Hees

Buddy Daddies je akčná komédia z prostredia organizovaného zločinu, ktorá si neberie nejakým spôsobom servítky pred ústa a napriek tomu, že tu je výrazná komediálna časť, čím viac dielov pozeráte tým viac sa to mení na temnejšie a temnejšie anime. Prirovnanie k Spy x family som viac krát počul a neviem si predstaviť v čom je toto akože výrazne príbuzné, lebo je tam dieťa a lebo sú tam vrahovia? Výraznou devízou celého príbehu Buddy Daddies je to, že v dvanástich dieloch dostanete v podstate všetko a to budovanie vzťahov, zmenu charakterov a ich správania, akciu, komediálnu časť a dokonca aj koniec, ktorý nikoho neurazí. Dostanete aj to ako sa môže niekomu výrazne zmeniť život, ak sa mu do života pripletie niekto koho začne mať veľmi rád. Dostanete aj dva naozaj rozdielne charaktery dvoch otcov jedného dá sa povedať extroverta a druhého introvertného hrdinu. Na dôvažok dostanete hodnoverné znázornenie správania dieťaťa v podobe Miri. Niekedy som ale trocha krútil hlavou nad logikou toho zločineckého syndikátu a jeho posluhovačov a tam asi chýbalo hlavne pre mňa nejaké menšie vysvetlenie, lebo som fakt nechápal rozhodnutia Shigekiho Suwu, ale tak možno to niekomu dávalo perfektne zmysel. Ak hľadáte niečo čo má v sebe viac vrstiev, že nie len sa budete smiať, ale sa aj zamyslíte nad osudmi hrdinov, hrdiniek tak toto môže byť pre Vás.

Okrem posledného naozaj nudného dielu a okrem toho, že sa vlastne využívala tá istá schéma dokola je toto anime naozaj zábavné na pozeranie. Schémou myslím to, že stále pribúdali nejaký nový obyvatelia a tí urobili prekvapujúce tváre na to čo vlastne na území Veľkého Stromu je a potom sa s nimi nejakým spôsobom interagovalo. Neviem či taký žáner existuje v anime, ale ja musím toto anime zaradiť medzi budovateľské a neskôr aj trocha medzi politické, aj keď tá politika tam bola naozaj veľmi zjednodušená. Prvky isekai naozaj slabšie, hlavný hrdina ako obvykle vyzerá slabo, chová sa ako obyčajný človek, ale vo svojej podstate je naozaj OP charakterom (overpowered, príliš silný). Tiež nechápem prečo do Veľkého Stromu chodili samé príťažlivé ženy hlavne zo začiatku a táto skutočnosť sa využila asi na päť až desať vtipných situácii, ale nepochopil som význam toho, keď ani zďaleka nemalo ísť o nejaké hárem anime a vo svojej podstate je dosť malá pravdepodobnosť ak sa toto anime berie vážne, že majoritná väčšina žien bude vyzerať presne tak isto príťažlivo. Takže vlastne toto dielo do seba dáva zbytočné prvky, ktoré nesedia do žánru (ak sa toto anime berie ako fantasy slice of life isekai) a vôbec sa neskôr ani nepoužívajú a nedávajú ani žiaden zmysel. Na takýchto anime potom býva zábavná aj politika, ktorá je tu oklieštená hlavne z toho dôvodu, že tu sa nechystá žiadny boj a má tu byť obrovský kľud a bezproblémovosť. Prvé diely pokiaľ je hlavný hrdina sám (bez niekoho kto pripomína človeka) sú naozaj vynikajúce a hltal som ich a zabával som sa. Prial by som si tiež, aby častejšie vystupovalo božstvo, ktoré tam malo nejakú rolu, lebo tie scénky boli naozaj vtipné. Napriek všetkému čo som vysvetlil čo nedávalo zmysel faktor zábavy u mňa prevažuje nad danými problémami a prvé diely považujem za neuveriteľne dobré a tiež som sa snažil exkludovať posledný nudný diel.

