka skvelej „kamere“ (takmer všetky zábery natočené v uhle pohľadu hlavných postáv) je divák do deja úplne vtiahnutý. Rovnako fascinovane ako James Stewart môže pozorovať dianie v protiľahlom dome, premýšľať o ne/vine podozrivého suseda či s úľavou si vydýchnuť po napínavom vyvrcholení. Z hereckého obsadenia zaujme hlavne Grace Kelly, nielen svojou krásou či hereckým umením, ale aj bohatým šatníkom módnych noviniek 50-tych rokov. Jednoducho zhrnuté – jeden z najlepších Hitchových filmov...

"I confess" je určite najneobyčajnejším filmom A. Hitchcocka, ktorý svojho času vyvolal v puritánskych a konzervatívnych Spojených Štátoch vlnu protestov a nevôle. Hoci dnes už môže pobúriť len málokoho, zaujať môže podobne ako pred pol storočím. Scenár filmu (resp. zápletka), založený na spovednom tajomstve, ktoré na jednej strane chráni vraha pred odhalením, no na strane druhej robí kňaza bezbranného pri vlastnej obhajobe, plynie plynule od začiatku až po nie príliš prekvapivý koniec. Spomedzi hercov zaujme hlavne Montgomery Clift, ktorý podáva skvelý herecký výkon. Akčnosť hlavnej postavy (ako je to u iných filmoch A. H.), ktorá zvyčajne upúta diváka a "ťahá" celý film, zastupuje, v tomto prípade možno s ešte väčším úspechom, jej neuveriteľná apatickosť, takmer až odovzdanosť..

"Nepravý muž" nie je Hitchovym filmom v pravom zmysle slova. Viac ako na momenty prekvapenia a chvíle úzkosti sa režisér viac zameral na čo najrealistickejšiu výpoveď zo života človeka obvineného zo zločinu, ktorý nespáchal. Polodokumentárny charakter filmu má ešte zvýrazniť autenticitu príbehu založeného na skutočnosti. Zaujímavosťou je, že Hitchcock nechal niektorých účastníkov skutočný udalostí hrať samých seba.

“Rodinné spiknutie” je posledným režijným počinom Alfréda Hithcocka. Rozpráva síce celkom zaujímavý, ale mierne zmätený príbeh, ktorý balansuje niekde medzi vážnou krimi a menej vážnou komédiou. Divák sa síce pri jeho sledovaní nenudí, ale predsa len očakáva viac. Film je už len “puknutou fľaštičkou zázračného elixíru“, ktorý Hitch ponúkal divákovi viac ako 30 rokov. Absolutórium patrí režisérovi za jeho čierno-čierny humor – jeho kratučký výstup v matrike narodení a úmrtí...

Špionážne filmy sa v 50-tych a 60-tych rokoch tešili neuveriteľnej obľube divákov. Snímka “Roztrhnutá opona” je reakciou starnúceho Hitchcocka na tento trend. Výsledkom je výborný špionážny film napínavý od začiatku do konca. Jediné, čo divákovi môže pri sledovaní prekážať je nedostatok autentickosti prostredia, nakoľko väčšina exteriérnych scén bola nakrútená v Spojených štátoch..