maddy

Liam Neeson ide non-stop v úlohách naštvaných tatkov. A mňa to už pomaly, ale iste prestáva baviť. V Non-Stop predvádza to isté, čo už predtým desiatky krát predviedol napríklad v Taken, Unknown, Grey a mnohých ďalších thrilleroch. Dianie sa tento krát akurát situuje do lietadla, ale aj tým len vykráda iné snímky ako Flightplan, Red Eye, Airport atď. Neeson má stále charizmu a hravo utiahne celý film, ktorý má navyše slušné tempo, neustále graduje, niečo sa v ňom deje, diváka pútavo navnadí na takmer až konšpiračnú zápletku, v pravidelných intervaloch dávkuje nové informácie, mätie ho a necháva tápať nad rozuzlením, až sa v závere zlomí do frašky. Neeson s režisérom sa síce môžu snažiť koľko chcú, keď scenár akoby vypadol z naivných béčkových thrillerov 90. rokov. Trojica debutujúcich scenáristov sa vôbec nevyznamenala a nechápem načo ich bolo toľko, keď konečný výsledok sa dopúšťa až školáckych chýb. Celý dej je maximálne účelový a dookola recykluje hromadu klišé (kolega-agent pašuje počas služby drogy; načasovanie vrážd zachádza až do takých absurdností, že neznámych atentátnikov stavia do úlohy polobohov, keď vedia presne na sekundu odhadnúť kedy Neeson zlomí kolegovi na záchode väz ...), je plný logických dier, postavy sa chovajú hlúpo a menia svoje povahy zo sekundy na sekundy (Neesom raz racionálne uvažuje, aby v zapätí mohol zmlátiť nevinného človeka len preto, lebo mu vo vrecku našiel mobil, pritom si je vedomý, že to mohol rovnako niekto našiť, tak ako na neho našil atentát na lietadlo). Záverečné rozuzlenie po celom tom vyše hodinovom efektnom napínaní je odbité tým najfádnejším spôsobom a z paranoidného thrilleru sa stane taký béčkový akčňák, navyše s dosť chabými trikmi (otrasný pád lietadla). Ale čo viac chcieť od režiséra, ktorého je známy hlavne tým, že zabil Paris Hilton (House of Wax). Napriek dosť kritickému komentáru to zase až taký zlý film nie je. Ako nenáročná napínavá jednohubka poslúži výborne, len u nie je žiaduce veľmi zapájať mozog. Ja navyše ani nie som cieľová skupina podobných thrillerov zo starej školy, takže ma nie je potrebné brať vážne. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Indie fantasy/mystery horor? Z toho mohlo vzísť teda ledačo a preto ma celkom teší, že After sa nesnaží o nejaké „veľké veci“, ale len poctivo naplňuje pomyslenú žánrovú škatuľku mystery hororu. Samozrejme, nízky rozpočet v podobe chabých CGI je badať, ale v rámci takého malého, nezávislého, prevažne komorného hororu obstojí. Príbeh je síce prehľadný doslovne od prvej sekundy, ale v tomto prípade to ani nevadí. Tajomná atmosféra celkom funguje, dvojica hlavných hrdinov je sympatická, vizuál s tajomnou čiernou hmlou dostatočne pútavý a slušne sa pracuje aj s napätím. Ako celok to síce nie je nič objavné, ale mňa to svojím spôsobom potešilo a hlavne neurazilo na rozdiel od iných skrz naskrz odpadových nízkorozpočtových snímkov, ktoré dokážu v hororovom žánri vzniknúť. Po všetkých tých Insidiousoch, Conjuringoch a im podobných osviežujúca jednohubka, ktorá vďaka krátkej stopáži aj rýchlo uplynie, takže nestihne výrazne nudiť. Kopnúť sa do nej dá hravo, ale prečo to v tomto prípade robiť? Svoj účel splnila a tu iné ambície rozhodne ani neboli, preto smelo zaokrúhlim smerom nahor. A do budúcna na zaujíma, čo režisér predvedie s väčším rozpočtom a prepracovanejším scenárom. Potenciál by tu bol. