Réžia:
Štefan UherScenár:
Ondrej ŠulajHudba:
Svetozár ŠtúrHrajú:
Pavol Mikulík, Stanislav Štepka, Valérie Zawadská, Tomáš Žilinčík, Juraj Predmerský, Jana Doležalová-Franková, Nella Dočolomanská-Valentová (viac)Obsahy(1)
Posledný film otca československej novej vlny Štefana Uhera. Príbeh muža, ktorý sa rozhodne opustiť svoje zamestnanie, vrátiť sa do rodného kraja a stať sa správcom skanzenu. Tento krok je predovšetkým jeho osobnou vzburou proti zneužívaniu vedeckej práce. On sám cíti potrebu vrátiť sa k niečomu čistému, nájsť sám seba. Mravnú očistu a návrat k stratenej psychickej rovnováhe mu prináša osobná spoveď v rozhovore so svojou dospievajúcou dcérou. V hlavnej úlohe doktora Harmatu sa zaskvel Pavol Mikulík, ktorý získal za svoj výkon na 27. Festivale československého filmu Mladá Boleslav v roku 1989 Cenu za mužský herecký výkon. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (10)
Nepáčilo sa mi to. Strašne útržkovité a nesmerujúce odnikadiaľ nikam. Všetky vzťahy medzi postavami sú len ľahko nadhodené a vyvíjajú sa skokovo zo scény na scénu bez toho, aby sme videli prečo vlastne došlo k ich zmene, čo vlastne tá-ktorá postava má za problémy, ciele, atď. Príklad za všetky - Mikulík zmláti v kostole dcéru, lebo jej nájde toluén, je okolo toho veľa cirkusu a o pár scén ďalej už spolu koexistujú pri návrate domov. Nevidíme do vnútra postáv, do ich motivácií, resp. vidíme len veľmi málo. Film v zásade nemá niť, ktorá by ho celý spájala - je to len kolekcia voľne na seba nadväzujúcich epizódiek, ktorá na záver skončí návratom domov, lebo...lebo asi už si svoj zmätok v duši hlavný hrdina doriešil dostatočne, alebo čo. Mikulík sa celkom snažil a miestami nie márne, ale ten film skrátka ako celok nefunguje. ()
„Najhoršia je závislosť. Taká, čo ponižuje.“ Fantastický Pavol Mikulík (Perinbaba) dominuje v sebaspytovaní a depresii naloženom príbehu. Stvárňuje muža, ktorému ublíži komunistický režim. Sklamane a odovzdane (pretože nie je žiadny veľký bojovník, čo je príjemne realistické a teda ľahko uveriteľné) odchádza pracovať ako správca skanzenu. Tu rieši osobné problémy, ako je nevera alebo drogovo závislá dcéra. A na konci možno nájde sám seba. Pavol Mikulík bol vynikajúci herec, bohužiaľ sa to isté nedá povedať o scenári, ktorý je priemerný. Atmosféra je miestami príliš silená (na hranicu zrozumiteľnosti deja). ()
Uher sa znova nezaprie ako režisér s pokročilým používaním filmovej reči. Nový správca skanzena má život ako skanzen a snaží sa ho, ako miestny skanzen, vzkriesiť k životu. Jeho intelektuálne reči ale majú hodnotu kvílenia vtákov. Bolí ho chrbtica, pretože mnohí okolo sú bez chrbtovej kosti. Lenže bohužiaľ toto sú iba jednotlivosti, rovnako ako sústredený Mikulíkov výkon. Film pôsobí trochu zmätene, akoby Remeň ani nevedel, ako ho zostrihať a Tatárová sa trápila s dramaturgiou. Výsledkom je určitá mdlosť, čo je škoda, takto film nemá ani komerčný potenciál, ani sa nedá považovať za vydarené intelektuálne dielo. ()
Rozvláčny a väčšinou nezáživný dej prerušovaný krátkymi "dramatickými" etudami P. Mikulíka. Miestami úsmevné až tragikomické (Mikulík v sadre). Vôbec nechápem situáciám, kedy hlavná postava má komunikovať v dialógoch, namiesto toho sa rozpráva s vodou, dverami - v zásade to potom bol monológ protistrany - no strašne podivné. Myšlienka bola zaiste dobrá, ale nakoniec z toho vyšiel len slabý rozháraný scenár, kedy herci nemajú čo hrať. Ostalo len pri podivnej kritike normalizácie... ()
Odvážny počin odvážneho tvorcu, ktorý žiaľ dopláca na množstvo motívov, ktoré rozohráva, čo uberá prežitku na intenzite. Vzťah k dcére je vykreslený šablonovito, k partnerke predvídateľne (je otázkou, čo z toho bol autorov zámer, čo príkaz zhora). Najpozoruhodnejším tak ostáva otázka spytovania svedomia, morálnych diliem, čestnosti a zásadovosti. Snímka nakrútená bez náznaku komerčného potenciálu. ()
Reklama