Yoda sama

Po všetkých stránkach je to štandardne obyčajne natočená životopisná dráma, v ktorej sa najlepšie sleduje výkon hercov. A práve v nich je čaro Nejsilnejšího hlasu. Paranoia, charizma, božský komlex a tona iných vlastností robia z Rogera Ailesa v podaní Russella Crowea najodpornejšiu seriálovú postavu tejto sezóny. Sorry Antoly Djatlov, rovnako skutočný Roger bol o to výraznejšiou faktom, že bol oslavovaná i pranierovaná osoba, ktorá ovplyvnila myslenie miliónom ľudí. Miniséria balancuje dva dôležité aspekty jeho podstaty- jeho prácu: dôležité míľniky jeho úspechov, jeho odvahy miešanej s aroganciou, vďaka ktorým robil, pre spravodajskú stanicu, odvážne rozhodnutia a vďaka nim spravil z Foxu číslo jedna a z neho mocného človeka; a jeho vzťah k ľuďom: od jeho profesných vzťahov (kontrast medzi lojálnými, ktorí mu vďačia za kariéru (asistentka), manipulovanými (Joe Lindsley) a obeťami (Gretchen)) k osobným (rodina). Prvý aspekt je pre životopisné diela samozrejmosťou a Ailes ako lovec sledovanosti pochopiteľne vždy chmatol po veciach, ktoré zasahovali amerických obyvateľov najviac a schopnosťou manipulácie ovplyvňoval mienku. Zaujímavejšie je však sledovať osudy ľudí okolo neho a ako ich dlhodobá interakcia s ním ovplyvnila. Vďaka tomu táto konverzačka úspešne vykresľuje postavu, ktorá nemusí byť zbytočne umelo démonizovaná, pretože drvivá väčšina odporných výrokov, tabuizovaných prešľapov a životných rozhodnutí naozaj spravil. Príbeh postavy, bez ktorej by Trump pravdepodobne nesedel v bielom dome, sa totižto písal sám.

Po dvoch zaoceánskych spoločensko-kritických scifíčkach je Bong doma a natočil rýdzo kórejskú kimikomédiu o rodine. A skutočne je to film, ktorý nejde namiľovať na všetkých frontoch. Od hravosti rozprávania, cez herecov a inscenáciu, multižánrovosť, jednoduchý nápad a maximálne vyťaženie z jeho bizarnej variácie na home invasion filmy. Zlatá palma putovala na správne miesto.

Zmätený mix bizarnej komiksovej kriminálky s excentrickými postavami, krvavou akciou a otravným strihom a osobnej leonovsko-matildovskej drámy o pomste, kde Mads behá nahý cez snehovú búrku a hrá jak totálny frajer. Škoda, že tie dve polohy k sebe nezapasovali tak dobre, ako napríklad u žánrovo podobného úletu, akým bol Kick-ass. Takto to je len miestami zábavné, miestami nudné jednorázové guilty.

Esencia rýchle odsýpajúceho Marvelu, čo je pri Spíďovi škoda. O pozornosť sa tu nešikovne bijú trampoty mladistvých, Peterova snaha udržať si identitu (so zaujímavým výhľadom do budúcna), upútať pozornosť MJ a motív bremena byť Tonyho nástupcom. Zároveň si v tom celom chce udržať divákovu pozornosť armáda elementálov v prvej polovici, charizmatický Gyllenhaal niekde v strede a armáda dronov v závere. Tieto dve línie vytvárajú guláš, ktorý zábavne pracuje s vysvetlením dohry Endgameu, sympatickými postavami, klasicky divokou akciou a chytí za srdce spomienkami na padlých, ale hlavný príbeh, ktorý rámuje všetku tú zábavu, nezaujme. Viac než pokračovanie Spider-mana to pôsobí ako epilóg ságy Tonyho Starka, kde sa (snáď naposledy) do sveta Avengerov projektujú jeho chyby minulosti.

Budem rovnako ľahostajný, ako tvorcovia. Nedokážem byť empatický k filmu, pri ktorom som dva krát zaspal, opakovane sa chytal za hlavu a v ktorom najemotívnejší moment patrí plecháčovi primárne služiacemu ako komediálna výplň. Ľahostajná mi je aj konverzácia, kde a ako sa to posralo. Zlyhanie dekády.

Korineho plážová estetika na druhú, avšak útek za slobodou tentokrát nenapreduje Skrillexom a zbraňami, ale poéziou a stromčekom z Jamajky, strihovú kontinuitu nenarúšajú atmosferické spomaľovačky s voiceoverom, ale nesústredené rozhovory a miesto excentrického Franca je tu excentrický, dokonalý, odviazaný McConaughey. Totálna láska.

Baví ma, ako mnohí očakávali od Kinga a štúdiovej "väčšej, efektnejšej dvojky" niečo iné, než Kinga a väčšiu, efektnejšiu dvojku. Ja som spokojný. Kingova predloha má 33 rokov a celú svoju kariéru prevára a variuje rovnaké motívy a témy, takže o hororovom klišé a neoriginalite tu neexistuje diskusia. Áno, v celkovom ohľade je príbehová stavba nedomyslená (prečo nemixovať časové línie naprieč oboma filmami?), ale Muschietti sype, najmä v nenávidenej prostredno hodinovej opakujúcej sa sekvenčnej zostave, z rukávu efektnú exhibíciu nočných môr, Skasgard si to znovu naplno užíva, herci sú nielen totálne dospelé klony detí ale zároveň hrajú skvelo a duch predlohy ostal zachovaný ako v máloktorej Kingovej adaptácií. Pre mňa sú oba filmy, ako pre milovníka tvorcu, celkom podstatná žánrová udalosť posledných rokov.

Refn neonoir vie. Je len obrovská škoda, že vo svojom trinásťhodinovom opuse ide kariérne najviac na pól plynu. Všetko, čo na ňom mám rád, všetka brutalita, filozofovanie, pózerská artová esencia a dokonca aj komédia vyšumia do tej obrovskej časovej bubliny, ktorej zúfalo chýba tempo. Cením ako dielo a experiment, minulo ma to ako zážitok.

Ten typ filmu, ktorého vznik nedáva zmysel a v ktorom nazmar Gyllenhaal prehráva všetkých o niekoľko levelov.

Film zaseknutý na pól ceste medzi moralizujúcim príbehom o hudobnom priemysle, nesympatickou romantickou linkou a myšlienkou, že by svet bez Beatles bol škaredším miestom pre život. Je veľká škoda, že hlavná linka s Jackom nezaujme (Sheeran a McKinnon sú otravné, zavadzajúce duo), myšlienka sa nerozvíja na viac než dve scény a tak tu ostáva len tá romantická linka, ktorá pôsobí od človeka, ktorý napísal klasiky ako Love Actually a About time, slabučko. Dlho som neišiel z kina tak otrávený úmyselne zlepenou kašou a že to točil Boyle, som si uvedomil asi niekde v polovici, čo je ešte smutnejšie.