Godik

Ray Velcoro je Humphrey Bogart 21. storočia. Noir, ktorý sa pokúsil vniesť Pizzolatto do druhého "pravdivého prípadu", vkladá a prekonáva čokoľvek, čo bolo k videniu posledných dvadsať rokov na scéne glamour detektíviek. Toto mi chutí.

Definitívne týmto deklarujem svoj nezáujem ku takzvaným passion projectom nech už pôjde o kohokoľvek (nech by si aj Fincher natočil Mank 2: Cinematic Boredom Strikes Back). Tak ako zločiny z vášne predstavujú ten nudnejší variant oproti ostatnej tvorbe/deštrukcii, pokiaľ sa tvorca/herec má potrebu ohlasovať so svojou ďalšou novinkou podobným častovaním, do budúcna automaticky predpokladám divácku tragédiu. Očakával som antikonzumerskú, chytrú, protiamerickú esej z klanu Therouxov, dostalo sa mi akéhosi zvláštneho mixu Captain Fantastic, Sicario a MacGyvera, ktorý nielenže nefungoval, ale miestami vo mne vyvolával priam až Covidové vlny smiechu. Mal som za to, že Justin je džentleman s vkusom, podobne som hľadel na jeho opatrný výber projektov, bohužiaľ mu to nestálo ani za to aby si, v rámci autenticity, občas nechal zarásť jeho dokonalo pristrihnutú briadku, poprípade poľavil z jeho verejne hlásanej zásady nikdy nenosiť šortky. Vo výsledku tu teda máme útek z fuj fuj Štátov Amerických v podaní amerického supermodela a supermiláčika, ktorý si to cez tú Strednú Ameriku ženie dokonalo upravený a v dlhých rifliach, a ktorého moralizovanie (na celú sériu tej kritiky zaznie asi do desať replík) vyznieva asi podobne ako keď Brad káže vo Fight Clube o sebazdokonalovaní a boxerkách značky Calvin Klein. Navyše, za celú sedemhodinovú stopáž sa o dôvodoch ich úteku a prenasledovania dozvedáme jednu jedinú informáciu, že teda mal akýsi nápad a strýko Sam mu ho chcel vziať, preto teda nemá rád Coca-Colu a asi aj preto to produkoval Apple(??). "YOU are America, asshole!". Melissa tradične do počtu, vlastne iba pripomenula The First, kde hrala rovnako napálenú družku a kde som sa rovnako nechal napáliť tým, čo seriál avizoval. Tam, namiesto prvých astronautov na Marse, astronauti len pripravujúci a dohadujúci sa s rodinami, tu zase obdobne, namiesto utopického Pobrežia Komárov len akési strádanie a hľadanie niečoho, čo tomu má zodpovedať a čoho sa opäť človek nedočká. Vyhnúť sa oblúkom.

A šak tá láska ani tak nebolí, stačí nad ňou toľko nerozmýšľať. Eónmi prehnaný evolučný kód spoločný všetkým neopereným dvojnožcom, nelogicky, presne ako nám je vlastné, človeka aj prijme uvažovať o reprodukcii a fenoménoch s ňou spojených ako o fasa aktivite, úplne vyplývajúcej z našich hompáľajúcich a vnorených predispozícií. Plne sa však stotožňujem s Alvyho rukami-rozhadzovačnou gestikou, tempom hovoreného slova a s tým jeho predporážkovým pohľadom - ide len o rébus, ktorý sa nik neunúva riešiť a nevyriešený si ho takto potom strkáme do váz alebo vešiame nad naše televízne súpravy, veď aké čačané. Našťastie to trvá naozaj len posledných 15 rokov. Škoda, že som na tento film nenatrafil skôr, povedzme pri štvorhre tenisu, a ktohovie kde by som teraz bol, keby mi vtedy na strednej škole spolužiačka nenafasovala do ruky Werthera ale Woodyho. Radšej s humorom, veď ide len o život. Zhliadnutie tohto filmu mi kompletne poprehadzovalo budíky, môj watchlist a tak trochu aj rebríček najobľúbenejších tvorcov. To všetko v až prekvapivo svižnej a originálnej réžii; ozaj som mal za to, že so štvrtou stenou sa takto naučili vyhrať až v posledných dekádach. A ten Jeff Goldblum <3. "That was the most fun I've ever had without laughing."

