Dekalog II (E02)

Kieślowski vykresľuje život surovo, bez zbytočných prikrášlení, nijako sa s divákom nehrá. Rovnako ako v prvej časti ukáže dve strany mince, ani k jednej sa neprikloní. Názor už je na Vás. Oproti prvej časti je druhá ešte menej doslovná, ešte viac sa hrá s pohľadmi a hudbou. Režisér nevytvára iba otázku voľby života za život, v posledných desiatich minútach ešte stihne jednoducho vyjadriť pocity človeka, ktorý okúsil smrť. A kto by bol povedal, že záber na včelu vylietajúcu z pohára bude mať taký silný význam... Téma prvého Dekalógu sa nedá porovnávať, no Nevezmeš meno božie nadarmo vo mne zanechalo silnejšie pocity. (31.05.2016)

Preduchovnené takým zvláštnym a pomerne riedkym spôsobom, až výsledné morálne ponaučenie sa stáva mierne zmäteným. Atmosféra ponurého poľského sídliska v ére tovarovo nedostatkového socializmu ostala rovnako dokonalá ako v prvej časti seriálu o desiatich Božích prikázaniach. Skvele sa tiež podarilo vystihnúť bezútešnosť dobových nemocničných priestorov. Popraskané steny, mokvajúce priestory. Chlad zamestnancov, starajúcich sa o zdravie. Bezvládne telá pacientov bez opatrovacej ruky či milého slova sestier, bez príbuzných, ktorí majú prísne vyčlenené minúty na návštevy. Kto však vzal Božie meno nadarmo? Spoločnosť vraj katolícka až po strop, no v realite podivuhodne odťažitá a ubližujúca si komunikačnou neznášanlivosťou? Staručký lekár s traumatizujúcou príhodou v duši? Alebo jeho susedka, ktorá kvôli jeho chladnému prístupu zaľutuje, že pred rokmi namiesto jeho psa nezrazila jeho samotného? Napokon sa definuje aj nejaký problém, súvisiaci s klasickým milostným trojuholníkom. Na jeho hrotoch sú dvaja muži a jedna žena. Problém nastáva, keďže nik nevie, či trojuholník zostane trojuholníkom len s inými hráčmi na hrotoch alebo či sa netransformuje na štvorec, kde bude mať miesto malé bábo. A tam sa už príbeh stáva takou stredostavovskou konštrukciou, hodiacou sa presne tam, kam bol film pôvodne určený: na večerné vysielanie do televízie, aby si divák užil príbeh. Nie síce nejako prelomový, no vzťahovo sa pomerne dosť často vyskytujúci a preto odvážny a moderný. Taký všeobecne platný. Taký trochu o ničom. (30.10.2014)

Tak komu pověsíme na krk mrtvého králíka! Kieślowski zde zhušťuje děje do symbolů, z nich konstruuje schémata, která - jako v životě - nikdy nemají úplnou platnost. Nakonec se vše vyvine přirozeně nepřirozeně a zákonitě bez zákona. Příznakové schéma: 1. Doktor se bojí o svůj kaktus, lže, ale nepatří mu mrtvý králík; 2. Andrzej Geller vidí vodu na stropě a zdech (symbol zkázy), ale potom včelu, jak se pomocí lžičky dostává ze sklenice s nápojem. 3. Dorota brutálně ničí fikus a s rozkoší odsouvá sklenici ze stolu až padne na zem a roztříští se. Z toho je ovšem možno poskládat nekonečně mnoho příběhů - buďme tedy vděčni za tento jediný. (17.05.2017)

Prilis vela duchovna, malo svetskych radosti. Vdaka ze sa zrodilo nieco ako osvietenstvo /konat bezbozne dobro, to ma sialene bavi/. Jo, keby nebolo osvietenstva, tak nabozenstvo /prevladali krestanske smery hlavne v Europe/ by vladlo doteraz a doteraz by sa nerozvijala moja milovana egyptologia, asyriologia a chetitologia. K filmu : prilis vela duchovna : 35 % (10.09.2016)

Formálně dokonalé: odlidštěné prostředí nemocnice, židovský herec Bardini jako nepříjemný lékař - jedovatý dědek, Krystyna Jandová jako žena - umělkyně, která podváděla svého manžela. Přesto, že Kieslowski byl považován za katolíka - působí příběh i pointa spíše depresivně. Podle mého názoru by se dal tento díl v souvislosti se zamýšleným potratem (interrupcí) označit též jako díl V. (Nezabiješ!). Oproti prvnímu dílu tento na pět hvězdiček nedosahuje. (26.02.2012)