Underground

Rigorózna všehochuť. UNDERGROUND je niť kusturicovského príbehu prepletená pomedzi autentické historické udalosti krajiny, ktorá najviac vyskakuje a prekvitá v častiach, kde historické udalosti hrajú akýsi background pre veľkú príbehovú hru, ponúkajúcu široké spektrum nálad a znení. Naopak, film sa zadrháva v častiach s dôrazom na historické udalosti, vytiahnuté do popredia, obzvlášť autentické zábery udalostí (nacisti v Srbsku, Titova smrť) znejú v súvislosti s kusturicovským jazykom trochu nesúrodo, priveľmi kontrastne (tento spôsob zobrazenia sa oveľa viac hodí skôr k autorovi ako je Klimov) taktiež tvoria menšinovú časť filmu. Veľký koncert pojednávajúci o národe a nielen o ňom. .......... Obrovský príbeh prezentovaný bujnými obrazmi sa prevleká občas rezko, občas zasa opozitne, tragicky, cez udalosti štátu, v ktorom sa „stále niečo deje“ – aura filmu je ako symbol aury krajiny, respektíve jej národa. Živelne strieda humor s tragikou, oslavu s masakrom, šťastie so smútkom, všetko podáva bohato, intenzívne a tvorivo s naozajstnou emotívnu silou v objemnom príbehu, v ktorého strede stoja dve mužské postavy predierajúce sa hlavnými životnými esenciami filmu, čiže láskou a vojnou. .......... Najokúzľujúcejšie sú práve chvíle až po okraj naplnené režisérovou náruživosťou – hlučná dychovka, bujaré oslavy a absurdne (čierno)humorné situácie, kde opice lezú do tanku, tancuje sa po stoloch a okolo tankových hlavíc, z vojny sa stáva len stav konzervovaný v pivnici alebo udalosť zinscenovaná pred kamerami (práve túto časť beriem ako rezkú sebairóniu z režisérovej strany). Postavy aj divák sa ľahko nechávajú unášať náladami a túžbami. Ale UNDERGROUND nie je zďaleka len o tom, jeho záber je oveľa širší, má v istom zmysle národniarsky charakter a Kusturicovo zachytenie národa je zaujímavé, originálne a v prvom rade svojské, tunajší rukopis autora je nazameniteľný. Zvláda celú širokú obrovskú škálu v drvivej väčšine s prehľadom. Práve monštruózna rozľahlosť jeho myšlienkového rozletu, početnosť nosných pilierov, je to, čo by som filmu vytkol. ......... Kusturica snímkou komplexne zachytil veľké množstvo tém , s precíznosťou a umom, to áno. Avšak v istom bode začína jeho práca prekypovať, prerastať do rozmerov bezmála obrovských, simultánne aj naďalej technicky perfektných, stáva sa z nej síce bravúrna, no ťažko v celej šírke plne zachytiteľná a stráviteľná masa silného príbehu s kúskami histórie, ktorú by bolo dobré trochu okresať, ukrátiť o časť jej nepretržitého rastu. ......... Spomenuté prerastanie a prekypovanie sa ukazuje obzvlášť v preťaženom závere, kde sa na krátkej časovej ploche stretneme s niečím ako krátkou sumarizáciou všetkého, čo vo filme bolo zobrazené – pevné stmelenie elementov zdanlivo nemohúcich existovať a fungovať takto po kope sa nakoniec mierne, v rovine extenzívnej, vymyká z rúk. (10.08.2013)

V každé době i v té nejděsivější se najdou jedinci, kteří ji dovedou plně využít ve svůj prospěch. Na základě této skutečnosti Emir Kusturica rozehrál společensko-politické satirické podobenství a pod jeho vedením tak vzniklo vpravdě mistrovské dílo, po jehož zhlédnutí si nutně musím položit neodbytnou otázku. Kam vlastně spěje „lidské” pokolení a nebylo by nám lépe jako opicím, jež jsou našimi prapředky? Underground je trpce nadčasový snímek, který zraje jako víno a v balkánském kontextu je až mrazivě přesný, obzvlášť když vezmu v potaz ten odlomený kus země na konci filmu. Snad jedinou výtku mám k natahované stopáži, ale jinak se hluboce klaním panu režisérovi. (95%) (29.12.2020)

Podobenství o jedné nešťastné zemi, jejích roztodivných obyvatelích a bratrovražedných válkách. Udržet masivní metaforu Jugoslávie 20. století pohromadě vyžadovalo veškerý Kusturicův um a ačkoli je na několika místech zřejmé, že to bylo nad jeho síly, přesto Underground uspokojivě funguje v obou rovinách: jako film o lidech i jako podobenství. Komedie i drama splývají v v unikátní Kusturicově poetice v jedno, za každým vtipem dříme špetka tragiky... Bregovičova hudba je naprosto nezbytná, je to právě ona, která dokonale souzní s náladou příběhu a ještě umocňuje jeho vyznění. Jeden z největších evropských filmů všech dob, doslovně i přeneseně... (28.01.2004)

Toto je jedno veľké šialené podobenstvo, ktoré ukáže zložitosť, bláznivosť a dušu juhoslovanských dejín, ľudí a charakterov. Ku koncu je to veľmi metaforické a do jednotlivých postáv si človek môže dosadiť aj jednotlivých vojnových zločincov. Tu je toho toľko, čo by sa dalo povedať, že snáď najlepšie bude to nechať tak, lebo to treba vidieť, to je zo života. Po všetkých stránkach skvelé, vtipné až smutné. Veľmi silná tragikomédia. Tento film hovorí sám za seba, nanešťastie je pridlhý, až za únosnú mieru. (10.04.2012)

Podobenstvo o násilí a chamtivosti, kde všetky tri hlavné postavy sú negatívne ale spája nás s nimi humor a akýsi nekonečný temperament, ktorý z postav cítiť v každom obraze. Filmársky je to priam neskutočná záležitosť, už len natočiť nájazdy nacistických lietadiel na Belehrad cez zologickú záhradu je famózny nápad a taktiež aj ten podzemný svet bol doslova fantastický. Svojou formou je to podobne hravé a snové ako Devojka(1965) od Puriša Đorđevića, inšpirácie či odkazy práve na tento a tiež nasledujúci Đorđevićaov film San(1966) sú jasné, dokonca aj tie prestrihy na dobové dokumentárne zábery do ktorých sú umelo dosadený súčasný herci, či neustále korčuľovanie medzi groteskou a surrealizmom a to priamo na bojisku 2. svetovej vojny. Kusturicova hra s imagináciou je naozaj špecifická, postavy sú v neustálom pohybe, schválne prehrávajú, absurdnosť a fantázia sa mieša s realitou a humor so smútkom. Keďže bol režisér študentom FAMU, cítiť tam aj vplyv od ranného Jakubisa a Chytilovej. Lenže aj cez všetky klady tak je fakt že po 2 hodinách zábavnej energickej jazdy sa to asi na 40 minút zmení na nejaké nudné "bádanie" v súčasnosti. Nebyť snového epilógu a výbornej hudby Gorana Bregovica, tak to nieje na 5 hviezd, ale ten soundtrack aj väčší zbytok filmu to zdarne udržal. (16.02.2021)