Woodstock

Miluju festivaly, pro jejich jedinečnou atmosféru, spojení s davem a hudbou. A čekala jsem, že Woodstock bude něco, co bude tuto jedinečnost vyzařovat i přes televizní obrazovku. Bohužel ne pro mě. Je mi to líto, když vidím, že pro Vás ostatní ano. Ale stejně bych tam chtěla být. Doopravdy. ,,I am going where the water tastes like wine, we can jump in the water stay drunk all the time." (24.03.2013)

Kdyby se natočené materiály sestříhaly o pár let později, celý film by vyzněl úplně jinak. Roku 1970 se naštěstí za přispění Mihaela Wadleigha, Thelmy Schoonmaker a půl miliónu lidí povedlo zachytit atmosféru let šedesátých tak, jak nikdy předtím. Jeden z nejslavnějších finančních festivalových průserů se tak přetavil v dokonalou generační výpověď obohacenou krátkou exkurzí do světa chemických záchodků. (29.09.2009)

Dokument o udalosti, ktorá sa vymykala všetkému dovtedajšiemu. Udalosť, ktorá bola vrcholom fenoménu kultúry "hippie" a zároveň oficiálne uzatvorila 60. roky, roky veľkých udalostí a prehupla históriu do ďalšej etapy. Kultúra "hippie" bola v samej podstate dosť fantastická, lebo hlásala zdieľanie tohto sveta nami všetkými. Zanechanie rozporov a zla a usilovala sa o spoločnú lásku medzi všetkými. Avšak bola totálnym úletom od reality a na ňu nakoniec narazila. Využívala na dosiahnutie svojich krásnych cieľov zlé prostriedky. Na jednej strane neviazaný sex každého s každým, dosiahnutie eufórie pomocou drog, žiadna hygiena, nikoho skoro nič nezaujímalo, len sa dostať do tranzu a tam to končilo. Ja však z istého uhlu túto kultúru uznávam, aj keď mnohí ju po rokoch považujú za úlet, najmä v spojení s týmto festivalom. Aj dnes v časoch krízy a zistenia, že kapitalizmus nám šťastie neprinesie, lebo je založený na sebeckosti a chamtivosti mi toto prináša odpoveď na to, ako sa zjednotiť. Ľudia totiž túžia po spoločnom dobre a aj vtedy ľudia prišli na túto obrovskú udalosť aj s tým, že hľadali odpovede v dobe, ktorá sa k nim nestavala dobre. Spoločnú eufóriu zažívame najmä na Slovensku pri veľkých športových úspechoch, ale potom akosi pominie. Môžem sa na to pozrieť aj tak, že uvediem príklad. Pred pár mesiacmi sme si ešte užívali jazier Košarísk blízko Bratislavy a včera, keď som tam zašiel, zistil som, že sú ohradené s nápismi ako súkromný pozemok, zákaz vstupu a voľne vypustené psy. Naša spoločnosť sa nezmenila k dobrému a preto tento fenomén aj dnes inšpiruje. Dokument ako taký, je dĺžkou prepálený, ale prináša neopakovateľnú atmosféru života detí kvetov. Zachytáva vystúpenia hudobných velikánov ako Jimmy Hendrix, The Who, Joe Cockera a podobne. Veľká masa ľudí si užíva spoločné kúpanie, váľanie sa v bahne, vylihovanie na tráve, či meditácie. Stretáva ich však aj realita, ako telefonáty domov, pôrody, zdravotné problémy, rôzne názory na ich pobyt tam od miestnych obyvateľov. Podporovali ich najmä odporcovia vojny vo Vietname. Udalosť z ktorej si spravili ľudia koncert zadarmo, ale zároveň si doň priniesli anarchiu a veľké zápchy. Dokument strieda hudbu, rozhovory a správanie ľudí, pracuje aj s obrazom, je to proste veľký relax, občas však aj nuda. Obraz a odraz jednej generácie a keď to s týmto vydržíte dokonca ako tých pár ľudí tam, dočkáte sa odmeny v podobe gitarového mága Jimmyho Hendixa. Úchvatné, nedokonalé, sporné, živelné, anarchistické, jednoduché a hlavne zmierujúce. Mier! (12.09.2012)

