Illioplius

Nerozmýšľať, vypnúť racionalitu, nechať vnemy cez seba plynúť a dať emóciám voľný priechod je pre mňa oddychom, ktorý nie je úplne jednoduché dosiahnuť. A Koyaanisqatsi je uchvacujúci oddychový film so skvelou hudbou Philipa Glassa a zábermi zachycujúcimi hemžiace sa ľudstvo s jeho výtvormi. Navyše, pre tých, ktorí radi pozorujú spoločnosť, je v dnešnej dobe aj tak trochu historickým exkurzom.

Formálne veľmi inovatívne a úplne postačujúce. Dogville ukazuje, že vizuálna stránka filmu je do obrovskej miery zanedbateľná – kvalita filmu spočíva v jeho obsahu. Žiaľ, s Dogvillom som mal v tejto oblasti problém. Asi deväť desatín filmu sledujeme, ako postupne čoraz viac Dogvillčania Grace využívajú, zneužívajú až napokon prakticky zotročia, čo však ona ticho trpí, nenamieta a už vôbec nič proti tomu nekoná. Nezavolá svojmu otcovi, nezavolá na políciu, hoci jej v tom nik a nič nebráni. Avšak, keď jej otec – spolu s ozbrojenými kumpánmi – do Dogvillu príde, stačí jeden rozhovor, aby otočila o 180° a rozhodla sa všetkých obyvateľov vystrieľať, vrátane detí a batoľaťa, a dedinu spáliť. Aké posolstvo z toho plynie? Čo si z toho mám odniesť? Nechaj sa ponižovať, no v momente, keď získaš moc, zavraždi tých, čo ťa ponižovali a ešte sa pomsti aj ich nevinným potomkom? Nechcem prikladať prehnaný význam morálnej stránke filmu, ale zanedbať ju jednoducho nemôžem. Najmä preto, že Dogville nie je nejaký smiešny akčný filmík, ktorý netreba brať vážne, ale pomerne seriózna spoločenská dráma. A na taký film mám vyššie nároky.

Kvalitatívne vyrovnané prvému dielu, čo však nie je pochvala, skôr naopak. Tento film hodnotím ako nudný a slabo zapamätateľný. Dĺžka filmu neumožňuje nejakú inteligentnú zápletku, vývin, lepšie spoznanie postáv, čoho dôsledkom je, že k rozuzleniu príde ešte pred „zauzlením“. Celkový dojem z filmu je spleť naháňačiek ľudí s drakmi či drakov s drakmi. Predstavenie troch nových (ak sa nemýlim) postáv, ktoré mali zrejme plniť zábavnú funkciu, mi prišlo zbytočné a škodlivé a čas im venovaný mal byť venovaný ústredným postavám. Rovnako ako v prípade prvého dielu oceňujem drobnú originalitu, ktorá sa v tomto diele prejavila najmä smrťou otca hlavného hrdinu.

Hodnotiť film ako taký v tomto prípade možno ani nie je celkom namieste, pretože ide o akúsi zmiešaninu umeleckého a dokumentaristického diela – s výnimkou prvej časti, čo je viac-menej klasická dráma. Mimoriadne cenné na Återträffen však je, ako krásne odhaľuje ľudskú zbabelosť, nevyrovnanosť a malosť ako takú – a to u dospelých stále takú istú ako keď ešte boli deťmi.

Emočne náročnejší film o ľudskej tragédii, o jej prekonávaní, o radostiach a trápeniach v živote a o viere. Dve dejové línie sa striedajú, v dôsledku čoho sa veselé časti striedajú so smutnými. Film je účelovo koncipovaný tak, aby boli emócie u diváka vyvolané čo najspoľahlivejšie, ale to nepovažujem za nejaký významný problém.

Čakal som, že ťažisko príbehov bude viac kladené na mesto New York, no nestalo sa tak. Nevadí. Samotné príbehy taktiež spolu nijako nesúviseli, vlastne ide o úplne samostatné jednotky, ktoré boli z nejakého dôvodu spojené do tohto filmu. Scorceseho príbeh pekne vykresľuje spôsob fungovania určitého typu ľudí, ale inak bol pre mňa skôr nezaujímavý. Coppolov príbeh ma vyslovene otravoval, prišiel mi nudný, vlezlý a naivný. Bol zameraný na snobské detičky snobských rodičov, na čo sa naozaj nemusím pozerať. Napokon Allenov príbeh sa mi páčil najviac. Bol vtipný, svieži a zároveň o niečom, čo sa týka viac-menej každého, alebo aspoň každý pozná niekoho, koho sa to týka. Moje celkové hodnotenie je viac-menej priemerom hodnotenia jednotlivých príbehov.

Nespĺňam ani vekové a ani pohlavné požiadavky na cieľového diváka – inými slovami, nie som žena v strednom až pokročilom veku. Možno to je dôvod, prečo mi Something's Gotta Give pripadal tuctový a nudný. Zápletka je v zásade založená na kontraste medzi Harryho (Nicholson) vzťahmi, ktoré mal počas celého života a vzťahom s Ericou (Keatonová). Avšak z Harryho starého ja nevidíme skoro nič a nevieme o ňom skoro nič. Tento kontrast tým pádom vôbec nefunguje. Harryho prehodnotenie svojho dovtedajšieho života na konci filmu je ako vystrihnuté zo skutočne zlej romantickej komédie, ku ktorej Something's Gotta Give, žiaľ, nemá ďaleko.

Scény s klaunom Pennywiseom som si doslova užíval. Žiaľ, tá najlepšia bola hneď na začiatku a klaun celkovo dostával malý priestor. Atmosféra bola v niektorých chvíľach úžasná a čo sa tomuto filmu podarilo, bolo navodenie správnych emócií. Čo ma sklamalo, bolo vysvetlenie zápletky filmu a celkovo záver. Tieto dve veci považujem dokonca za odfláknuté. Množstvo javov, resp. mechanizmov bolo nezrozumiteľných a tým, že vôbec neboli vysvetlené, film pre mňa dosť stratil na vážnosti. Okrem uvedeného nehodnotím až tak kladne dĺžku, pretože sa to podľa mňa dalo významne stlačiť. Námet a využitie klauna ako zabijaka mi napriek všetkým nedostatkom pripadá ako geniálny nápad.

Nezvyčajne, ale nápadito, vtipne a tvorivo poňatý dokument o veľmi výraznej a významnej téme. Páči sa mi, že tvorkyňa sa nezľakla zabŕdnuť do presídľovania obyvateľstva medzi Slovenskom a Maďarskom a priniesla túto tému divákom. Dokument vypovedá aj o súčasných vzťahoch medzi Slovákmi a Maďarmi a je v ňom vidieť ľudskosť a skutočný záujem o problematiku.

Znamenitý film o vysokoškolskom štúdiu v našom prostredí, aj keď časy sa už isto zmenili (na medicíne možno nie). Film má dobrú hudbu, príjemný ľahký humor, ale vo viacerých bodoch opakuje prvky predošlého dielu. Osobitne sa mi páčil Leoš Suchařípa v role profesora medicíny, ale aj ostatní vysokoškolskí vyučujúci, ktorí sú úplne presne vystihnutí.