Not this time, Christopher! Po predošlých spektákloch som dopredu vedel na čo si pri novom Nolanovi dať pozor a veru, opäť trpí rovnakým symptómom hochštaplerskej scenáristiky. Účelnosť nemusí byť vždy na škodu, tu však doslova páchne z každého riadku. Vajce prechádza sliepku, maliar maluje svoj obrázok prv než by vôbec vedel čo kreslí, alebo ako bude vyzerať, rovnako ako inverzné techtle-mechtle v hlave pána režiséra predchádzajú tmel, ktorý by to mal držať pohromade. Slovníkom iného Nolanovho filmu, dostalo sa nám prestíže, ale prísľub aj otočka chýbajú a bez nich máte z filmu pocit, akoby ste prišli na poslednú časť, odhalenie kúzelníckeho triku. Skôr než objavovať posolstvo filmu sa máme zameriavať na klúčové udalosti v dvoch rôznych smeroch z dvoch rôznych perspektív, pričom všetko okolo nich je predvídatelnejšie než v ktorejkoľvek inej dosavadnej nolanovke. Explanačná sila scén, kde by divák mal pochopiť "fyziku" hybných princípov je tradične nulová (úplne rovnako ako mechanizmus nabúravania do snov pomocou záhadných kufríkov a káblov v Inceptione), respektíve sa vyčerpá v zhruba šiestich sekundách briefingu protagonistovi, ktorý sa radšej rozhodli vedátorkou podať rýchlejšie než by ho šlo poňať, končiacim sa veľavravnou radou "Do not try to understand it." A teraz, všetko vyšsie zmienené platí aj pre Inception a pri značke Nolan by pozerať sa na to stále mohlo byť zážitkom - nie tak úplne. Akcia je neprehľadná na úkor originálnych, inverzných elementov v prestrelkách/bitkách/naháňačkách (a o nič iné vo filme nešlo), o postavách viem toľko čo po zhliadnutí traileru, obvyklé eye candy sa vytratilo, zostal len mačovský nádych z guletrhajúceho ozvučenia každého úderu, pri ktorom sa budete cítiť previnilejšie než na trancovej párty počas korony. Bude sa tu opäť oslavovať genialita tvorcu badateľná v polovici filmu, kedy sa (takpovediac či doslova?) zmení smer jazdy, cieľová destinácia je však aj tak dopredu očakávaná a všetko čo je vidieť z okna je len na dobrom slove šoféra. Zvláštne postavenie hlavnej postavy predurčujúce ho k tomu aby bol skôr pešiakom než figúrou, okolo ktorej sa točí dej, a s ktorou hlavný záporák vedie action-movie dialógy, je vysvetlené v závere a teda jedna výtka odpadá, výhrad by však bolo podstatne viac (rozuzlenie takého Mementa som si aj tak užil nekonečnekrát viac). Skalný fanúšik Nolana by si vedel obhájiť každú ale to len pretože sme na jeho ihrisku kde sa hrá podľa jeho vymyslených pravidiel.

Trestuhodne prehliadnutá, nenápadná, hoc nekonečne výstredná, pojašená malá showka. Next best thing to Fargo (3,5th season!), k záveru rovnako sebavedomá a po všetkých stránkach dotiahnutá crime story, kde by cameo takého Lestera Nygaarda alebo Lorneho Malvoa vôbec nevyrušilo a zapadlo rovnako hladko ako Kingsleyho palec do plechovky od piva. Volá sa aj ku príhodám Waltera Whitea a naozaj, referenčný rámec tohto filmu bude všetkými kritikmi sveta lemovaný za a) dnes už patentovatelným, slávne známym, Coenovským žánrom tragi-absurdno-komediálneho zločinu a za b) zasadením do prašného, Breaking Badovského Nového Mexika, v porovnaní s ktorým sa tu na udalosti hľadí cez o niečo tmavší (občas na nerozoznanie od čiernobieleho), westernovejší, kamerový filter a ABQ sa tu mihne len minimálne na úkor Mexika starého. Mexičania vo vesmíre (skoro), kozmonauti v uliciach, kartel v zmrzlinárskych dodávkach, pedofilný (skoro) Red z Tých rokov sedemdesiatych, každý si tu nájde svoje. Koncentrácia originálnych panáčikov podobná plejáde klaunov v akomkoľvek cirkuse. Mimochodom, Kingsleyho Beast je o stupienok viac Sexy než pred rokmi. Plné hodnotenie sa môže zdať prehnané aj skrz rozpačitosť a obavu z pomalšieho tempa prvého dielu (trvali však sotva prvých 30 minút) a nesúladu medzi zvláštne nezúčastneným počínaním hlavnej postavy a jej citlivo vykreslenou minulosťou. Svedomito dávam za päť, po zvyšok seriálu som sa neprestal chichúňať, po audiovizuálnej stránke som sa neprestal oblizovať a nad vývojom deja sa mi podarilo prestať ohŕňať (úvahy nad tým kto by sa ako zachoval a nezachoval do tohto žánru nepatria). Vážne je toto prvý komentár, csfd? "Get it. Get the rhythm. Get the rhythm. There you go. There you fucking go."