Mne sa páči na Koukyuu no Karasu to vysvetľovanie tej mytológie, alebo vysvetľovanie toho ako funguje zimný kráľ a letný kráľ. Bez tohto elementu by ma toto anime nebavilo, lebo tie jednotlivé malé príbehy čo sa tam dejú tým obyvateľom či duchom sú do istej miery pre mňa nudné. Anime je určite trocha viac cielené na ženské publikum z dôvodu takej veľmi jemnej pomaly sa plaziacej romantiky, ale mne toto vôbec nevadí mám rád ak sa niečo deje pomaly a precítene. Po grafickej či vizuálnej stránke už na rok 2022 také priemerné anime s nejakými peknými prvkami a asi sa mi najviac páčili tie vsuvky čo tam boli trocha inak graficky poňaté. Jusetsu a Koushun sú za mňa dosť podobné tvrdohlavé charaktery a hlavne čo je pekné na tomto anime je chovanie hlavnej predstaviteľky, ktorá nechce navonok vyjadriť svoje city, ale každú chvíľu sa pýta na to ako sa má hlavný charakter čo je naozaj veľmi milý prekvapujúci detail. Najdôležitejšie bolo pre mňa to, že som chcel objavovať tento svet a zisťovať viac o ňom.

Pri prvej sérii som váhal, že či má mať vôbec štyri hviezdy tu na csfd a teda druhá séria si zákonite toto hodnotenie zaslúži, aj keď váhať by som mal znova. Čo ma veľmi potešilo druhá séria je nie len lepšia, ale už tu vôbec nie sú tie veci, ktoré mi významne vadili v tej prvej sérii. Tu v tejto druhej sérii už vôbec nejde o nejaké šikanovanie zo strany Nagatoro a áno týmto pádom si myslím, že zopár vecí hlavne z psychologického hľadiska boli v prvej sérii jemne (naozaj jemne) za čiarou toho ako sa má človek chovať k druhému človeku. Nagatoro sa v druhej sérii chová absolútne inak a vlastne využíva svoje schopnosti tak, aby nútila svojho mužského hanblivého kolegu Hachioujiho do nejakých krokov, ktoré by ukazovali na to, že má o ňu záujem. Naoto (Hachiouji) to celkom zvláda a dokonca sám navrhuje nejaké veci a postupne sa osmeľuje. Bohužiaľ skoro všetky udalosti v anime sú vlastne generického charakteru a tu je to teda absolútne bez nejakého nápadu vybočovať z klasických školských romantických anime. Tak veľmi bez nápadu, že ma to vlastne hnevá. Hana ako nový pridaný charakter absolútne zbytočný bezduchý charakter. Maki, Yoshi a Sakura čoraz väčšie len krovie v anime čo ma tiež trocha hnevá. Našťastie romantika funguje a našťastie dva hlavné charaktery sa k sebe istým veľmi zvláštnym spôsobom hodia a našťastie sa Nagatoro naučila ako sa správne sofistikovane provokuje oproti prvej sérii. Možno by som mal skôr prehodnotiť hodnotenie tej prvej série, lebo táto druhá je o maličký kúsok za mňa lepšia.