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Pôvodný kanadský snímok síce nepoznám, ale od komédii so slovenským/českým názvom Pozdrav zo Spermobanky by som teda čakal o niečo nekorektnejšiu zábavku ako nekonfliktnú komédiu o rodinných hodnotách. Na žáner komédie pomerne originálna zápletka o darcovi spermií je však spracovaná do skôr priemernej, ničím nevynikajúcej komédie akých sa už urodili tisícky. Humor je pomerne neškodný, netlačí sa na pílu, ale ani nerozosmieva každú minútu. Zaobstarávajú ho prevažne trefné hlášky Chrisa Pratta v úlohe otca. Nikdy neskĺzne do vyslovenej trápnosti, ale na druhej strane ani nikdy plnohodnotne nepobaví. Miesto smiechu je to skôr taký prehnane optimistický film. Nesie sa v takej až naivnej „good-feeling“ atmosfére, kde sa majú všetci radi a nakoniec všetko dobre dopadne, mávnutím prútika sa v závere vyrieši k spokojnosti všetkých takmer ako v rozprávke a všetci žijú šťastne až do .... ďalšieho darovanie spermií. Posledné minúty to s tou sentimentálnosťou až preháňajú. Každopádne musím uznať, že emócie v rámci žánru fungujú, film ničím neurazí, je ľudský a občas aj, ako sa hovorí, zahreje na srdci. Takýto námet by si však zaslúžil zaujímavejšie spracovanie ako len ďalšiu naivnú rodinnú hollywoodsku komédiu bez štipky originality (a tá sa veruže v niektorých scénach priam sama ponúkala!). Kto je navyknutý na podobné Vaughnové komédie, ktorých už natočil desiatky, ten pravdepodobne sklamaný nebude. Mňa to vyslovene neotravovalo, ale ani výrazne nezaujalo. Takýto neškodný priemer, raz vidieť a zabudnúť. Premrhaný potenciál však nemožno odoprieť. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Už aj Nemci by chceli mať svoj vlastný veľkolepý, výpravný, historický biják. A podarilo sa im to o dosť lepšie ako keď sa o podobné snímky snažia bratia Rusi. Skutočne precízne spracovaná výprava, skvelá kamera a výborná orientálna hudba sprostredkúvajú skvelý estetický pôžitok. Prvá anglická efektne vykreslí špinu chudobného vidieku, aby v druhej polovici mohla prísť na rad kontrastná ukážkovo čisté arabské prostredie. Herci si odvádzajú svoju prácu ukážkovo, či už to je mladý Tom Payne, ktorý prakticky nezlezie z plátna alebo tradične výborný Stellan Skarsgård v menšej úlohe, prípadne Ben Kingsley stvárňujúci zaujímavý charakter. Tempo je vyvážené a ani napriek objemnej 150 minútovej dĺžke ani raz nenudí. Zamrzí len pomerne rutinný scenár. Knižnú predlohu som síce nečítal, ale predpokladám, že ponúka o niečo viac prepracované myšlienky. Scenár filmu totiž vidí mnoho zásadnú udalosti aj príliš čiernobiele. Má síce podobný námet ako kontroverzná Agora, ale tá túto tému podalo o mnoho lepšie. Ponúkala niekoľko inteligentných myšlienok nútiacich k zamysleniu a nebol tak jednostranná ako Ranhojič. Ten je síce európsky, resp. nemecký film, ale pôsobí ako zákazková veľkolepá hollywoodska produkcia oklieštená o akúkoľvek kontroverziu. Aj vďaka takmer až naivnému záveru pôsobí Ranhojič skôr ako taká „rozprávka pre dospelých“ skôr ako seriózna historická dráma (a posledná vsuvka so Skarsgård je už maximálne zbytočná a účelová). V podstate je to celé veľmi fajn, film sa veľmi príjemne sleduje, v tempe ani raz nezaváha, ale nemôže sa zbaviť dojmu, že s odvážnejším režisérom sme tu mohli mať hotový klenot, takto vznikol skôr len taký absolútne neškodný štandard. Keby to natočili Amíci, tak sú aj tie hodnotenia určite nižšie. