Pupendo

Jméno Hřebejk proslavily Pelíšky, ale jeho nejkomplexnějším filmovým počinem, jenž splňuje vysoká evropská měřítka, je Pupendo. Nechybí dokonale zvolená hudba, úchvatná kamera a vyvážený mix komedie i dramatu. Samostatnou kategorií je herecký koncert hlavní čtveřice a jako bonus geniální Liška, jemuž byla role napsaná přímo na tělo. Jeho kreace nejdou ustát bez záchvatu smíchu. Jarchovský konečně zabodoval. (02.05.2022)

Akosi nikdy neviem prísť na to, čo si reálne mám o "Pupendo" myslieť. Je to pre mňa film, ktorý mi vždy prišiel divný, nie veľmi vtipný, nie veľmi zaujímavý a stojí to možno na pár scénkach, ktoré ma pobavili. Inak neviem povedať, čo na tomto filme je tak výnimočné, čo videli mnohí iní okolo mňa. Ja neviem. A možno ani nikdy chápať nebudem. Nebavilo ma to, nemal som nervy to sledovať do konca, vždy ma to dokonale unudilo a mal som pocit, že film absolútne nevie či chce byť komédiou, alebo drámou, alebo ako medzi sebou tieto dva elementy skombinovať. A výsledok je pre mňa potom rozsypaný film, z ktorého si nepamätám veľa. Jedine tú dávku nudy. Hodnotenie: C- (14.03.2017)

Pupendo rozhodne nie sú Pelíšky II. Treba napísať, že režisér sa podstatne zamotal do množstva charakterov a niektoré minipríbehy zostali v deji nedotiahnuté do konca v podstate zabudnuté. Prekvapujúco umelo pôsobí aj exhibicionistická scénka nahej Vilmy Cibulkovej, ktorá bola skôr demonštráciou vylepšených predností ženského tela, ako metaforou úplného odhalenia osobnosti. Okrem jedného pozitíva a to kamery je Pupendo charakteristické aj svojou hudobnou stopou - tvorenou archívnymi skladbami daného obdobia, čo diváka veľmi poteší. Režisér Jan Hřebejk sa raz vyjadril že sa vždy snažil točiť filmy, ktoré sa dajú pozerať aj niekoľko krát. To sa mu v tomto prípade v skutku nepodarilo. Tentokrát nám servíruje podpriemernú nostalgicko-smutno-komickú, jednoduchými metaforami osadenú filmovú zlátaninu. Diváka chce predovšetkým inteligentne baviť a nie ho trápiť skutočnou situáciou rokov osemdesiatych. Nemyslím si, že ho ale za to treba kritizovať. (06.03.2019)

Tak vtipné a přitom tak vážné. Hřebejkovi se povedlo ukuchtit znamenitý koláč té nejkrystaličtější zábavy a zachytit přitom smutné aspekty tehdejší napjaté doby. Podivuhodně živý scénář Petra Jarchovského podpírají standartně vysoce kvalitní herecké výkony předních českých hereckých špiček a jednotlivé vtipné epizodky opravdu drží pohromadě a netvoří tak jako v Pelíškách pouze mozaiku situačních grotesek bez ladu a skladu. Jan Hřebejek je velký český režisér a pokud bude v podpírání nastavené laťky kvality pokračovat (či jí dokonce přeskočí), máme v něm na příštích pár let záruku té nejlepší zábavy. A to přece není vůbec málo... (04.03.2003)

Vzhľadom k nepriazni osudu som tento film zhlaidol až 17 rokov po jeho vzniku. Hřebejk v Pupende pracuje prakticky s rovnakou stratégiou ako Troška vo svojich Kameňákoch – daj dohromady 30 srandovných scénok a máš film. Kto s ňou vlastne prišiel ako prvý, neviem, oba filmy sú z rovnakého roku. Scénky v oboch filmoch idú jedna za druhou, nič by sa nestalo, keby tá z prostriedku bola na začiatku a tá z druhej štvrtiny v tej tretej. „Včera, dnes a zítra“ vs. „V sobotu večer, v neděli ráno“, Čechoslovák vie, o čom je reč. Avšak zatiaľ čo Kameňák som nedopozeral, lebo som to nedokázal, Pupendo mi postupne začalo pripadať ako rozbitá nádoba, ktorá sa zázračne spojila a ten pocit vystihujú pre mňa jedine slová klasika: „Dáma nebola najmladšia a nebola ani pekná. Pozoruhodné však bolo, že nepekné črty tváre mala usporiadané tak pekne, že sa z toho mohol človek zblázniť“. V závere režisér zaradil výhybku – Balaton je metafyzický ako Antonioni a groteskný ako Fellini. Tu naozaj mohlo fungovať máločo, ale vzniklo majstrovské dielo. Vďaka polodokumentárnemu drajvu sa z filmu bohužiaľ nedá odčítať, do akej miery tvorcovia pohŕdajú konformistami. Existujú totiž zlí konformisti, ktorí ubližujú, no a tí druhí. Nie každý je (či môže byť) typom hrdinu. Ak by bol, nepotrebovali by sme nebo. (05.01.2020)