Nedupaných desať dielov vynikajúceho anime a asi ťažko môžete nájsť nejaké iné v poslednej dekáde, ktoré dokáže niečo takéto, s takou malou porciou epizód (iné anime sú samozrejme lepšie, ale dosiahnuť vybudovať tak kvalitný príbeh len s desiatimi dielmi je naozaj výnimočné). Čo sa mi páči asi najviac je to že Cyberpunk: Edgerunners ukazuje, že ak niekoho miluješ v pozadí môžeš pre neho niečo robiť a neočakávať nič naspäť a vlastne nikto sa o tom nemusí dozvedieť, ak je ten človek pre teba dôležitý. Tak isto ako jeden človek pre toho druhého niečo robí, tak zas ten druhý môže rásť nie len pre seba, ale aj pre toho druhého. Samozrejme menší počet dielov prináša v sebe aj isté neduhy ako výrazný časový skok niekde v strede anime, kde by sme mohli mať ešte veľa zábavných character development (vývoj charakterov) dielov a tam sme boli ukrátený o nejaký ten rast hlavného charakteru Davida, ktorého by som ohodnotil ako veľmi jednoduchý funkčný charakter. David je totiž človek, ktorý chce rásť a spraví pre to všetko, aj keď už by mal spomaliť a vlastne postupne sa v anime stáva z obyčajného pešiaka líder a bohužiaľ si myslím, že až také silné predpoklady na to lídrom sa stať nemá, lebo mu chýba zmysel pre to myslieť zopár krokov dopredu. Najlepším charakterom anime je rozhodne Lucy, ktorá je stelesnením vynikajúceho premysleného charakteru so zaujímavou minulosťou a obľúbil som si aj Rebeccu, ktorá vlastne bola síce v tieni Lucy, ale bolo cítiť, že jej záleží na Davidovi. Anime Cyberpunk: Edgerunners môže byť aj vynikajúcou reklamou na hru Cyberpunk 2077, ktorá sa odohráva v rovnakom prostredí a po dopozeraní tohto anime nejeden človek dostane chuť si túto hru zahrať. Little Stranger je top pesnička a zahraná v tej najlepšej chvíli a emocionálne ma celé anime dostalo tam, kde ma chcelo dostať a najväčší problém asi vidím v tom, že ono to bolo ako keby naplánované a to, že to takto skončí a že to takto bude pokračovať vlastne človek tak nejak tuší od prvých dvoch troch dielov. Proste osud bol daný od začiatku a našiel by som tam ďalších zopár maličkých chybičiek v rôznych sférach, ale neskutočne som si toto anime užil.

Inkonzistentné anime, ktoré má svoje neduhy a to hlavne preto, lebo často dokáže predviesť kvalitu hlavne na začiatku a úplne ku koncu si to dokáže behom nejakej chvíľky úplne pokaziť. Toto anime je proste ukážkou toho, že niekto chce niečo budovať dlho a potom sa to rozhodne zabiť príliš rýchlo, niekto spraví dobrú zápletku a odrazu je druhý hrdina preč. Veľmi dobre napísané postavy sa potom správajú inak ako sú napísané predtým a keď sa z toho vytvorí na konci dobrá dráma, tak tú predsa zabijeme iným koncom. Isekai prvok doslova zbytočný? Isekai prvok sa tu totiž vyskytuje dva krát, áno dva krát a toto anime je vlastne dráma o tom, že je niekto predurčený byť niečím aj, keď nechce. Ono keď si to tak zoberiem po poradí, dobrý začiatok prvých päť dielov (dajme tomu) sú na štyri hviezdy, potom ďalšie diely sú na tri hviezdy postupne je to slabšie a slabšie až ku koncu to začne naberať kvality dobrej drámy a to sa akože extrémne zabije tak slabým koncom, čo som až nechápal a pri tom tento počin ma doslova bavil. Anisphia je dobrý charakter dobrý rebel a nechápem ako sa môže za takú krátku dobu stať z rebela niečo iné, ale ak prižmúrim oči ešte sa to dalo zvládnuť. Vedľajšie charaktery sú super teda okrem Algarda, lebo jemu som raz rozumel a potom ich zas napadlo to nejako až tak veľmi prekombinovať, že nakoniec jeho zámerom zas vôbec nerozumiem. A k tomu iseakai ak hľadáte isekai s prvkami reinkarnácie, tak toto si vôbec nepúšťajte tu sa skoro vôbec nič nedeje, čo by malo spoločné s takým žánrom áno nejaké veci sú tým vysvetlené, ale inak je to skoro zbytočné, aby to tu bolo, mohlo to byť zamenené čímkoľvek. Ja sa trocha hnevám, lebo som bol fakt blízko štyrom hviezdam, lebo ma toto dosť bavilo, ale proste, keď si zosumarizujem všetky tieto chyby, ten koniec, tých veľa slabých dielov a to časté divné správanie fakt dobrých charakterov, rozhodol som sa takto ako som sa rozhodol.

