Večná zima

Málo známe, no zato o to viac prekvapujúcejšie v zmysle: "Tak Maďari majú ďalší skvelý film." Vlastne to ani nie je také prekvapenie, v poslednej dobe im ide karta. V tomto prípade dostane divák exkurziu do koncentračného tábora na stalinovský spôsob. Vyobrazenie dobových reálií tu bolo fantastické - bieda, hlad, špina, choroby a hlavne..... zima, že som z toho až nachladol. Obsahová stránka síce mala pár hluchších miest, no nebolo to nič vážne. Vždy sa stalo niečo, čo pozornosť vrátilo na späť na miesto. Inak to rozhodovanie hlavnej hrdinky som nezávidel, naozaj ťažká situácia. Nuž, Stalin zničil a udusil v rozpuku mnohé životy.... Silný nadpriemer. 85/100 (18.12.2019)

V pracovných táboroch ci pred vojnou, počas vojny alebo po vojne to nikde nemali "na ružiach ustlané". Ani Japonci ani Nemci, ba ani Rusi v sa vo svojich gulagoch s nikým nemaznali. Tento film rozpráva o pracovnom tábore a živote žien Maďariek nemeckého (švábskeho) pôvodu v gulagu v ukrajinskom Donbase (mimochodom je to tá oblasť, ktorú ukrajinskí Rusi sa snažia odtrhnúť od Ukrajiny a vyhlásiť samostatnú republiku). Kruté až neľudské podmienky v tábore počas vojny, ale i po nej sužovali ženy z ktorých mnohé to veru nevydržali. V záverečných titulkoch filmu je poznámka, že do Maďarska sa zo 700 000 odvlečencov vrátilo len 400 000. Film bol veľmi dobre a neskutočne vierohodne natočený. (22.12.2019)

Boľševikmi zamlčiavaná história odsunu práceschopných síl na oslobodzovaných územiach do sovietskych táborov. Celé toto odsunové šialenstvo slúžilo v zásade pragmatickému cieľu - naštartovaniu a obnove sovietskej ekonomiky, ktorej zúfalo chýbala pracovná sila v dôsledku obrovských vojnových strát. Je veľmi potrebné a dobré, ak vznikajú filmy ako Večná zima, ukazujúce príťažlivou formou cez individuálne osudy, zvrhlosť fungovania celého mechanizmu. Príšerné pracovné, ubytovacie a najmä medicínske a vyživovacie podmienky, spoločne s neľútostne uplatňovanou vojenskou disciplínou zapríčinili hynutie importovanej pracovnej sily po tisíckach. Skolektivizovanému mysleniu boľševických kádrov to však nejako extra nevadilo. Osloboditelia a víťazi nad príšerným nacizmom jednoducho nie vždy priniesli len radosť a pohodu. Často mali víťazné opatrenia komunistického strihu podobu uplatnenia princípu kolektívnej viny - v tomto prípade to mali byť obyvatelia nemeckej národnosti. Nejako extra nevadí, že výsledok samotný nie je nejako novátorský a zapadá do rámca gulag filmov, pričom využíva prostriedky typické pre mainstreamovú americkú produkciu príbehových filmov, založených na skutočných udalostiach. Mimochodom, keď už som pri angloamerickej geografickej oblasti, veľmi dobré je záverečné titulkové upozornenie na to, že niekoľko státisícový odsun maďarského obyvateľstva sa dial s vedomím a súhlasom ako amerického tak anglického najvyššieho vedenia. Poznámka: Masové nečakané povojnové odsuny obyvateľstva zažilo aj povojnové Česko-Slovensko. Z východného Slovenska bolo odhadom odsunutých cca 20 000 obyvateľov, často úplne náhodne. Jediným kritériom bola ich pracovná schopnosť. Hodnoverne zdokumentovaných je dnes niečo cez 6000 prípadov odsunu. Téma bola aj literárne spracovaná. Niekdajší slovenský minister kultúry Dušan Slobodník o odsune a zážitkoch v ruskom pracovnom tábore napísal spomienkovú knihu Paragraf: polárny kruh. (21.10.2020)

Attila Szász mě ještě nikdy nezklamal. Nádherný intimní, ale neskutečně silný jak ve vyprávění, tak v zakončení. Výborný civilní herectví v podání Sándor Csányiho a především Marina Gera, s tou ženskou jsem odžil a protrpěl. Současná maďarská kinemtografie má životní formu, podobnou jako před několika lety Polsko, na tom si trvám. (14.10.2020)

Oko za oko, zub za zub. Rusko -Maďarská história nie je práve najlepšia, v 1849 ruskí kozáci dali világoš Lajosovi Kossuthovi pri Világoši, 1 sv. vojna v Rusku v zákopoch, 2 sv. vojna a potom Kádarov gulášový komunizmus pod Moskvou. Film začína v roku 1944, to už Maďarské vojská (2 armády) utrpeli ťažké porážky na Done a pri Stalingrade a sovietska armáda prichádzala na územie Maďarska. A kruto sa mstili, všeobecne známe rabovanie, popravy a znásilňovanie žien. Ako každá Európska krajina aj Maďarsko/Juhoslávia malo nemeckú menšinu, Švábov. Tí boli prví na muške, pochytaní a poslaní do Gulagov. V tomto prípade kdesi do Donbasu. Keď si takýto film človek pozrie možno sa zamyslí ako to mohli v tých podmienkach prežiť. Otrocká práca, nedostatok stravy, týfus, svrab...Jediné čo chýba je neľudské zachádzanie Červenoarmejcov (na moje prekvapenie). Irén, hlavná postava prežila 5 rokov v Gulagu len vďaka tomu, že sa do nej zamiloval Šváb Raimund z Vojvodiny. Jeho 5 pravidied prežitia s nádejou vrátiť sa k najbližším sa osvedčili. Iní z toho vykľučkovali lepšie, taký diktátor Miklós Horthy si to dožil v pohode v teplom Portugalsku aj so sponzoringom bohatých židovských rodín, toto nikdy nepochopím prečo nesedel v prvom rade v Norimbergu odkiaľ ho Američania prepustili ( napr. vyvražďovanie Srbov a Židov v Báčke 1942 !!! ) A kto súhlasil s deportáciou takýchto nevinných do Gulagov si divák vypočuje na konci. (17.12.2019)