petite fille

tento film beriem ako Stevenovu osobnú ódu na umenie počúvať a schopnosť objavovať nové veci (nielen vo sfére hudby). je to tak trochu sonda do súkromného života jedného zvláštneho hudobníka, tak trochu kampaň proti povrchnosti poslucháčskych návykov a tak trochu ihrisko pre režisérove vizuálne experimenty. na moje prekvapenie to do seba dobre zapadá a ako celok to má tendenciu človeka dosť pohltiť. myslím, že človek ani nemusí byť fanúšikom Wilsona, aby si z toho niečo vzal.

napriek tomu, že môj záujem o túto scénu je len čisto akademický (nikdy som nebola fanúšičkou black metalu), musím tento dokument oceniť ako skutočne majstrovsky sfilmované a miestami až mrazivé svedectvo o podstate žánru, vrátane vyvrátenia niektorých zafixovaných predsudkov (napr. onen domnelý satanizmus). dojmy zo snímky rezonovali niekoľko dní. silné.

a prečo nie? americké stredoškolské stereotypy sú svojskou mytológiou, ktorá môže utŕžiť aj niekoľkonásobnú fraktúru chrbtice a stále vyzerá ako rocková hviezda.

napriek tomu, že film miestami vyznieva dosť zjednodušene, zážitok z neho je prekvapivo silný, ak ste niekedy videli nejaký dokument o Linde alebo čítali o jej živote, bude vám jasné, že to najhlbšie dno, na ktorom sa kedy ocitla, bolo úplne vynechané. avšak samotný spôsob vyrozprávania príbehu štýlom "pohľad do zákulisia" je dosť efektívny, považujem ho za pôsobivý (hoci iba náznakový) spôsob ako podať tento príbeh.

pár detí na nikam nesmerujúcej jazde za hromadením artefaktov, čo je jediný zážitok, na akom budujú svoje vzájomné "vzťahy". je to oveľa lepšie svedectvo o (ne)skutočnosti, ktorú žijeme, než sa na prvý pohľad zdá. po opakovanom zhliadnutí sa tento film nečakane usadil medzi mojimi obľúbencami a akosi stále neodchádza. ktovie, jedného dňa možno budeme lepiť históriu len z tituliek bulváru.

zatiaľ som nevidela všetky časti, ale trúfam si uzavrieť to s tým, že táto výpravná televízna sága je postavená výlučne na očakávaní neočakávaných dejových zvratov. každý tam má na rováši toľko, že z toho môže vyviaznuť úplne akokoľvek. a to, čo nezaujme, predá explicitná erotika či násilie. náznaky možného charakterového vývoja som nezbadala, rovnako ani pointy, čo by zadierali hlbšie do živého. žiadny umelecký zážitok mi to teda neposkytlo, ale rešpektujem to ako solídny žánrový pokus. doba po LotR trilógii tomu jednoznačne praje a fanúšikovia G.R.R. Martina (alebo fantasy žánru vôbec) sa dočkali veľkolepej udalosti, ktorú niečo len tak ľahko nepretromfne.

keď nejaká kapela vydáva vlastný film, logicky očakávate, že pôjde hlavne o príbeh koncepčne prepájajúci ich piesne. hudba by mala zohrávať dominantnú úlohu a vizuál by mal podčiarkovať a obohacovať v nej obsiahnuté motívy. Nightwish vám namiesto toho ponúknu nudne rozfláknutú drámu, ktorú nezachránia ani krásne digitálne efekty. vitajte na veľkolepom výlete do jedného premršteného muzikantského ega hľadajúceho zdôvodnenie pokazených rodinných vzťahov a katarziu dlho očakávaného odpustenia. kto pozná bulvárne pozadie okolo kapely, okamžite odhalí fakt, že toto dielo vypovedá viac o pánovi Tuomasovi Holopainenovi než o postave Thomasa Whitmana (veď už len samotné meno fiktívneho skladateľa je priehľadná skladačka krstného mena kapelníka Nightiwsh a priezviska Holopainenovho obľúbeného básnika Walta Whitmana). najsmutnejšie však je, že smrteľnú ranu utrpela hudobná stránka veci. samozrejme, objavia sa menej či viac rozvité motívy skladieb z rovnomenného albumu, soundtrack však je zložený dominantne z orchestrálnych reinterpretácii úplne iného skladateľa. škoda, pôvodný nápad natočiť video ku každej skladbe z albumu by rozhodne dával väčší zmysel. ak nie ste skalným fanúšikom kapely, nestrácajte s týmto čas.

v tretej časti toho zvláštneho príbehu to už medzi dvoma vyčerpanými ľuďmi natoľko neiskrí. ani verbálne, ani fyzicky. zámerom je zrejme zobraziť akúsi akceptáciu dezilúzií, čo sa však samo rozpadá už prostredníctvom vedľajších postáv: mladému páru, ktorý pohodovo pripúšťa, že sa jedného dňa rozíde, sa o pár minút neskôr zahmlievajú oči pri staršej dáme dojemne starosvetsky spomínajúcej na svojho zosnulého manžela. samotní Jesse a Céline už nemajú čo objavovať, len kriesia staré krivdy, aby si nimi mohli navzájom ubližovať. tento smutný život ostáva len cvičením sa v zotrvačnosti, kým prirodzená túžba po hlbšej láske zostáva naďalej odložená v zásuvke.

bezpečne príjemné dielo. oproti predchádzajúcej časti sa tu prejavuje viac nadhľadu, hoci menej vášne, ale to nevadí. dialógy sú tentoraz o ničom len navonok, postupne v nich vychádza na povrch bolesť, ktorú sa postavy pôvodne snažili neprejaviť, ba až poprieť. napriek tomu tu emócie už nie sú vybičované do krajnosti, ale tvarované veľmi jemne, s detailnou presnosťou. po tých deviatich rokoch je teda súznenie hlavných hrdinov na kvalitatívne omnoho hlbšej úrovni.

jedna noc mlčania a rozhovorov dvoch ľudí, čo si padnú do oka (a do srdca). nebanálne dialógy o všetkom a o ničom. atmosféra zaľúbenia sa bez prídavku cukru a umelých farbív. treba sa skloniť v uznaní, že ktosi dokáže na plátne niečo také krehké zachytiť.