John Garfield

„Žiadny herec nemôže byť naozaj dobrý, kým nedosiahne 40 rokov.“

John Garfield (vlastným menom Jacob Julius „Julie“ Garfinkle) sa narodil 4. marca 1913 do chudobnej rodiny ruských židovských prisťahovalcov. Prvé roky života prežil v newyorskej štvrti Lower East Side na Manhatane. Julieho otec pracoval v dvoch zamestnaniach, aby manželke a synovi zabezpečil slušný život, rodina však napriek tomu trela biedu. Jeho matka bola veľmi slabá žena, ktorá sa po narodení syna Maxa duševne i fyzicky zrútila a po dvoch rokoch zomrela. Pre malého Johna nastali veľmi ťažké časy. Musel sa sťahovať od jedného chudobného príbuzného k druhému, nikde ho však nechceli a po pár dňoch sa musel zberať preč. Do školy zavítal len občas, no i to stačilo, aby sa stal postrachom detí aj učiteľov. Jeho skutočnou školou boli špinavé a preľudnené ulice Brooklynu, Queensu a Bronxu, kde sa učil, ako prežiť. Už ako malý chlapec cítil obrovský hnev nad svetom, v ktorom žil a tento vzdor ho potom sprevádzal po celý jeho život.

Johnovi svitlo na lepšie časy, keď si jeho otec konečne našiel ženu, ktorá bola ochotná nahradiť chlapcom matku. Rodina sa presťahovala do skromného bytu v Bronxe, kde si John takmer okamžite našiel popredné postavenie v miestnom mládežníckom gangu. Začal sa seriózne venovať boxu a denne poctivo trénoval. Naďalej však zostával veľmi problematickým a neprispôsobivým rebelom, ktorého vylúčili z každej školy, do ktorej kedy chodil. Zúfalý otec nemal inú možnosť, ako ho poslať do ústavu pre nenapraviteľné deti a dúfať, že to pomôže.

Drsné rozhodnutie Johnovho otca sa paradoxne ukázalo ako rozhodujúci element celej chlapcovej budúcnosti. Riaditeľ školy, človek s veľmi individuálnym prístupom k svojim problematickým zverencom, si všimol, že John disponuje zvláštnou schopnosťou zaujať ľudí. Zobral ho do miestneho debatného krúžku, kde sa ukázalo, že John má veľký dar reči a jeho hlasový prejav je intonačne dokonalý. Svoje schopnosti si čoskoro uvedomil aj samotný John a začal na sebe pracovať. Netrvalo dlho a dostavili sa prvé úspechy. John vyhral debatnú súťaž a s prvým miestom získal aj štipendium, ktoré mu umožnilo zapísať sa do hereckej školy American Laboratory Theatre, založenej v r. 1923 hercami ruského pôvodu, Richardom Boleslavskim a Mariou Ouspenskou, ktorí praktizovali náročnú Stanislavského metódu.

John sa pustil do štúdia herectva s vážnosťou a nasadením. Popri ňom sa venoval aj rôznym dobrovoľníckym činnostiam v prospech školy a divadla, napr. maľoval scenérie, staval divadelné kulisy alebo pomáhal s osvetlením. Najradšej však sedel v hľadisku a sledoval prácu hercov.

V roku 1932 prešiel k prestížnej divadelnej spoločnosti pod názvom Civic Repertory Theatre, ktorú viedla bývalá významná broadwayská hviezda Eva Le Gallienne. V tom istom roku debutoval na Broadwayi malou rolou v hre Lost Boy a hoci hru dávali len dva týždne, pre Johna to bola presne taká skúsenosť, akú potreboval.

Nasledovali ďalšie úlohy po boku skúsených a známych hercov, akým bol napr. Paul Muni. Jeho štúdium bolo oficiálne ukončené, stal sa právoplatným hercom a čoskoro sa dostal do hlbšieho povedomia divákov, ktorí ho začali vyhľadávať. Jeho nepokojná povaha, hlboký charakterný prejav a veľmi odvážne vystupovanie v kontraste s jeho mladosťou a takmer detskou tvárou imponovali predovšetkým mladšej generácii návštevníkov divadla.

V roku 1934 prešiel k veľmi vplyvnej divadelnej spoločnosti Group Theatre, ktorú založili Lee Strasberg, Harold Clurman a Cheryl Crawford. Pod hlavičkou spoločnosti sa Garfield objavuje v troch veleúspešných hrách, režírovaných jeho blízkym priateľom z detstva, Cliffordom Odetsom. Ich spolupráca vyústila do úspechu nečakaných rozmerov a všetci vedeli, že je len otázkou času, kedy sa o mladého herca začne zaujímať Hollywood.

Herca Garfieldovho typu Hollywood nikdy predtým nepoznal. Písali sa tridsiate roky a striebornému plátnu vládli uhladení gentlemani ako Clark Gable či Cary Grant. Nepokojný mladík so šticou neposlušných vlasov, spýtavým pohľadom a ironickým poloúsmevom bol pre konvenčný Hollywood niečim dovtedy celkom nevídaným. O Johna prejavilo záujem hneď niekoľko filmových spoločností. Svojich agentov poslali aj Paramount Pictures a 20th Century Fox, pre slobodomyseľného a neskrotného muža však boli navrhované zmluvné podmienky príliš zaväzujúce. Napokon si tľapol s Warner Bros. a začal nakrúcať.