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Podobne staromilský špionážny thriller ako nedávny Jack Reacher. Rozdiel je akurát v tom, že Reacher bol jednoznačná pocta oldschoolovým krimi thrillerom. Ryan by sa napriek svojmu oldschoolovému poňatiu chcel podobať skôr moderným Bournom. A výsledok je ten, že vznikol pomerne obyčajný, všedne pôsobiaci akčný thriller, ktorý má skutočne problém výrazne zaujať dnešných divákov rozmaznaných vysokorozpočtovými akčnými blockbustermi. Branaghova réžia každopádne odvádza očakávaný štandard. Neponúka síce veľa akčných scén (dohromady asi tak tri a z toho tá v kúpeľni z prvej polovice je veľmi dobrá a záverečná naháňačka s bombou v dodávke je až také príjemné guilty pleasure), ale aj napriek tomu sa mu darí po celý čas udržať slušnú dynamiku a bezproblémové tempo. Dopomáha si úderným hudobným doprovodom, efektným strihom a kamerou, a tak budí dojem akčného snímku aj v scénach, kedy sa v podstate len nenápadne uteká z budovy. Po scenáristickej stránke to je však len čistý priemer bez jediného prekvapivého zvratu, momentu alebo nápadu. Zápletka o hrozivom Rusku dnes pôsobí zastaralo, ako by vypadla zo špionážnych thrillerov 70. rokov a nedopomáha tomu ani fakt, že danú story film berie pomerne seriózne. Miešajú sa tu už rokmi obohrané klišé ako zlí bohatí Rusi, bomby s časovačmi a v úvode na scénu nastupuje aj téma teroristického útoku na dvojičky, ktorá vo filmoch prestala byť zaujímavá asi tak rok potom, čo k tomuto nešťastnému útoku došlo. Navyše v závere začnú pribúdať aj pomerne prestrelené momenty ako žiarovka v ústach alebo bitka počas jazdy v dodávke, pri ktorých mi nebolo jasné, či ich film ešte stále berie smrteľne vážne alebo sa má jednať skôr o uťahovanie si zo žánrových konvencií (nanešťastie asi skôr to prvé). Aspoň, že ten plán zloduchov vyvolať kolaps v USA skrz ekonomický úpadok dolára je značne nevšedný a neopotrebovaný. Obsadenie hlavnej úlohy sa tiež podarilo a sympatický Chris Pine dokazuje, že dokáže bez problémov utiahnuť film aj mimo série Star Trek. Akurát Keira Knightley je v tomto prípade až nečakane otravná. Vo výsledku síce Jackovi Ryanovi nie je možné dať vyššie hodnotenie, ale aj napriek tomu sa nejedná o film, ktorý by vyslovene otravoval alebo výrazne nudil. Tých 100 minút sa dá bez najmenšieho problému prežiť a občas si ich dokonca aj užiť, za celý čas síce neponúkne ani jeden výraznejší moment, ale v rámci takého „priemerného akčného štandardu“, v ktorom sa pohybuje neurazí. Ambície tu však boli určite vyššie. CELKOVO: 3* (6/10)