Technicky a metodologicky dokonalý dokument. Už dlhšie mám za to, že ak film dokáže nenásilne podať celú škálu emócií, od absolútneho hnusu, po hrejivý humor, cez dojatie z blízkosti a slušnosti až po ozajstné thrillerové napätie, bez debaty si zaslúži plný počet. Málokedy udrie do očí sampling bias, v dokumentárnej tvorbe bohužiaľ tak nevyhnutný, ako pri tejto téme, tradične to opäť zďaleka nie je chybou dokumentaristov, ale ľudského mozgu. Nie, naozaj nie všetci chlapi sme takí, ale pri/po dopozeraní toho filmu som sa s týmto dojmom musel chvíľu vyrovnávať aj ja sám. Pevne verím, že sa len podarilo naraziť na neveľkú, konečnú množinu asociálnych deviantov, ktorí skrátka v dnešnej dobe poľujú práve v týchto internetových končínách a vo filme dostali skreslene veľký priestor(túto moju vieru však okamžite podráža letmé uvedomenie si, že taký súčasný predseda slovenského parlamentu s jeho esemeskami a móresmi mohol pokojne vo filme čo to povedať aj sám - aké šťastie, že táto jedna dotyčná mala zrovna 15!). Operatívne sa ide podstatne ďalej než samotné točenie, producent sám sa vyjadril, že natočiť to, akokoľvek paradoxne to znie, bola tá ľahšia časť, nasledovať budu školské premietania a širší spoločenský diskurz. Toto je realita roku 2020, a bude húř. Dokumentaristické klišé o otváraní tém a preburávaní tabu tu je skutočnosťou, týmto sa budú vychovávať deti, for better or worse. Namietať bude kadekto kadečo, od nekompetentne vyznejúcej sexuologičky na placi(verbal), po pomerne krátky čas natáčania(pre potreby serióznej dokumentárnej štúdie by bolo potrebné tomu venovať naozaj omnoho viac času než 10 dní a ak to naozaj išlo tak hravo, tie hovädá sa hlásili sami a v húfoch, pochopiť sa to dá len po produkčnej stránke - tvorcovia to v závere prípravy filmu finančne nezvládli a film sa streamoval skôr než išiel do kín). Ja osobne tomu naozaj viem vytknúť len jeden pre mňa ukrutne desivý moment, kedy istý materíal poslaný predátorom jednej z herečiek bol premietnutý aj vo filme samotnom. Bohužiaľ, bolo jedno ako veľmi to vycenzurovali, bolo vidieť viac než dosť a aj v tej záplave penisov a hrôzostrašne vyretušovaných ksichtov, až v tomto momente som si musel zakryť oči; toto bolo cez čiaru. Dopredu som vedel, že napriek látke by mal film vedieť prekvapiť humorom. Skutočne, bolo to násobne vtipnejšie než súčasné československé komédie a niektoré hlášky by kľudne mohli zľudovieť ("Já jdu do Anglie!", "Já tady jen něco leštím.").

Nie je to poli-thriller, ani film historický alebo životopisný, Brexit je film rýdzo vojnový, film ktorý až teraz nabral na aktuálnosti (Boris premiérom a Dominic jeho poradcom, blížiace sa voľby in the US of A a samozrejme, hrozba skrytejšia než v názve prvého Star Warsu: celosvetová pandémia a jej následky). Kvôli Cambridge Analytice vzniklo v réalnom čase nepomerne veľké haló, ktoré si všimol aj podpriemerný homo politicus, tému rozpredávania osobných dát za účelom cielenej politickej manipulácie to však nepokrylo ani náhodou. Priemernému konštituentovi je ťažko šumafuk, či sa k niekomu dostane informácia o tom ako klikol na svietiaci banner advertizujúci spodné prádlo a tento nezáujem v praxi znamená, že vrstvu štátnikov nahradili parazitujúci oportunistickí údržbári, vojnový front sa presunul do kancelárií pochybných kampaňových manažérov a bojuje sa o prežitie demokracie ako ju poznáme s jej najbezprostrednejším nepriateľom - populizmom (”The software will tell us what to push and what not to push.”). Že demokracia je len vládou demagóga s najhlasnejšiou trúbou nás vystríhali už naši antickí praotcovia, že k tej trúbe pribudnú inštrumenty hromadného manipulovania akými sú dáta tušil málokto.Trochu ma mrzí, že filmu chýba ono hollywoodske pozlátko (The Big Short), ktoré by prilákalo väčšie masy a nepomohol tomu ani najhollywoodskejší z britov v hlavnej roli. Tento film je totiž akýmsi lakmusovým papierikom miery ignorancie a stavu demokracie; hoci bol kritikmi prijatý pozitívne, nebol odignorovaný natoľko, aby sme mohli pokojne konštatovať, že toto ľudí naozaj nezaujíma a metódy politického boja zobrazené vo filme sa stanú svetovým štandardom?