Hneď prvá rola v Curtizovej dráme Four Daughters (1938) vyniesla Garfieldovi nomináciu na Oscara za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe. Na hlavnú úlohu si však musel dlhých osem rokov počkať. Zatiaľ zbieral herecké skúsenosti pod taktovkou najvýznamnejších režisérov tej doby, akými boli Michael Curtiz, Howard Hawks či Victor Fleming. Hral po boku takých hviezd, ako Humphrey Bogart, Claude Rains, Edward G.Robinson, Spencer Tracy alebo Cary Grant. Filmy, v ktorých takpovediac sekundoval veľkým hollywoodskym hviezdam mali našťastie rôznorodý charakter, a tak si John mohol zobnúť z každého koláča, ktorý sa upiekol. Ani on sa však (podobne ako napr. Humphrey Bogart či James Cagney) nevyhol nepríjemným konfliktom a ťahaniciam so štúdiom Warner Bros., pretože odmietal roly, ktoré nevyhovovali jeho povahe. Vo finále však išlo o korektnú spoluprácu a sám Garfield sa neskôr vyjadril, že bol vo Warner Bros. relatívne spokojný a za veľa im vďačí.

Nie všetko v Johnovom živote však vychádzalo tak, ako by chcel. Keď sa po vypuknutí druhej svetovej vojny hlásil do ozbrojených síl, lekárska prehliadka odhalila, že má veľmi vážne poškodené srdce, pravdepodobne následkom šarlátovej horúčky, ktorú prekonal v adolescentnom veku. Viac než jeho vážny zdravotný stav ho trápila skutočnosť, že nemôže narukovať tak, ako množstvo jeho hereckých kolegov. Nezostal však nečinne sedieť doma. Cestoval po vojenských základniach v celej Európe, bavil vojakov a dokonca pre nich aj varil. Natočil niekoľko veľmi populárnych vlasteneckých filmov, z ktorých najviac cenený je Pride of the Marines, skutočný príbeh vojnového hrdinu Ala Schmida, ktorý oslepol v boji.

Po skončení vojny sa duševne i fyzicky zrelší John vrátil do práce. V štúdiu už naňho čakal scenár k filmu The Postman Always Rings Twice (1946), v ktorom konečne zažiaril ako hlavná mužská hviezda. Film síce nezískal žiadne ocenenia ani nominácie, výrazne sa však zapísal do kroniky veľmi obľúbeného žánru noir ako jeden z najznámejších.

Nasledovali filmy ako Humoresque (1946), Gentleman"s Agreement (1947) a predovšetkým Body and Soul (1947), za ktorý sa Garfieldovi ušla druhá nominácia na Oscara, tentokrát však za najlepšieho hlavného herca. John tu dokonale zúročil svoje boxerské schopnosti a zároveň dokázal, že je skutočne veľmi dobrým a kvalitným hercom.

V roku 1946 mu vypršala zmluva s Warner Bros. a John sa rozhodol, že ju nepredĺži. Ako jedna z prvých hollywoodskych hviezd si založil svoju vlastnú nezávislú produkčnú spoločnosť. Do svojej smrti natočil John Garfield ešte sedem filmov. Bol veľmi populárny a bez problémov zapĺňal kiná do posledného miesta, hoci ho už nikdy nenominovali na žiadnu cenu.

Žiaľ, jeho súkromný aj profesionálny život veľmi neblaho poznačila nechvalne známa politická aféra z konca 40. a začiatku 50. rokov (tzv. Hon na bosorky v USA), ktorá sa dotkla viacerých známych osobností z filmovej brandže. Garfield bol donútený vypovedať pred výborom pre neamerickú činnosť, a to i napriek tomu, že sa angažoval v liberálnej politike a otvorene prejavoval svoj veľký odpor voči vyšetrovaniu politických názorov. Po tom, ako odmietol menovať stúpencov a členov komunistickej strany v radoch svojich kolegov, bol po zvyšok svojej kariéry vylúčený zo všetkých amerických filmových štúdií.

John sa ešte ako 22-ročný oženil so svojou detskou láskou, Robertou „Robie“ Seidmanovou a zostal s ňou ženatý až do svojej smrti. Mali spolu tri deti. Prvá dcéra Katherine zomrela vo veku šiestich rokov na alergickú reakciu. Zostal im syn David a neskôr sa narodila ešte Julie, ktorá sa stala herečkou. V čase Johnovej smrti žili manželia oddelene a plánovali rozvod, ktorý však už nestihli.

John Garfield patrí do skupiny slávnych osobností, ktorým nebol dopriaty dlhý život. Ešte v mladom veku prekonal slabší infarkt a musel byť pod neustálym lekárskym dohľadom. Ale ako to už býva u ľudí s Johnovou povahou, väčšinu príkazov, zákazov a výstrah jednoducho odignoroval. Až politická štvanica na jeho osobu, obrovský stres a psychické vyčerpanie zrejme prispeli k tomu, že sa jeho choré srdce navždy zastavilo vo veku 39 rokov.

Jeho pohreb vyhnal do ulíc New Yorku viac ako 10 000 ľudí a bol najväčšou verejnou rozlúčkou od smrti Rudolpha Valentina. John Garfield odpočíva na cintoríne Westchester Hills v New Yorku. Na hollywoodskom chodníku slávy má hviezdu, ktorá mu bola udelená posmrtne. Je považovaný za vôbec prvého predstaviteľa éry rozhnevaných mladých mužov, do ktorej patria aj jeho neskorší nasledovníci, Montgomery Clift, Marlon Brando a James Dean.

HOCKEYKA