Illioplius

Bolo tam toho tak veľa a takých rôznych druhov, až z toho vznikla veľká pomiešanina. Chýbala tomu aj tak dôležitá skromnosť, inými slovami, snažilo sa to tváriť veľkolepo, drsňácky, čo prudko uberalo na dôveryhodnosti a skôr to bolo trápne. Na druhú stranu sa mi páči, že sa to držalo deja rozprávky, ako ju poznáme.

Napriek istej dejovej plochosti musím povedať, že tentokrát Shinkai skvelú grafiku dejovo trochu dorovnal. Už to skrátka nie je o ničom, ale o niečom. Pre mňa osobne to boli príjemne strávené dve hodinky, hoci som sa do toho nevžil, ako do niektorých obdobných filmov. Prečo? Chýbalo komplexnejšie vykreslenie hlavnej hrdinky a jej motivácie. Vedieť použiť nepriamy opis je ťažké, ale účinné. Shinkai sa učí a viditeľne sa zlepšuje, čo vidno na tom, že kým The Place Promised in Our Early Days ma vyslovene nudilo a 5 Centimeters per Second bolo také nemastné-neslané, Children Who Chase Lost Voices from Deep Below už dokáže čiastočne pohltiť a aj miestami privodiť želané emócie. V obdobných filmoch, najmä od Štúdia Ghibli, vnímam však istú útulnosť, ktorá z nich srší a zrejme aj vďaka tomu sú také skvelé. Filmy, v ktorých je hlavným motívom neisté putovanie, však asi vždy budú poškvrnené práve tou neistotou, nepohodou a obavami. Napokon by som ešte privítal lepšie vysvetlenie krajiny mŕtvych Agarthy.

Realistický pohľad na mnohodimenzionálny smutný jav, týkajúci sa hlavne nevzdelanosti, neinformovanosti, ale aj bezmocnosti zdravého rozumu v boji s obrovskými sumami peňazí. Pri námietke, že ľudia skrátka musia jesť a v dnešnej dobe to už inak nejde, mám pochybnosti o zdravotnom stave jej autora. Dokument hovorí z veľkej časti o ľudskej lenivosti a o obžerstve – hneď dva smrteľné hriechy, povedal by kresťan. A to sú prosím pekne najmä kresťanské Spojené štáty, ktorých sa Food, Inc. týka. Verím, že to ide aj inak a biofarmy sú toho pekným dôkazom.

Toto ma vyslovene po väčšinu času dráždilo. Nemám rád zmätočné filmy ako tento, z ktorého je navyše silno cítiť všelijaké ezoterické a new age za vlasy pritiahnuté myšlienky. Sledovať alternatívne reality nebolo náročné, ale pochopiť, čo to vlastne chcelo povedať, už pre mňa také ľahké nebolo. Myšlienka o líniách vyplývajúcich z našich rozhodnutí, by mohla byť spracovaná skutočne dobre, rovnako otázka slobodnej vôle, ktorá v Mr. Nobody bola opomenutá. Ešte čo sa týka scenérie vyslovene prekypujúcej sýtymi farbami a čistými tvarmi – bol to štýl, ale pôsobilo to dosť gýčovito. Nuž a samotné rozuzlenie vo mne vzbudilo rozpaky. Vy tomu naozaj veríte? Ja nie.

Graficky výborné, avšak príliš pomalé (alebo dlhé) a dejovo chudobné. Divák sa teší na nejaké vyvrcholenie, no napokon žiadne napätie neprichádza. Chcelo by to viac uviesť do deja, rýchlejšie tempo, trochu akcie (hoci ja akciu vo všeobecnosti veľmi nemusím), alebo skrátka nejako to okoreniť. Aj keď animované filmy, obzvlášť anime, pomyselne delím na dejové a atmosferické, tento sa snaží zapôsobiť atmosférou, avšak ten dej ju v podstate pohltí, lebo naň skrátka kladie film mimoriadny dôraz. A keďže ten dej je, podľa mňa, slabý, tak film to celkovo zrazí na jeho úroveň. Lepšej prehľadnosti by prospelo aj nejako prepojiť tri epizódy, z ktorých sa film skladá.