Robert Rodriguez sa po trápnych eskapádach so Spy Kids, prípadne Machete konečne vrátil k „podvratnému“ žánru, ktorý mu sedí najviac. Síce si kvôli tomu musel založiť vlastnú televíznu stanicu, ale čert to ber. Priznávam, na začiatku som sa veľmi obával, že From Dusk Till Dawn seriál bude absolútne zbytočný počin, ktorý sa len chce zviesť na v súčasnosti populárnom trende rozvádzania filmových námetov do seriálovej podoby. Zatiaľ, čo konkurencia čerpala zo svojej filmovej predlohy len inšpiráciu a seriály sa sústredili na nový dej, či už v podobe prequelového Bates Motel, čierno-humornou atmosférou a prostredím inšpirovaného Farga alebo k filmom len doplnkového Hannibala, Rodriguez na to ide oveľa jednoduchšie a doslovne celý film rozvádza políčko po poličku do seriálovej podoby. Zo 100 minútového filmu sa tak stáva takmer 7 hodinový seriál (pokiaľ sa bavíme o prvej sérii, tá druhá sa už bude musieť zákonite vydať vlastnou cestou). Otázka je, či má teda seriál aj nejakú pridanú hodnotu? Za seba môžem povedať, že má! Veľa síce závisí od toho ako veľmi lipnete na pôvodnom Rodriguezovom filme, ale seriál ukázal, že má potenciál. Pilot síce roztiahol úvodných 5 minút filmu s prepadnutím v obchode do plnohodnotnej 45 minútovej epizódy, ale prekvapivo fungoval. Je inak komponovaný ako filmová verzia, odlišne pracuje aj s napätím a celkovo vytvára bližší vzťah k postávam. Napriek tomu som si na komentár vyhradil dlhší čas, lebo nebolo isté ako sa to celé ďalej vyvinie. Teraz pred samotným záverom prvej série je zrejmé, že Rodriguezov nápad nebol vôbec na škodu. Seriál má veľmi slušnú atmosféru a prekvapivo funguje ako v tej kriminálnej rovine v prvých 5-6 epizódach, tak následne v tej B-éčkovo hororovej v posledných 4-5 epizódach, kde rovnako ako film vzdáva poctu druhotriednym hororom z 80. rokoch. Zmena žánrov pôsobí o niečo prirodzenejšie ako vo filme, nakoľko je na ňu vyhradený dlhší čas a diváka postupne pripravuje na nelichotivú situáciu, v ktorej sa postavy ocitnú (skutočne by som chcel byť na chvíľu filmom nedotknutý divák, aby som zistil ako to vníma aj ten, ktorý netuší, čo bude nasledovať s príchodom do Titty Twister). Len s týmto by však celých 10 epizód pracovať rozhodne nedalo a našťastie si to uvedomil aj samotný Rodriguez a tak dostatočne pútavo odhaľuje osudy dvoch hlavných postáv-gangstrov ako aj rodiny v karavane, ale hlavne zaujímavo rozvíja celú mytológiu okolo upírov (po dlhom čase sa konečne nejedná o manekýnov z Twilight alebo seriálového Vampire Diaries, ale o skutočne krvilačné beštie ako tomu bolo kedysi!). Seriál má štandardný vizuál odfarbený kamerovými filtrami do žlta, aby evokoval mexickú horúčavu, bez problémovo odsýpajúce akčné scény, aj dobre spracované masky. Uznávam, že občas je badať snaha tvorcov až zbytočne silne lipnúť na pôvodnom filme a tak v určitých momentoch pôsobí seriál dosť naťahovane. Zostrih, vynechanie niektorých scén, väčšia snaha o niečo iné, inovatívne, nápadité alebo len nie také otrocké kopírovanie filmu by bolo k rozhodne prospechu veci. Zreteľne chýba aj hláškami vypointovaný Tarantinov scenár a je taktiež zrejmé, že ústredné herecké duo sa ani zďaleka nemôže rovnať duu Clooney a Tarantino, ale akonáhle si na D.J. Controna so Zane Holtzom po pár epizódach zvyknete, tak nebudú prekážať. Osobne mi dokonca prišli herci stvárňujúci rodinu v karavane sympatickejší ako tí pôvodní. Čakal som podstatne väčšiu zbytočnosť, From Dusk Till Dawn baví, nenudí, priznáva svoje B-éčkové korene rovnako ako film, nehrá sa na nič viac a celkovo je to slušná zábavka. Samozrejme, že so súčasnými TOP seriálovými počinmi ako True Detective, Game of Thrones sa nemôže rovnať ani náhodou, ale o to sa ani nesnaží. CELKOVO: Season 1 = 3,5* (7/10)

