Desperado

Úžasná zápletka, skvelé herecké výkony, množstvo nečakaných zvratov, občas aj zvratkov a podobných tekutín. Kamera je mimoriadne spektakulárna, režisér vynaliezavý, zvukár si tiež odviedol poctivú robotu (tie nádherné zvukové efekty zaujali aj môjho psa), obraz je vycibrený do detailu (otváranie šampusu bol vrchol filmového umenia, a to dokonca niekoľkokrát) . Fyzička hercov je neskutočná, závidieť by im mali či už Jane Fonda, no aj Edita Sipeky či Jennifer Lopez (hneď by mala po kufri). Rozhodne by si to spomínané rádoby herečky mali tiež vyskúšať a potom nech hrajú veľké dámy. Proste, talenty sa nezaprú, len čo by na to povedal seňor Freud.

Vo svojej dobe prevratné dielo v komunistických kinách, dnes televízne pôsobiaca báchorka priživujúca sa na rok starom a úspešnom pokračovaní Indiana Jonesa. Triky sú na svoju dobu slušné, herecké výkony sympatické a atmosféra akurát starolondýnska. Rušivo na mňa pôsobili len niektoré odfláknuté a v konečnom dôsledku trápne dialógy v kľúčových pasážach filmu.

Nemyslím si, že Shooter je strata času. Fuqua má svojský vizuálny cit, ktorý nezriedka prekračuje hranice únosnosti (dlhé detailné zábery), ale na druhej strane dokážu ulahodiť divákovmu oku. Ďalšia vec: úmorná dĺžka! Ano, vyše dve hodiny bolo v tomto prípade viac ako akurát, ale našťastie to malo svižnejšie tempo ako Slzy slnka. Herci sú dobrí. Či už presvedčivý exvojak Wahlberg, alebo temným šeptom rozprávajúci charizmatický Glover. Celkove je to film, aj napriek neoriginálnemu príbehu, atraktívny, ktorý vynikne hlavne na veľkom plátne.

Nevyrovnané. Miestami geniálne, miestami trápne. Salvy smiechu striedajú zívačkové pasáže. Mel Brooks, krstný otec modernej paródie, svoj skvelý nápad využil len polovične. Brilantný úvod vystriedala konverzačná nuda prešpikovaná svetlými momentmi, hlavne s vydarenou muzikálovou scénou s inkvizítorom. Škoda, že sme sa nedočkali v závere avizovaného pokračovania. Taký "Hitler na ľade" by bol možno k popukaniu zábavný.

Sunshine je gýč, britský gýč od národného celuloidového hrdinu. S nádherným pozlátkom, uchu lahodiacim zvukovým doprovodom, ale.... je to hlúpy gýč. Už samotný dej naznačuje, že sa tu bude odohrávať vtákovina rovnajúca sa tancu včielky Majy a kamaráta Vilka na Tehelnom poli, ale že to Boyle zoberie takto dramaticky vážne, by ma ani v najvlhšom sne nenapadlo. Boylovi v tomto prípade citeľne chýba nadhľad, sebairónia, či voľné parafrázovanie, ktoré by tomuto zmätenému deju pomohlo. Ale on je až príliš opisný, precízny a vo výsledku monumentálne preambiciozovaný a odporne patetický. A niektoré fyzikálne faux-pa pôsobia ako na mačke psí obojok. A pri tej roztrasenej kamere som mikal očami, že by mi aj Taylor Vince závidel :) Nie, tentoraz ma Boyle neoslovil, pretože nebol svoj, nebol presvedčivý a príťažlivý zovňajšok či obstojná atmosféra v tomto prípade šli ozaj stranou.

Thomas Harris sa zbláznil ! Chcel by som vedieť, odkiaľ prišiel na typické litovské mená Hannibal a Míša (neskutočná kombinácia), či odkiaľ pochádza rod Lecterových? A čo tá do očí bijúca inšpirácia s osudmi najslávnejšieho masového vraha a kanibala (diktátorov nerátam) povojnových dejín, ukrajinského Čikatila? Neopísateľná hrôza a trauma z detstva (sestra vs. rodičia v II.svetovej vojne), šľachetné povolanie (doktor a učiteľ)... Neuveriteľné osudy mladého monštra Lectera s takmer dobrodružným nádychom a naivne vykresleným posolstvom, že ľudských netvorov si vytvárajú ľudia sami. Nebolo by na tom nič zlé, keby Harrisova predloha neovplývala s tak príšerným vykreslením postáv a deja, a filmový scenár neponúkal tak hlúpučké dialógy ("I ja som stratil svoju rodinu" , "aj vám rodičia zahynuli v Hirošime" - och bože, toľko náhod, či "Hannibal Lecter zomrel v 1944, to čo zostalo z neho teraz, nie je Hannibal, ale netvor"). Peter Webber odviedol svoju robotu dobre, na nič viac sa s takýmto "rozchodeným" scenárom nezmohol. Rovnako aj herci, typologicky zaujímavo obsadený Rhys Ifans, fyzicky obdarená Li Gong alebo industriálny psychopat Gaspard Ulliel. Jeho Hannibal však postráda tú typickú nonšalantnosť Hopkinsa, celý film sa tvári ako šialený anjel pomsty. Ulliel síce pri mordoch naozaj vyzerá ako vyšinutý pako, ktorému by som pri jeho pohľade to zamestnanie na patológii veril ihneď, a zjavne si užíval skony svojich obetí, no Hopkinsom stvárnený Lecterov šarm by som na ňom hľadal márne. Skrátka, ako samostatný film o pomste sa to dá považovať za priemerný thriller, ale ako rozvinutie kultu Hannibala Lectera? Hmm... Thomas Harris ho stvoril, Thomas Harris ho aj zničil.

