Dotyk zla

Ústup obsahu v prospech formy? Možno áno, možno nie. Jedno je isté - filmová reč sa dotýka dokonalosti, Welles dosahuje vrchol modernizmu 40. a 50. rokov a rovnako vrchol noirového filmu. Keď chcete vidieť film, ktorý sa aj po dlhých rokoch drží na rovnakej, až nehanebne vysokej úrovni (Welles bol na pľaci známy svojim tyranským prístupom; možno by sa dokonca dal v tomto smere prirovnať ku Kubrickovi) a drží krok s dobou, pretože v tej svojej bol natoľko nadčasový, až je to pre niekoho nepochopiteľné. Režijná genialita je jedno z mnohých podobne extrémnych označení, ktoré ma v tejto chvíli v súvislosti s filmom napadá. Temný príbeh sa rozvíja prakticky po celý čas v dvoch rovinách, strieda postavy, pohráva sa s očakávaním a ženie napätie až na neúnosnú mieru, rovnako ako závratné tempo, pri ktorom si divák nemá čas vydýchnuť. Tento efekt umocňuje Welles dlhými nestatickými zábermi bez strihu, častými širokouhlými zábermi, geniálnou prácou so svetlom a tieňom. Grotesknosť spoločenských relácií a absurdnosť situácie, zneužívanie všetkých dostupných prostriedkov vo vlastný prospech, toto Welles dokonale ovláda. Bombový atentát, gangy, mexicko-americké pohraničie, korupcia, "pomáhanie spravodlivosti", vraždy, zastrašovanie, dynamické jazzové melódie, Charlton Heston s fúzikmi, Janet Leigh, odpudivý Orson Welles a cigánka Marlen Dietrich. Každý pohyb kamery, každé gesto, každý čin, každé slovo vychádzajúce z úst postáv som sledoval so zatajeným dychom ako prikovaný. Ešte zaujímavejšie je však sledovať tunajšie hodnotenia, ktoré odrážajú mnohé a delia užívateľov do niekoľkých kategórií - filmových znalcov, ktorí plne pochopili genialitu tohoto filmu, filmových znalcov, ktorí nepokladajú jeho status za oprávnený, filmových fanúšikov, ktorí ho dokážu doceniť a filmových fanúšikov, ktorí len dokazujú (a stvrdzujú primitívnymi komentármi) svoj nevkus. Sám sa radím do tretej skupiny a som len rád, že som sa tentoraz trafil so svojim názorom na toto skvostné dielo do nóty mnou najuznávanejších miestnych odborníkov. A teraz mám na mysli tých skutočných. 100% (02.05.2014)

Mňamozní noir s obrovským Orsonem Wellesem v nezapomenutelné roli policajta s geniálním čichem na pachatele, ale sklonem k čokoládě nebo případně silnějšímu pití. Dokonalý protiklad k uhlazenému hejskovi Hestonovi s mexikanským knírkem, mladou paničkou a nezlomným morálním kompasem. Zlato se skrývá v detailech a drobných poznámkách pod čarou. Mockrát se z DOTEKU ZLA opisovalo, ale originál bude jen jeden. (31.05.2023)

Orson Welles byl v roce 1958 buďto fakt velký herec, anebo hnusný tlustý prase. Každopádně tady vypadá jako to druhé a film s ním padá. On měl ztělesňovat zlo, ale jeho postava na obrazovce vyvolává spíš dávící reflex. Taky se mi vůbec nelíbila kamera, některé záběry přes rameno jedné postav zkreslující perspektivu druhé postavy. Ani v dabingu ČT 1995 to nedostalo lepší jiskru. (10.02.2018)

Dej tohto nezvyčajného filmového unikátu na mňa pôsobil ako lepidlo, ktoré ma až do samého záveru prisalo ku kreslu. Nebolo to však sekundové lepidlo, pretože zo začiatku som sa párkrát odlepil od obrazovky, no po následnom nanesení ďalšej vrstvy som bol po pár minútach už bezmocne v jeho pazúroch. Len pripomeniem, že hodnotím Wellesovu definitívnu verziu, ktorú po nezhodách so štúdiom prerobil podľa svojej vízie. A myslím, že sa k tej pôvodnej ani nebudem vracať, keďže mám z tohto filmu také superlatívne pocity, aké mám. Spočiatku mi trošku trvalo, kým som sa vyznal v pomerne spletitom a zložitom deji, plnom mien a množstva faktov. Divák je prakticky hodený in meidas res, bez akýchkoľvek úvodných rečí začína komplikovaná drzá krimi zápletka, plná prehnitých špinavostí, ktorej vrchol nastáva takmer v každej scéne a zvraty sú bežnou záležitosťou každých pár minút. Všetko je to dokonca skvelá zábava, nechýbajú hlášky, bitky, či prestrelka. Herci boli na zjedenie a ich dokonalých hereckých výkonov som sa nestíhal nenabažiť. Nemôžem sa rozhodnúť či Welles odviedol lepšiu prácu pred, alebo za kamerou, oba výkony boli ale vysoko nadštandardné, Hestonov takisto a Marlene Dietrich bola tiež príjemným spríjemnením. A pokiaľ je možnosť, film odporúčam pozerať v originálnom znení, hlas Orsona Wellesa spojený s jeho hereckým výkonom mi naháňal zimomriavky. 90%. (16.05.2009)

(3x) Dehtově černý noir, který Marlena natočila pro Wellese za hubičku. Produkčně to bylo velmi náročné a tak bylo potřeba, aby přiložil ruku k dílu každý, kdo měl ruce a nohy. Marlena na to šla ostatně fikaně, jen přetransformovala svůj kostým ze Zlatých náušnic. Zbytek smetla historie a almost director's cut spatřil světlo světa až v roce 1998. #LFŠ (28.07.2015)