,,JESTLI TRÁVA USMIŘUJE, MĚLI BYCHOM JI HULIT VŠICHNI....“ /// Hudba, hudba, hudba. Hudba jako nejvyšší forma komunikace a festival jako epochální biblickej jev. Pár slov (,,Tak ty to tady Mike pořádáš...“) a zase hudba, hudba, hudba. Film o tom, jaký to skutečně bylo! Maximální informační hodnota - viděno z různejch úhlů, poskládáno z různejch názorů. Zásadní hudební dokument, pro všechny, kteří chtějí něco vědět o Woodstocku 1969. ( škoda, že mě ta hudba tolik nebere) /// NĚKOLIK DŮVODŮ, PROČ MÁ SMYSL FILM VIDĚT: 1.) Máme doma žlutej autobus, pomalovanej kytičkama a máničkama. 2.) Myslím si, že ,,Benátská noc“ je největší fesťák, kde chčije. 3.) Thx za titule ,,PietroAretino“. (08.07.2012)

,,AKO BY ĽUDIA ODNIKADIAĽ PRICHÁDZALI SEM, PRETOŽE TU SI ĽUDIA MYSLIA, ŽE SÚ NIEKDE, A VŠETCI VLASTNE HĽADAJÚ NEJAKÚ ODPOVEĎ. ALE TU ŽIADNA NIE JE. PREČO BY SEM INAK PRIŠLO 300 000, 120 000, 60 000, 70 000 ĽUDÍ? IBA KVÔLI HUDBE? JE TU TAK DÔLEŽITÁ IBA TÁ HUDBA? MYSLÍM, ŽE NIE, ALE... ĽUDIA NEVEDIA. NEVEDIA AKO ŽIŤ A NEVEDIA, ČO MAJÚ ROBIŤ. MYSLIA SI, ŽE KEĎ PRÍDU SEM, TAK MÔŽU ZISTIŤ, ČO TO JE ALEBO AKO S TÝM NALOŽIŤ. MYSLÍM, ŽE ĽUDIA SÚ VEĽMI STRATENÍ.“ __ Dokument o Woodstocku – rovnako ako festival samotný – je kultovou filmovou záležitosťou, o ktorej viem už peknú riadku rokov a ktorú som už mal už niekoľko krát neúspešne rozpozeranú, no nikdy som ju nevidel do zdarného konca. Vzhľadom na gigantickú dĺžku je jeho pozretie na jeden záťah porovnateľné s trojdňovou festivalovou šnúrou v znamení psychotropných látok a iných nerestných potešení, preto som ho napokon, v rámci 50. výročia tejto slávnej udalosti, predsa len na dve sedenia zvládol pozrieť. Rozhodne sa nejedná o odpočinkovú záležitosť, pretože minimálne polovicu stopáže je obrazovka rozdelená minimálne do dvoch záberov zachytávajúcich často úplne rozdielne situácie, pričom pozornosť diváka zamestnáva ešte čítanie titulkov. Vidieť už legendárne vystúpenia Joa Cockera hrajúceho na neexistujúcej gitare, Carlosa Santanu alebo v závere Jimiho Hendrixa je nepochybným diváckym zážitkom. Proti hudbe daných interprétov nič nemám, no takmer vôbec ju nevyhľadávam, takže viac než jednotlivé vystúpenia som viacej oceniť nehudobné vsuvky, ktoré prostredníctvom rozhovorov približujú život a svetonázor hippies generácie. Vo výsledku sa mi veľmi ťažko hodnotí, keďže skôr než regulárny dokumentárny film považujem ,,Woodstock“ za unikátny archívny záznam tých dní slúžiaci ako nostalgická spomienka pre žijúcich účastníkov a posolstvo o danej dobe pre budúce generácie. (doteraz 4027. hodnotení, 145. komentár k filmu) (19.08.2019)