Hollywoodska prvotina bratov Pangovcov, ktorí sa preslávili veľmi solídnym Okom. A je to na filme poznať, kľúčové a najlepšie scény nesú ich charakteristický rukopis. Zahmlený pohľad na očakávaný detail "prízraku" v kontraste s reálnou postavou, pomalé (nie spomalené) snímanie záberu, preťahovaný hudobný motív v danom okamihu... Skrátka Pangovci vedia ako vyvolať v divákovi zimomriavkový pocit bez predvídateľných lakačiek. Čo však neznamená, že by tie typické lakačky nepoužívali, ale prídu práve vtedy, keď ich divák najmenej očakáva a naopak, pripravujú scénu na divákom stokrát videnú "mikavku" a nedočká sa jej. A na moje prekvapenie, funguje to. No je tu však veľké ALE. Totiž prvotina talentovaných bratov za veľkou mlákou sa vyznačuje už tisíckrát spomenutou klišovitosťou amerických hororov o prekliatych domoch. Pretože práve o takýchto domoch bolo filmov nakrútených neúrekom, a tento je len jeden z mnohých. A okrem formy neovplýva takmer ničím, čím by sa mohol líšiť od ostatných či už filmových alebo televíznych projektov o strašidelných domoch. A na dôvažok to celé kazí aj nepodarený záver, ktorý degradoval aj dovtedy skvelo vystavanú atmosféru. Takže, bratia, možno nabudúce pri lepšom materiáli.

Veľmi originálne spracovaný námet na tému "mrtví proti živým" v spirituálnej forme. Na diváka svojím pomalým tempom pôsobí dokonale deprimujúco a bezútešne. Jeden z najlepších ázijských hororov, ktoré som zhliadol, kde výrazne dominuje atmosféra. A k tomu zopár nezabudnuteľných scén, pri ktorých mi aj teraz behá mráz po chrbte. Preto so sebou všade nosím aj červenú pásku, pre istotu :-).

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o jeden z dlhej rady typicky amerických remakov či už na staré horory z domácej kuchyne alebo čerpajúci inšpiráciu z azijských projektov, jedná sa o solidné remeslo. Nevadili mi dokonca ani otravné pekné ksichtíky priamočiaro fungujúce na násťročné publikum. Ale ak porovnám s japonským originálom, je to už trošku iné kafe. Už ten sa vyznačoval okrem originality aj typickou "divnotou" (ono už ten nebol pre hocikoho), kde miesto vizuálnych a maskérskych orgií viac dominoval pojem ,plíživý des', a zaobišiel sa bez kvapky krvi. A práve v tom je ten rozdiel medzi americkým a japonským spracovaním. Sonzero je pokiaľ viem, videoklipár a v 90tich minútach predostrie Ringovský tuctový thriller s niekoľkými fajn scénami, kdežto japonský originál sa vyznačuje práve tou správnou depresiou a skľučujúcou apokalyptickou atmosférou, nuž a tá remaku výrazne chýba.

Každá európska krajina, ktorej sa dotkla 2. svetová vojna, sa snaží vysporiadať so svojou temnou minulosťou rôznymi spôsobmi. Holanďania v tom nie sú žiadna výnimka, ich nedobrovoľná spolupráca s nacistami ohľadne vlastného židovského obyvateľstva ich máta doposiaľ. Takúto citlivú tému že dostane do rúk jeden z najotvorenejších a najkontroverznejších režisérov svetovej kinematografie, ma prekvapilo. Ale nenudil som sa, a to bola stopáž pekne dlhá.. Verhoeven od samého začiatku kašle na typickú psychologizáciu, ktorá je tak vlastná vojnovým melodrámam, záber strieda za záberom, takže divák nemá čas sa zamýšľať nad tým, čo práve pred pár sekundami v deji videl, a ihneď má pred sebou ďalší silný moment, a nepotrebuje z diváka ždímať emócie pomalými zábermi okorenenými s emocionálne podfarbenými motívmi za každú cenu. Verhoevenovým trademarkom je aj zobrazovanie naturalistických scén, proste krv a sexualita mu nikdy neboli cudzie, a ani tu sa starý provokatér nezaprel. Ale nutno dodať, že snímku to neškodí, naopak, decentne to do celku zapadá. Najväčším režisérovým trumfom je však bezpochyby hlavná predstaviteľka Carice van Houten v roli ťažko skúšanej Rachel. Jej energia, charizma a zmyselnosť nenechá žiadne mužské (nielen) oko bez záujmu, a okrem príbehu s rýchlym akčným spádom je ďalšou dôležitou devízou Čiernej knihy. Jediným relatívnym mínusom filmu, ktorý bol natočený podľa skutočnej udalosti, je až thrillerovská záverečná tretina, kde sa zvraty striedajú ako na bežiacom páse a diváka to prinúti rozmýšľať, koľko k tomu skutočnému príbehu tvorcovia pridali pre konečný efekt.