Vo svojej podstate anime, ktoré je občas viac o jedle Tondemo Skill de Isekai Hourou Meshi, lebo Fel rád konzumuje jedlá od hlavného hrdinu Mukoudy, ktorý je prenesený do nového sveta spolu s inými silnými hrdinami a on jediný je do istej miery slabý. Ako je zvykom to, že je slabý znamená to, že v niečom inom bude extrémne silný a začne tak využívať jedinú schopnosť, ktorá mu bola daná do vienka a to je nakupovanie z iného sveta. Z anime plných príšer sa teda potom ako sa k hlavnému hrdinovi Mukoudovy pridá Fel (Fernir, veľký silný vlk) stáva absolútne bezstarostné anime, kde síce prostredie je nebezpečné, ale o hlavného hrdinu sa netreba vôbec báť a vlastne netreba sa báť o neho v ničom. Z tohto dôvodu vlastne dochádza k tomu, že anime je hlavne o poznávaní, putovaní, jedlách a keď to už začne byť nuda občas pridáme novú postavu ako Suiho, ktorý je roztomilý a zase silný slime (sliznatá guľatá príšerka). Potom o pár dielov je to opäť nuda tak pridáme nejaké bohyne, ktoré s hlavným hrdinom interagujú a celé je to sprevádzané tým, že všetci sa čudujú odkiaľ môže mať hlavný hrdina také úlovky čo zabije príšery a rôzne tvory. Mukoudovy je to šum a fuk on totiž nemá žiadny cieľ v celom anime mu vlastne o nič nejde teda potom neskôr chce len nejakú vec, ale že by si chcel založiť napríklad obchod, alebo niečo budoval o tom nemôže byť ani reč a teda bezcieľne potulovanie a pripravovanie stále nových jedál z príšer ma postupne začalo jemne nudiť. Ono je to veľmi maličká nuda, lebo vlastne tie diely majú svoju kvalitu stále rovnakú, tak isto kvalita animácie je dobrá a tak isto sa dá občas aj pousmiať nad tou jemnou komediálnou častou. Niekoho môže potešiť osobnosť hlavného hrdinu, že je taký nekonfliktný a to, že sa chce vlastne len tešiť zo života, ale mne tam proste chýbal nejaký jeho cieľ, že čo by on chcel dosiahnuť.

Len a len romantické anime, lebo Otonari no Tenshi-sama ni Itsunomanika Dame Ningen ni Sareteita Ken by sa mohlo premenovať na "Každých desať sekúnd sa červenám z toho čo mi hovoríš a o mne hovoríš". Takže musíte dostať chuť na anime, kde máme "anjela" Mahiru a obyčajného podpriemerného školáka Amaneho. Ako to v podobných anime býva Amane je skrytý gem, teda muž čo síce vyzerá, že zle vyzerá, ale v skutočnosti je naozaj cool, dobrosrdečný a vyzerá dobre. Problém samozrejme s tým červenaním je v tom, že prvých pár dielov to aj diváka baví (každého rôzny počet dielov), ale postupne to začína byť otravné. Je zaujímavé, že sa tu aj načrtnú nejaké problémy hlavne hlavnej hrdinky, ale tie sú iba načrtnuté a skoro vôbec nimi nie je ovplyvnená a ďalej sa teda pokračuje len v romantike, preto toto anime nemá vôbec žiadne prvky drámy. Obidva hlavné charaktery majú nejaké problémy, Mahiru nikto nevidí aká v skutočnosti je, lebo ju v škole majú za anjela a Amane si vôbec neverí a je občas aj lajdák čo sa týka svojho vzhľadu a zišlo by sa mu trocha upratať. Vedľajších charakterov je minimum a vlastne ani nestoja za zmienku sú tam ako krovie, aby podporovali hlavného hrdinu a hlavnú hrdinku v ich stane sa dať dohromady. Ja osobne nepohrdnem ani takýmto anime, ktoré je sústredené len na jednu vec a vzhľadom na to, že ma to bavilo naozaj veľa dielov a veľa dielov som sa usmieval (popod fúzy haha), tak nemám problém s tým udeliť tomu vyššie hodnotenie, ale ty ako divák si musíš rozmyslieť či máš chuť na podobné sladké anime len o dvoch ľuďoch, lebo ak nie toto fakt ani nedopozeráš.

