Ran

Vskutku - ten - Ičimondži Hidetora, bol mimoriadne progresívnym krutovládcom, ktorý si zrejme povedal, že je už vari najvyšší čas odísť rovno do penzie, nakoľko počas predchádzajúcich päťdesiatich rokov jeho vládnutia, iba všade rozsieval samé nepokoje, až sa snáď automaticky kvôli tomu stal nielen absolútne rešpektovaným, ale zároveň i obzvlášť nenávideným kniežaťom, a tak sa následne rozhodol, konkrétne počas úvodných záberov, predznamenávajúcich istý lov divokej zveri, že odteraz s vysokou pravdepodobnosťou, prevezmú žezlá jeho traja zákonití zástupci, ktorí by si mali rozdeliť kráľovstvá na 3 rovné diely, ak sa teda nejako dohodnú...? Sú to presne títo: ako najmladší spadá do úvahy, synátor, Saburó, potom zase i najstarší, čiže prvorodený, Taró, a napokon i prostredný, Džiró. Bohužiaľ, čoskoro sa na samotného „starešinu”, strhne poriadna vlna kritiky, ktorú mu na jeho adresu vyjadril jeden zo synov, keďže je presvedčený o tom, že si nepremyslel svoju prednášku v jednej, zásadne, dôležitej veci, a to pred týmito, prítomnými účastníkmi, a tak si ho tým najprv pohneval, až to zašlo tak extrémne ďaleko, že ho zakrátko na to i vypudil a vyhnal zo svojho života, čo muselo vyhovovať tým ostávajúcim, aby sa tým pádom mohli medzi sebou začať poriadne „klbčiť”, kedy brat ani extra ne(za)váha v tom, či má vlastne (ne)priamo zavraždiť svojho brata... Je to iba otázka času, keď k tomu nakoniec dôjde? V podstate sa od tohto okamihu dostáva na rad nekontrolovateľná spleť samých intríg, ktoré čoraz intenzívnejším spôsobom podtrhuje jedna zo zákerných postáv v tomto skazenom dianí, čo ešte znásobuje i ústredný protagonista, spomenutý na začiatku, ktorý bojuje predovšetkým sám so sebou, so svojimi vlastnými démonmi, ktorí maximálne ovládli jeho prehnitú dušu. Skrátka, postupne sú do deja zakomponované aj ďalšie súvislosti s tým spojené, ktoré veľmi často vychádzajú na povrch, aby sa divák proste nenudil, ba práve naopak, toto majstrovské dielo, je priam nasiaknuté i neuveriteľnou choreografiou, čo sa teda týka celkového prevedenia jednotlivých bojových sekvencií, ktorých zase ale nie je toľko, aby som nimi ostal naplno pohlteným. Skôr mám taký dojem, že najväčšie napätie vzniká najmä vtedy, keď postavy medzi sebou riešia svoje plány a nasledujúce postupy, a to ani nehovoriac o tej „švagrinej”, z ktorej mi mimochodom - miestami naskakovala husia koža, tak som bol z jej uvažovania znepokojený, ale opäť nič nové pod slnkom, lebo v týchto časoch to bolo naprosto bežným javom, čo podčiarkuje i vyšperkovaný scenár na motívy „Shakespearovej” hry - Kráľ Lear a japonských, stredovekých legiend. Už, keď som pri tom stredoveku, tak mi to nedá nespomenúť, že tento pôsobivý snímok - zväčša vynikal, nielen autentickou výpravou a kostýmami (ocenenými Oscarom), ale aj výraznou hudbou a perfektnou kamerou trojice kameramanov, ktorí sa postarali o vynikajúcu kompozíciu obrazu, pred ktorou musí každý fanúšik slintať blahom! Určite sa taktiež jedná aj o audiovizuálny zážitok v priamom pomere s dôrazným zvukom, áno, jednoznačne si vyhľadajte súbor s Digital Theatre System (DTS), bez ktorého sa jednak v tomto prípade vonkoncom nezaobídete, čiže by ste boli zbytočne ochudobnení o všetky vaše zmysly, potrebné k maximálnemu vychutnaniu si tohto (veľko)FILMU, jednému z najväčších, aký bol v histórii kinematografie - nakrútený, a to myslím úprimne. Z tvorcovej strany dochádza k asi najlepšiemu snímku, aký počas svojej kariéry nakrútil, veď sa tomu ani nemusím príliš čudovať, keďže je v ňom zahrnutá predošlá práca, ktorú zdokonalil do tak brilantného celku, že pomaly ani nenachádzam dostatok vhodných slov na vyjadrenie celkového obdivu. Apropo, a Tacuja Nakadai, znovu predviedol oslnivý, herecký výkon, aký podal už v minulej Kagemuši, keď tentoraz ho možno ešte vylepšil, ak to tak môžem vôbec nazvať? (05.01.2023) (menej) (viac)