Je príjemné vidieť, že Joss Whedon si popri povinnostiach spojených s budovaním, resp. teraz už skôr neustálym rozširovaním Marvel Universe, nájde čas na napísanie (In Your Eyes) alebo réžiu (Much Ado About Nothing) aj menších projektov. Bohužiaľ, In Your Eyes by prospelo o niečo detailnejšie prepracovanejšie, takto pôsobí dojmom trocha narýchlo ušitého produktu. Je to síce fajn napísaná, ale nenápadito zrežírovaná romanca. Nápad o dvoch telepaticky prepojených osobách je síce originálny, ale samotný dej je dosť predvídateľný, tuctový, spracovaný bez nápadu a v určitých momentoch aj nepremyslený (odohráva sa to v súčasnom svete, ale postavy namiesto toho, aby predstierali, že počas „telepatickej komunikácie“ aspoň telefonujú – handsfree existuje už niekoľko rokov – tak dopustia, aby ich ľudia brali ako cvokov – v prípade ženy doslovne, v prípade muža to má za následok takmer vyhadzov z práce). Ničím výnimočný záver je v takom prípade už očakávaný. Napriek tomu má film príjemnú feel-good atmosféru, slušné nenútené ľudské dialógy, príjemné tempo a sympatické ústredné duo. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že s výraznejších režisérom sme tu mohli mať celkom originálnu romancu. Takto vznikol len jeden obyčajný, milý, malý film. Ale aj to niekedy postačuje. CELKOVO: 3* (6/10)

Dokument o skupine, ktorá ma nezaujíma a štýle hudby house (chcel som napísať tanečnej, ale to by ma skalní fanúšikovia asi zlynčovali), ktorá mi absolútne nič nehovorí. Vôbec sa nečudujem, pokiaľ sa pri čítaní tohto komentáru bude niekto pýtať „Prečo to vlastne pozeral?“ No, občas si človek skráti čakanie, aj takýmto dokumentom, možno dúfajúc, že ho tá hudba nakoniec tiež osloví. Nestalo sa, ale to neznamená, že Swedish House Mafiu akokoľvek zatracujem. Sto ľudí, sto hudobných chutí ... len v tomto prípade mi je ťažko hodnotiť. Veľkolepé zábery z koncertov potešili (aj keď nikdy úplne nepochopím, čo je pútavé pozerať sa na troch DJov za mixážnym pultom, radšej volím koncert klasického interpréta), chlapcov som trocha spoznal aj z tej druhej strany a pohľad na to ako sa z troch v podstate úplne obyčajných Švédov stali za veľmi krátke obdobie veľké hviezdy, ktoré na takúto popularitu zo začiatku ani neboli pripravení je rozhodne tisíc krát zaujímavejší ako by bol pohľad na umelo vytvorenú kariéru netalentovanej Britney Spears. Pre fanúšikov teda rozhodne pútavé poodhalenie zákulisia, v ktorom sa z časti osvetlí prečo sa rozhodli svoju spoločnú púť ukončiť. Pre všetkých ostatných asi len príliš obyčajný dokument nepojednávajúci o akokoľvek zásadnej udalosti. Udeľovať hodnotenie ako nefanúšik v takomto prípade je takmer až nereálne. Ničím nenadchlo, ale ani absolútne ničím neurazilo. Volím preto neškodnú strednú cestu.

