Pri bráne večnosti

Blúdiť prírodou pomedzi lúky a polia. Prechádzať hájom popod tiene stromov, keď stromy, klasy či kvety náhle zalejú lúče Slnka. Zachytiť ten pocit. Neopakovateľný, jedinečný. Nenechať si ho v sebe. Potreba vydať zo seba to naj, nediktovaná ambíciami, peniazmi, snahou zapadnúť medzi komunitu. Komunitu, ktorej vadí a vždy vadila inakosť. Inakosť, ktorá až príliš často tvorivo hnala géniov, ktorých tvorbe sa dnes klaniame. O ich živote sa píšu fantastické výborné knihy, nakrúcajú filmy (napr. o van Goghovi napísal Irving Stone skvelý Smäd po živote; predlohu výborne zrežírovali V. Minneli s G. Cukorom s Kirkom Douglasom v hlavnej úlohe). Dnes, keď je všetko každému jasné, hodnota diel daná. Pán Schnabel zachytil ten pocit, to hmlisté videnie, skučanie ducha pri nemožnosti tvoriť zavretý v blázinci, v klietke nepochopenia, no milovaný oddaným bratom. Príkro odmietaný v túžbe po prirodzenom ľudskom kontakte - chápanom ako útok čudáckeho blázna, či neprimerané obťažovanie. A pri bráne večnosti, ktorou chudák Vincent každý deň prechádzal akoby turniketom, stále platia slová geniálnej českej verzie piesne Vincent naspievanej Pavlom Bobkom: "Stále stejnou tmou, stejné louky tu hoří dnes, mrak je láká do nebes, Kde Vincentovy modré oči sní. Jak jen pozmění barvy žhnoucích slunečnic, vítr v tváři má pár skic, to smýknul štětcem touhy van Gogh sám. Já už vím a znám, co jsi tenkrát toužil říct a jak jsi trpěl pro své nadání učit lidi vidět víc. Však nebyl nikdo, kdo by naslouchal, snad dnes tu s tebou stál. A svět tě tak trýznil, Tvou lásku splácel zlým. Jen černé vrány nad hlavou ctí tvou mysl bolavou. Svět nazval velkou vášeň šílenstvím. A já chci ti říct Vincente, že není nikde svět pro lásku Tvou, se kterou bdím.". (11.02.2021)

Biografická dráma At Eternity's Gate, ktorá rozpráva o živote slávneho maliara Vincenta van Gogha, nie je úplne tradičným životopisom (čo sa však dalo očakávať od tvorcu, akým je Julian Schnabel). Oveľa viac, než na klasicky vystavanom a konvenčnom príbehu, stavia na atmosfére, meditatívnej až lyrickej nálade a podnetnom scenári a dialógoch (osobne ma najviac zaujal rozhovor s kňazom v podaní Madsa Mikkelsena). Willem Dafoe v hlavnej úlohe podáva maximálne sústredený výkon a právom si zaň odniesol nomináciu na Oscara. At Eternity's Gate je fascinujúcim ponorom do mysle trápeného umelca, ktorý zápasí s vnútornými démonmi aj nepochopením verejnosti. Silný film. (24.04.2019)

No konečně kurvadrát !!!.. Po asi deseti filmech se Van Goghův příběh konečně dočkal zpracování které není sentimentální, bulvární, ploché, necpe ho do stereotypní škatulky, neopakuje dávno zavrhnutou povídačku o sebevraždě atd.. Není to film o symbolu, archetypu, legendě či heslu v enciklopediích.. Tohle je prostě jen naturalistická a soustředěná studie duše člověka který toho vnímal jaksi více než mohl pobrat. Po povrchním a kýčovitém Loving Vincent jsem byl přesvědčený, že tento příběh je zase na dalších, minimálně deset let zabitý a jsem rád, že jsem se mýlil. Podobně úžasný a diváky poněkud chladně přijatý byl i Gauguin (2017). Holt, kde to jde opravdu na dřeň, tam je to náročnější (a tím automaticky nediváčtější). (09.02.2019)

"Spomaľ, maľuješ veľmi rýchlo..."O Van Goghovi vzniklo už niekoľko filmov, no za najlepší stále považujem verziu s Kirkom Douglasom z roku 1956. Prišla mi najkvalitnejšia, najviac filmová a pre diváka najvďačnejšia. W. Dafoe sa do role výborne hodil, režisér vystihol krásu prírody, ktorou bol Van Gogh posadnutý. Maľoval rýchlo s obrovským množstvom farby v hrubých vrstvách. Dafoe výborne stvárnil jeho psychické stavy i posadnutosť maľovaním. Film je umelecky podaný, obsahuje mnoho dobrej klavírnej hudby, ale i zvláštne pohľady kamery. Mnohé scény sú zahľadené do seba, sú tu dlhé scény bez dialógov ale i scény, kde sa hovorí až priveľa. Najviac v tej, kde sa v menšej roli objaví Mads Mikkelsen v roli kňaza. Celkovo ako tak spokojnosť, no je isté, že to určite nie je posledný film o tomto výnimočnom maliarovi. Je to vďačná postava, na ktorú sa dá pozerať z rôznych uhlov. 70%. (04.09.2022)

Pekná práca so svetlom a kamerou, pán režisér. Už od prvých minút filmu ste nám dali možnosť ochutnať Vincentovu dušu a prijať myšlienku, že to nebol obyčajný človek s obyčajným pohľadom na svet okolo seba. Nádherná alegória – pohľad na „umierajúce“ slnečnice. Príbeh je poňatý takmer ako dokument. Kamera akoby sa nachádzala na úrovni Vincentových očí – ak sa s niekým rozpráva on, vnímate to, akoby ste s dotyčným človekom viedli dialóg vy. Alebo je kamera na úrovni očí niekoho, kto putuje s ním, ako jeho imaginárny priateľ. „Prečo to maľuješ?“ „Čo?“ „Tie kvety. Prečo ich maľuješ?“ „Nie sú vari krásne?“ „Áno, sú krásne. Určite. Oveľa krajšie, ako ten obraz“. „To si myslíš?“ „Áno“. „Možno máš pravdu. Ale tieto kvety zvädnú a vyblednú, ako všetky ostatné“. „Áno, to vie každý.“ „Ale moje zostanú večné.“ „Si si istý?“ „Prinajmenšom budú mať šancu“. „Mohol by si namaľovať mňa...“ „Prečo nie?“ „Možno tiež zostanem navždy mladá!“ „Dokonca Ťa môžem namaľovať mladšiu!“ „Nie, to by nebolo správne.“ Poetika, kocháte sa krásami francúzskeho vidieka spolu s Vincentom, až do takých detailov, že cítite spolu s ním poryvy vetra, ktorý sa hrá so steblami trávy a uvedomujete si tú túžbu, vnútorný tlak, ktorý ho núti zachytiť čaro chvíle, to svetlo, vánok, priam až vôňu polí. „Tvárou v tvár rovinatej krajine, nevidím nič iné, iba večnosť. Som jediný, kto to vidí? Existencia nemôže byť bezdôvodná!“ „Niekedy si hovorím... Možno... Možno... Možno si (Boh) vybral len nesprávnu dobu. Možno Boh zo mňa urobil maliara pre ľudí, ktorí sa ešte nenarodili!“ (28.02.2020)