Má to zaujímavú myšlienku, má to aj svojský humor, ale je škoda, že celé je to vlastne iba o súboji na troch frontoch: (1) stroj s dedkom, (2) armáda a (3) Haruko (dedkova opatrovateľka) s kamarátmi. Čo sa týka tej zaujímavej myšlienky, môžeme vnímať problematiku starostlivosti o starých, ale zároveň aj otázku stroje verzus ľudia, ktorá nie je nijak originálna, práve tak ako „ožitie“ stroja. V tomto filme podaktoré dejové zvraty nastali vďaka javu deus ex machina, čo nie je veľmi dobrou vizitkou. Taktiež to bolo môj vkus to príliš akčné. Napriek tomu ale ide o príjemný a aj celkom vtipný film.

Tento snímok ma veľmi nezaujal – možno som príliš veľký buran, aby som naň hľadel ako na umelecké dielo. Ide o putovanie dvoch ľudí, o ktorých skoro nič nevieme, pričom samotné putovanie je urobené akoby naschvál naivne – zrejme aby to bolo vtipné. Čakal som skôr skutočne nekorektný a čierny humor, no dostal som len znôšku nevierohodných divne pozliepaných scén bez širšieho kontextu. Hoci ma to dosť nudilo, ide o celkom zaujímavý a hlavne netradičný film, takže dosť záleží od vkusu.

Po chvíli sledovania Gran Torino som sa „modlil“, aby sa film nepokazil a aby som mu ja mohol dať päť hviezd. Som rád, že sa mi to splnilo. Postava Walta Kowalského mi bola veľmi sympatická a blízka – pri jednom z jeho pohľadov na novú susedku som dostal menší záchvat smiechu. Pre mňa to teda bola do značnej miery aj komédia, a to dokonca bez toho, aby sa tam postavy mlátili hlava-nehlava či predvádzali akože vtipné scénky na tému rodových či iných stereotypov. Oceňujem aj psychologický rozmer, ktorého hlavným prvkom bola otázka mravov a stretu kultúr. Tento film ma skrátka chytil za srdce a jeho hlavná postava obzvlášť. A obdivujem Walta, že dokázal neposlať takú rodinu, akú mal, kade ľahšie ešte zaživa.

Priznám sa, že som sa obával nudy, no obával som sa zbytočne. Kurz negatívneho myslenia, hoci vhodnejší preklad by bol Umenie negatívneho myslenia, je film plný drsného humoru, pre niektorých zrejme zachádzajúci za tú pomyselnú slušnú hranicu. Je to ale film aj o živote a o ľudskom nešťastí. Hlavnou myšlienkou je posolstvo, že aj to najväčšie nešťastie sa dá prekonať s humorom. Druhým motívom jest ponaučenie, že bez negatívneho myslenia nie je možné dospieť ani k tomu pozitívnemu. Tento druhý motív určil dejovú líniu tohto filmu, vhodný pre tých, ktorí si myslia, že sú na tom zle, no nevhodný pre tých, čo nemusia drsnejší humor.

Aby bolo moje hodnotenie objektívne, dal som pomyselné hviezdičky každej jednej poviedke a následne to spriemeroval; výsledok bol 42 %, čo sú pekné dve hviezdy. Podaktoré kúsky ma vôbec neoslovili, no štyri sa mi nadpriemerne páčili. Vyhráva u mňa snímok bratov Coenovcov (č. 4 – Tuileries), teda scénka na stanici metra. Malo to myšlienku, vtip, súviselo to s príslušnou štvrťou Paríža, takže tomu nič nechýbalo. Jedine tejto poviedke som dal päť hviezd, no potom ešte trom som dal štyri, konkrétne č. 14 – Quartier de la Madeleine (upírka), č. 15 – Père-Lachaise (cintorín) a č. 16 – Faubourg Saint-Denis (slepec). Všeobecne ešte treba povedať toľko, že uznávam, že za tých pár minút je možno ťažké ukázať celistvý príbeh s myšlienkou a obstojným dejom, ale tieto štyri poviedky, ktoré som tu uviedol, to zjavne dokázali (resp. boli iným spôsobom znamenité), takže sa to dá.