Britský low-budget mix prvoligového Blade Runnera a treťoligového Universal Soldier. Oceňujem ako dokázal režisér Caradog W. James doslovne čarovať s minimálnym rozpočtom a vytvoriť aj za málo peňazí celkom dosť sci-fi muziky. Machine sa síce odohráva takmer po celý čas v sklade a laboratóriu, ale dokáže na scénu priniesť vskutku zaujímavý vizuál. Skvele využíva tých pár CGI efektov (hlavne až desivo svietiaci oči robotov) a skľúčenú atmosféru dotvára aj vhodne zvolená syntetizátorová hudba akoby z 80. rokov. Prekvapivo sa aj na malom priestore darí vybudovať dojem dystopického sveta a nelichotivej pretechnizovanej budúcnosti. Problémom je samotný príbeh, ktorý si na tak malý film berie až príliš veľkú sústo. Ponúkne síce pár skutočne fungujúcich filozofických myšlienok v štýle Robocopa (hlavne veľmi dobrého tohtoročného remaku), ale problémom je, že s nimi v druhej polovici nijako nepracuje a mnoho z nich vyústi do pomerne fádneho konceptu. Druhá polovica tak ničím neprekvapí, načrtnuté motívy nijako hlbšie nerozpracováva a nesústredí sa ani na akciu, prípadný väčší spád. Film tak v závere výrazne negraduje a celé dianie zakončí pomerne fádne, čo je škoda. Nuda to síce nie je, ale na guilty pleasure sci-fi béčko to nie je dostatočne hlúpe, avšak stále veľmi ďaleko od prepracovanejšieho áčka. Vo výsledku síce sympaticky odvedená práca (vzhľadom k rozpočtu), ale zvládnutá len tak z polovice. CELKOVO: 2,5*

No konečne! Už som ani neveril, že po tej nevýraznej found footage nude (The Borderlands), prípadne rovno odpade (Alien Abduction) z nedávneho obdobia sa vynorí niečím zaujímavý kúsok. A predsa! Afflicted má v rámci subžánru found footage celkom neopotrebovaný námet a je to taký hororovejší klon Chronicle krížený s upírskou tématikou. A aj keď síce ničím neprekvapí, tak zrealizovaný je na veľmi slušnej úrovni. Dvojica debutujúcich (krátkometrážne snímky nepočítam) kanadských tvorcov si ho sama napísala, zrežírovala a ešte aj odohrala. To nadšenie z projektu je cítiť v každom zábere a úprimne skladám poklonu, že sa im tento ich nízkorozpočtový projekt podarilo zrealizovať. Hlavný problém, ktorý s Afflicted mám je akurát tak nedostatok strachu - vyslovene strašidelné scény mi prišli asi tak dve, viac sa film sústredí hlavne v druhej polovici na „akčné“ predvádzanie superschopností jedného z kamarátov. Po trikovej stránke prekvapivo viac ako slušné a low-budget nie je badať ani náznakom, avšak mňa osobne to podobne ako J*A*S*M-a výrazne nestrhlo. Navyše celá príbehová línia, o ktorú sa film pokúša je neuveriteľne predvídateľná a v podstate sa nepokúša o absolútne žiadne ozvláštnenie. Napriek tejto drobnej kritike však vo výsledku vôbec nie tak opotrebovaný found footage prírastok ako konkurencia, pozerá sa na to príjemne, vďaka skromnej stopáži aj bezproblémovo odsýpa a nadšený zápal tvorcov sa našťastie prenáša aj smerom k divákovi. Možno nevystraší, ale rozhodne pobaví. Len škoda, že s ním neprišli pred takými šiestimi rokmi, moje nadšenie by bolo pravdepodobne o trocha väčšie. V dnešnej dobe sa podobných found footage projektov vynorí snáď desiatka mesačne. Tento sa našťastie radí aspoň k tým kvalitnejším, ktoré stoja za zmienku. CELKOVO: 3*