Sancty

Boha jeho! Tomu vravím tímovka. Naspeedovaná jazda sympatických postáv neuveriteľnými scénami (padajúci tank vedie), ktorá bohužiaľ dopláca na prepálený koniec (rachot v prístave má tak slabé triky až som skoro plakal, o nefunkčnej fyzike veľkokapacitných kontajnerov lietajúcich v povetrí ani nehovorím) a šialený strih. Práve kvôli tomu nesiahnem po najvyššom hodnotení.

Džej Dího dokonalé cameo v neoriginálnej ale zato kurevsky nahláškovanej komédii.

Sadnúť si pred obrazovku keď ide M.A.S.H., to je ako stretnúť sa v obľúbenom podniku s najlepšími priateľmi. Ten podnik má na ceduli nad vchodom načmárané Swamp a do vnútra vás pustia iba v zelenom mundúre. Miesto baru tam stojí alchymistická aparatúra a destilát, ktorý produkuje si nalieva každý sám. Mám to tam rád.

Tých, čo videli najskôr film a až potom seriál je zrejme poskromne. Tiež som vyrástol s Hawkeyem, Trapperom a Radarom tak ako ich stvárnili Alda, Rogers a Burghoff. Rovnako som mal zo začiatku malý problém zvyknúť si na starých známych s inými, pôvodnými tvárami. Altmanov film je epizodický, nemá poriadny začiatok ani záver. Je iba výňatkom niečoho väčšieho. A to väčšie je o dva roky mladší a vo všetkých smeroch lepší seriál. 7/10

Anguish si prajem vidieť v kine. To by som ešte len vyvaľoval buľvy.

Podľa distribútora ide o vynikajúcu ducharinu plnú napätia a ponurej atmosféry. Tak sa teda pýtam, v ktorých miestach je vynikajúca, kam sa stratilo napätia a kde som mal pocítiť atmosféru (navyše ponurú)?

Šľachetný a naivný hrbáč Jean Marais v jednom z najklasickejších diel francúzskeho romanticko-dobrodružného žánru. To hovorí samo o sebe. Vyčítať mu teda jeho obsah a spracovanie by bolo ako vykrikovať nemý na preplnenom trhu. 7/10

Po veľmi, veľmi veľmi dlhej dobe som sa pristihol ako spomínam na svoje detské úniky do sveta fantázie. Little Quentin je dôkazom, že za skvelým príbehom netreba zachádzať do neznámych sfér. Stačí aj obyčajná, nespočetnekrát obohraná téma, šikovná pointa a hlavne chuť vzkriesiť v sebe troška toho zabudnutého detského citu. Podobne ako vznikajú hviezdy v hmlovinách rodia sa aj svety v detských hlavách. Že až moc fantazírujem? Tak to som rád.

Nič svetoborné, obohraná téma ale spracovanie je slušné. Najväčším ťahákom je samozrejme monštrum. Posledný útok mohol režisér vypustiť, paranoja by už narobila svoje.

Vianočná idylka na španielsky spôsob. Už od úvodných sekúnd ma začal zvierať nepríjemný pocit, ktorý od prvej päste pretavil do skoro intenzívneho zážitku. Záver očami dieťaťa je dych berúci.