"Name a random event." Teleologická meditácia par excellance. Aká je pravdepodobnosť, že pri hode mincou padne na tú či onú stranu? Ak ste odpovedali 50:50, tento seriál vás má čo naučiť; pravdepodobnosť je len zjednodušujúci ľudský konštrukt, reduktívne úsilie človeka vysporiadať sa so svojimi limitmi. Akokoľvek považujem kinematografiu, či už v seríalovej alebo filmovej podobe za podradnejší formát pre účely komunikácie obsahu, o to viac som ohromený ak sa niekomu podarí na obmedzenom priestore sformulovať tak dôležitý myšlienkový smer. Filozofický presah je badateľný aj v ostatnom Garlandovom diele, sám priznáva, že jeho scenáre sú "idea based stories"; v tomto prípade je tou ideou determinizmus, fascináciou ktorým sa netají (v prípade jeho prvotiny Ex Machina tou ideou bola umelá inteligencia, v poslednom Annihilation evolúcia). Aká zvláštna zhoda náhod (pun intended), že v súčasnosti na tej istej streamovacej službe vychádza tretia séria Westworldu, ktorá sa potýka s nachlp rovnakou tematikou superpočítača, avšak kombinuje s ňou snáď všetky možné sci-fi prvky a vo výsledku je oproti tomuto titulu len lacnou prekombinovanou čalamádou všetkého možného. Na začiatku 19. storočia prvýkrát postuloval Simon Pierre LaPlace podmienku, známu ako LaPlaceov démon, dokonalej komprehenzie časopriestorového bodu ako základ pre možnosť spolahlivo opísať ktorýkoľvek iný bod či už v minulosti alebo budúcnosti. "The computer can see backwards. The computer can see forwards." Historicky neprekvapivo, ľudstvo je dnes až na výnimky neschopné stráviť skutočnosť, že nie sme detičky božie s vyvoleným údelom, autonómiou alebo výnimočnosťou, rovnako ako svojho času nebolo schopné stráviť, že Zem sa netočí okolo Slnka, že sa, pre účely tohto komentáru zjednodušene povedané, vyvinulo z opice pravdepodobne niekde vo vnútrozemnej Afrike a že medzi nami a tou mincou rotujúcou vo vzduchu až taký rozdiel nie je. Frank Ramsey stihol vedecký determinizmus trefne obohatiť o spôsob, akým sa vyrovnať práve s onou priepasťou medzi prírodným a ľudským - pravdepodobnosť všetkého v čom má prsty človek je závislá od informovanosti subjektu. Garland ako zdroj inšpirácie uvádza Davida Deutscha a súčasnú fyziku, pointa je ale rovnaká. Kedže schopnosti človeka mu neumožňujú častokrát si pamatať ani čo mal včera na večeru, suplovať ho v tom musí superpočítač, do ktorého sa nalejú dáta. Vo výsledku sa scenárista pracujúci s týmto námetom nutne dostane ku konfrontácii postáv s determinovaným a až na výnimky vzniká klišé, kde dochádza buď k paradoxnému vzopretiu sa determinovanosti alebo k slučke, kde oboznámenosť protagonistu s budúcimi javmi ho od nich neoslobodí, práve naopak, dovedie ho k nim (Twelve Monkeys, Time Crimes, Looper). Ostatne, obdobný dramatický oblúk je známy už z čias antiky, kde sa hrdinovia a vladári museli popasovať s veštbami kadejakých veštcov a mudrcov. Pokiaľ ide o formálnu stránku, mnohým bude prekážať pomalšie tempo a s tým súvisiaca komornosť, malý počet postáv a akási zaprdenosť na tých istých miestach. Ja osobne mám za to, že všetky tieto aspekty plne svätia účel a ani najslabší článok seriálu - stvárnenie hlavnej postavy, ktorá často hrá tak neadekvátne, až som mal chvílami chuť to zahrať za ňu, a vonkoncom neoplýva dostatočnou charismou na to aby utiahla rolu hlavnej postavy, ma neodradil od plného hodnotenia.