Krvavý trón

Snáď úplne odjakživa obľúbená, divadelná hra „Tragédia o Macbethovi” , ktorú vlastne napísal / nenapísal, slávne-neslávny → anglický dramatik "William Shakespeare" , sa zároveň pomerne veľmi dlho teší i pozornosti filmárov, ktorí na »strieborné plátna« , prinášali svoje režisérske verzie tak, ako zakaždým uznávali za vhodné, rovnako ako i Japonec Akira Kurosawa, ktorý rovnakým spôsobom vychádza z tejto vďačnej adaptácie, ktorú si nakrútil k obrazu svojmu, kde napríklad postava Wašizua Tatetokiho, je totožná svojej predlohe v podobe samotného Macbetha, alebo trebárs ešte pre zaujímavosť doplním i to, že namiesto „troch čarodejníc” v origináli, tu mám „prízrak” z Pavučinového lesa, keď si zrovna nemyslím, že by som bol tým pádom o niečo ukrátený, ba práve naopak, v obidvoch prípadoch bude mať divák totižto tie typické zimomriavkové pocity, aké proste dopredu očakáva, ó áno, a predsa sa ich stopercentne dočká ! Skrátka, pocit strachu sa automaticky dostaví: „ Ako podivný je tento svet ! Prečo sa ľuďom života na tomto svete dostáva ? Ako životu hmyzu bezvýznamný život človeka je ! Ako hlúpe je jeho utrpenie ! Ľudský život je krátky ako sviežosť kvetu. Príliš skoro je človek odsúdený k rozkladu svojho tela. Po všetky dni sa len snaží spáliť svoje telo v plameňoch svojich túžob. Nedarí sa mu uniknúť piatim utrpeniam tohto sveta. Zrodenie za zrodením čaká človeka na konci jeho snaženia len zápach tlejúceho mäsa, ktoré raz v kvety sa premení. Prenikavý zápach potom sladká vôňa vymení. Ako podivný je život človeka ! Ako podivný” . 'Ospravedlňujem sa' , že som touto citovanou piesňou predchádzajúcou proroctvo, obsahujúcou zreteľné odkazy na buddhizmus a plynutie času, trochu natiahol svoj komentár do „závratných výšin” , no tak ma strašne zaujala, že som si normálne nemohol pomôcť, aby som ju sem nezaradil. A na samý záver nakoniec iba dodávam, že klasikovi Kurosawovi, priam démonickému Mifunemu a vynikajúcemu Nakaiovi (dvornému kameramanovi, či skôr lepšie povedané, jednému z jeho oddaných Mužov s kinoaparátmi), sa podarilo dosiahnuť neuveriteľne majstrovského uchopenia, ktoré vôbec považujem za jedno z najlepších, aké sa v dejinách kinematografie nakrútilo, ak nie rovno to najlepšie spracovanie ?! Vskutku, nemá k tomu príliš ďaleko. (01.02.2022)

Obyčajne mi starý štýl japonských filmov moc nesadne, výstredná teatrálnosť hereckého prejavu, do všetkého zakomponované staroveké kliatby a znamenia, no tentokrát nad tým vyhral obsah filmu a jeho režisérske spracovanie. Pomalé plynutie, akčných scén sa prakticky nedočkáme, no nadčasové fantasy prvky s vojnovým starojaponským štýlom odvahy, hrdosti a hrdosti, na opačnej strane zrada a túžba po moci, to všetko dáva filmu silné základy, ktoré sa otrasú len v nudnejších pasážach. 75%. (26.09.2008)

Tak Kurosawa už natočil i lepší filmy, ale i tenhle patří mezi ty velmi zajímavé. Příběh je to dobrej, i když ničím překvapující a postavy jsou také dobře napsány. Toshiro Mifune tady navíc předvádí další ze svých famózních výkonů. Jenom mi to místy přišlo trochu nudné a trochu i zdlouhavé,což je trochu paradox, protože Kurosawa už natočil i mnohem delší snímky. I tak je to ale velmi dobrý film a jestli si chcete doplnit Kurosawovu sbírku, tak nelze než doporučit. (24.11.2008)

Snad je to kvůli předloze, že Krvavý trůn působí trochu divadelním dojmem, přesto ale člověk nemusí být nekritickým Kurosawovým obdivovatelem, aby se mu tenhle klasický příběh se stopami tajemna mohl líbit. Tím ovšem nechci říct, že je to podivnost pro všední den. Co ale chci říct, je, že se jedná rozhodně o jeden z nejukřičenějších filmů, co jsem viděl (původní znění podmínkou). (17.06.2011)

Údajne najlepšie filmové spracovanie Macbeth, ktoré má paradoxne s pôvodnou podobou príbehu najmenej spoločného. Vďaka japonskému zmyslu pre minimalizmus dýcha z filmu svojrázna estetika divadelnej inscenácie, takže následná hermetickosť a klaustrofóbna atmosféra uťahujú kohútiky a stláčajú divákove tepny. No a vďaka prepiatej expresivite vychádzajúcej z podnetov stredovekého divadla Nó (v detstve som pri sledovaní Nó takmer pustil do gatí) sa do filmu vkráda i estetika bábkového divadla, ktorá celému tomu cvokhausu dodáva skutočne akýsi psychopatický nádych. Čo sa mňa týka, adekvátnejšiu formu a jej výraz si pre filmové spracovanie poučky "Zožer blížneho svojho skôr, než sa mu podarí zožrať teba" naozaj neviem predstaviť. Muži vo filme rozprávajú tak, že revú, a revú tak, až štekajú, ženy vyzerajú ako diabolské príšery. Herecký prejav pozná len krajné možnosti - buď kataleptické civenie do prázdna alebo naopak preexponovaný pátos. To všetko iste nie je príjemné, ale nechápem, prečo by to divákovi malo vadiť. Jediné, čo tu naozaj vadí je skutočnosť, že distribútori kedysi dávno pozmenili úžasný pôvodný názov filmu ("Pavučinový hrad"). (05.09.2008)