Tomo-chan wa Onnanoko! je hlavne romantickým anime s občasnými komediálnymi scénami. Je to hlavne o vzťahu dvoch ľudí Tomo a Junichirou, kde obaja sú veľmi dobrý kamaráti dlhú dobu a preto by ich eventuálny (prípadný) vzťah mohol narušiť to priateľstvo, ktoré si roky budovali a preto tu existujú nejaké zábrany, ktoré ich romantický vzťah výrazne spomaľujú. Názov anime či prípadne to na čo myslíte na to, keď anime začnete pozerať nezodpovedá skutočnosti v tom, že Junichirou by si mal myslieť, že Tomo je chlapec. Hlavný mužský protagonista sa skôr k Tomo správa ako keby bola chlapec, ale s tým, že si jej ženské črty čoraz viac uvedomuje a Tomo je výrazne nabádaná svojim okolím, aby sa čoraz viac správala ako dievča. V anime sa skoro vôbec nič okrem hlavnej romantickej linky nedeje. Tomo a Junichirou sa k sebe hodia aj bez zásahov Misuzu a Carol. Tieto dva vedľajšie ženské charaktery vyzerajú ako keby mali dôležitú rolu v príbehu a ako keby pracovali v pozadí, ale nakoniec nič také nie je odhalené. Anime dobre napreduje, vzťahy sa vylepšujú, formujú a po trinástich dieloch toho vieme dosť a dosť sme tu aj pokročili takže nie je potrebná ani druhá séria, ale keby bola nevadilo by mi to. Problémom je to, že nedochádza skoro k žiadnym výrazným problémom, ktoré by museli hlavné charaktery prekonať. Ak chcete romantické anime s viac bláznivejšou hlavnou hrdinkou a miernejším, striedmejším mužským charakterom a chcete si hlavne užívať tú atmosféru romantiky tak toto bude pre Vás.

Zaujímavé, ale podľa mňa je Isekai Meikyuu de Harem wo v celku slušné anime, aj keď tam nie sú nejaké extra veľké inovácie skoro v ničom tak svoju prácu nenudiť si toto anime dokáže zastať. Michio ako hlavný hrdina je síce generickým hrdinom, ale aspoň stále premýšľa o svojich ďalších krokoch. Dôležitý faktor celého anime je budovanie a tým budovaním myslím budovanie schopností hlavného hrdinu, ktorý sa stále učí a našťastie vôbec nie je OP (príliš silný). Michio síce je zdá sa silnejší ako obyčajný dobrodruhovia v tomto svete na jeho úrovni, ale má len niekoľko naozaj zaujímavý špeciálnych schopností, ale napriek tomu sa bojí smrti čo je naozaj skvelou devízou tohto diela. Druhým faktorom prečo toto anime nenudí je budovanie znalostí hrdinu o tomto svete v čom sa tiež dosť zlepšuje. Tretím faktorom je tiež budovanie jeho maličkého impéria, z ktorého sa vydáva na svoje výpravy. Podľa mňa Isekai Meikyuu de Harem wo baví hlavne tých čo majú radi hry či už RPG, alebo MMORPG, lebo postavy tu majú štatistiky, levelujú a podobne. Samozrejme môžeme sa baviť aj o neduhoch tohto anime, že postavy sú generické, svet nie je až taký nápaditý a celkovo je toto anime tak trocha obyčajné. Ak sa budeme baviť o neduhoch spýtam sa seba základnú vec, bavilo ma to? Odpoveď je áno a vôbec som sa nenudil a tak som sa rozhodol ísť trocha proti prúdu a udeliť štyri hviezdy.