Ja, Daniel Blake

Čo napísať o tohtoročnom víťazovi z Cannes? Ide o moje prvé stretnutie s Keni Loachom, obľúbencom festivalu v Cannes, odkiaľ si odviezol už nejednú cenu. Ken Loach je britský režisér, ktorý vo svojich filmoch dáva priestor všedným hrdinom z ľudu, o ktorých dneska už pomaly nikto nezakopne (výnimkou je tento rok Eastwoodov Sully) a ktorí, žijú na okraji spoločnosti. Nie sú tak divácky aktaraktívny ako superhrdinovia z blockbusterov, depresívny sociopati alebo pri nich nejde o prvoplánové a patetické zneužívanie osudu mediálne známych minorít, ktoré hýbu dnešným mediálnym svetom a politikou (utečenci, rómovia, LGBTI, you name it…) O to viac si vážim Loacha, že na túto skupinu nezabudol , pretože každý si zaslúži právo žiť na tomto svete a štipku dôstojnosti. Loach sa na stare kolená angažuje v politike (ľavičiar a socialista) a vo filme ukazuje tú obludnú mašinériu menom štátna správa (vo filme si posvietime na sociálny systém), ktorá by mala slúžiť ľuďom a pomáhať im, ale opak je pravdou. Loach vychádza z britských reálií, kde s novým online systémom pomoci má problém viac ako 30% ľudí, ktorí žiadajú štát o pomoc. Vidieť tu priepasť medzi generáciami – digitálnou a manuálnou. Keď sa neadaptujete v dnešnom svete na novú digitálnu vlnu, môže sa vám veľmi ľahko stať, že vás pohltí a stiahne ku dnu. Za hlavné plusy filmu určite považujem, že Loach si dal pozor na prehnaný sentiment a patetickosť, ktorá by sa z tejto témy dala kľudne vyžmýkať a pomáha mu v tom skvelý Dave Johns, známy stand-up komik, ktorý aj ťažké životné momenty hlavného hrdinu vie odľahčiť humorom, ktorý nie je prvoplánový, ale ide o skôr o smiech (pousmiatie) cez slzy. Loach tu dáva dopopredia všetky neduhy komunikácie so štátom a úradníkmi – keď niečo chceš zavolaj na to to číslo, stlač 1, čakaj kým sa ti niekto ozve, chodíte od jedných dverí k druhým a tak dokola, systém, ktorý nedáva zmysel a bol vymyslený snáď ľuďmi z Marsu, neochotou a arogantnosťou úradníkov – však to poznáte, už ste na úrade boli a potrebovali niečo vybaviť za jeden deň. Na druhej strane Loach ukazuje iba jednu stranu mince a to keď sa slušný človek dostane do úzkych a očakáva, že mu štát pomôže, kým sa pozviecha a bude sa môcť o seba postarať znova. Tento statment sa Loach snaží vykresliť až moc a práve koniec pre mňa vyznieva ako obyčajný umelý kalkul, nech je akokoľvek smutný. Pretože vieme, že tento systém pomoci neustále zneužívajú určití ľudia a kvôli, ktorým tieto hrozné byrokratické pravidlá museli vzniknúť. Chýba mi tu ta protiváha druhej strany a príbeh je pre mňa tak nekompletný. 6/10 (27.10.2016)

Ken Loach a jeho upřímná zpověď, coby dělníka britského lidu s úřednickým šimlem. Líbilo se mi to prostředí, ten neskutečnej akcent z prostředí Newcastlu, ty kecy o fotbale. Všechno mi to k tomu Danielovi Blakeovi neskutečně sedlo. Přišlo mi, jak kdybych tímto filmem vstoupil do rodiny anglického zedníka, podíval se, jak to u něj stojí za hovno a zase pomalu šel dál. Příjemný kousek, i když na mě možná až moc civilní, což Ken Loach vlastně umí. (19.12.2021)

Sociálna dráma, ako sa patrí. Ani by som netušil, ako sa človek namiesto pokojnej staroby v chorobe dočká šikanovania úradmi len za to, že je súčasne práceschopný aj práceneschopný. A to v civilizovanej krajine, nie nejakej postsocialistickej diere, kde by sa byrokracia očakávala oveľa viac. Kombinácia s otcovsko-dcérskou láskou je pre všetko dianie veľkým plusom, bez ktorého by film nemohol fungovať. (16.05.2022)

Není to Loachův nejlepší film, je to napůl politický statement, který mi při čtení Lavertyho scénáře přišel těžko stravitelný svým závěrečným apelativním patosem. Jenže Loach ho zrežíroval naprosto civilně, vybral si skvělé protagonisty a ustál ho s mírnou ironií, byť samozřejmě dominuje tvrdá obžaloba zmechanizovaného sociálního systému, v němž se člověk stává nedůstojnou položkou. Výsledek je tíživý pohled na chudobu, která se potenciálně týká každého z nás, protože je maligní součástí systému, ve kterém žijeme. Na Loachovi nutno paradoxně kritizovat i cenit konzistenci, s níž si lehce idealizuje své pracující hrdiny - není v ní totiž nic pokřiveného a neautentického, je v tom skoro naivní víra v dobro těch, kteří jsou v nouzi. Daniel Blake je nejlepší Loach od roku 2006 a osobně mám pocit, že je životnějším a podstatnějším filmem než Zvedá se vítr. [Cannes 2016] (23.05.2016)