Réžia:
Vittorio De SicaScenár:
Cesare ZavattiniKamera:
G.R. AldoHudba:
Alessandro CicogniniHrajú:
Carlo Battisti, Maria Pia Casilio, Lina Gennari, Ileana Simova, Lamberto Maggiorani, Memmo CarotenutoVOD (1)
Obsahy(1)
Intímny a tragický príbeh Umberta D., penzionovaného úradníka, ktorý zo svojej penzie sotva vládze uživiť sám seba, nieto ešte svojho milovaného psíka Flicka. Dej filmu zachytáva postupné vytláčanie starého a osamelého Umberta na okraj spoločnosti - neustále hádky s jeho domácou, ktorá zvyšuje nájom, choroba, ktorá ho zavedie do nemocnice a nemá na lieky. Keď už nevie, ako ďalej, rozhodne sa dobrovoľne odísť z tohto sveta, no obáva sa o Flicka. Verný psík ho však neopustí a Umberto D. sa tak vďaka nemu vráti do života. Film zachytáva pálčivé sociálne problémy povojnového Talianska, je portrétom súdržnosti chudobných ľudí, ale aj bezcitnosti a povrchnosti zámožnejších vrstiev. Jedno z najvýznamnejších diel talianskeho filmového neorealizmu. (oficiálny text distribútora)
(viac)Videá (1)
Recenzie (82)
Doslova srdcervoucí příběh (a tentokrát to říkám bez jakékoliv ironie), který nechá chladným asi jen naprostého cynika. Otevřený a zdánlivě tak trochu optimistický konec nenechá diváka na pochybách, že osud Umberta a jeho psíka nebude ani nadále nijak radostný. Dokonale realistický snímek, hrůzný svojí aktuálností, protože pro lidi Umbertova druhu se toho mnoho nemění ať už se jedná o poválečnou Itálii nebo jakýkoliv jiný čas a místo. A nejde jen o sociální rozměr příběhu - De Sica bez obalu ukazuje jak kruté dokáže být stáří a samota. ()
Převelice silné. Vittorio de Sica je stejně jako Federico Fellini velikánem italského filmového neorealismu, oba režiséři natočili po válce působivá dramata. Ale jenom příběhu o Umbertovi D. a jeho pejskovi se z nich povedlo mne málem dohnat slzám. Nebudu se ani tolik rozplývat nad filmařinou, kterou jistě detailně rozebrali odborníci v příslušné filmové literatuře, mám navíc dojem, že už jsem De Sicův přístup k zvolenému tématu a zpracování z okraje společnosti chválil nedávno u Zlodějí kol. Zasáhl mne hlavně příběh. Aneb jak může být láska k domácímu zvířatku silnější než všudyčíhající bída. Pevný vztah plný věrnosti se může stát alespoň pro jistý okamžik i drobným útěkem před bezvýchodiskovou situací... Problém starého děduly sice neposkytuje v závěru jednoznačné řešení, ale po vší té depresi, která málem vrcholila pod kolejemi rozjetého vlaku, je samotný závěr přímo balzámem na duši. Ach, to kouzlo krásných psích očí... 95% (# Challenge Tour – 52 roků filmu za 52 týdnů) ()
Depresívny film, jedno z kľúčových diel talianskeho neorealizmu ma príliš neoslovil napriek tomu, že sám som už dôchodcom. Oceňujem výborný výkon neherca Carla Battistiho a samozrejme aj jeho nadaného psíka Flicka. Ale to je aj všetko. Uznávam silnú emociálnosť filmu, verím, že situáciu tejto skupiny obyvateľstva v povojnovom Taliansku zobrazil vierohodne, ale ... ()
Silná ukážka krásy neorealistického filmu - príbeh je tentokrát silne minimalistický, neherci tradične presvedčivý (silnejšie (ne)herecké výkony sa okrem neorealizmu dajú vidieť snáď len v iránskej kinematografii) a sociálnokritický útok o to pôsobivejší, že útočí na emócie a darí sa mu to viac než dobre (áno mal som v závere slzy na krajíčku - vlastne nie len v závere, silné scény boli aj hľadanie Flicka). Podobný pocit bezmocnosti vo mne pred časom vzbudil Robin Williams v Express fote (ten však bez soc. kritiky). Od jeho pôsobivej kreácie som podobne zúfale osamelého hrdinu nevidel (Carlovi Battistimu - predstaviteľovi Umberta D. hrá však do karát, že je neherec a napriek tomu stvárnil postavu opusteného starého muža s obrovskou dávkou charizmy a uveril som mu každé gesto). Celkovo ide o prekrásny smutný film, ktorý na svojej aktuálnosti a naliehavosti nestratil ani po rokoch a dokáže stále chytiť za srdce. ()
Ke čtvrté hvězdě nechybí moc. Umberto D. je poměrně citlivě nasnímaný film, který poukazuje na to, jak se lidská společnost staví k penzistovi, jenž ze svého důchodu stěží zaplatí nájem své domácí, která jej kdysi nazývala dědečkem, ale nyní se ho snaží za každou cenu vyštípat ze skromného pokoje. Pana Umberta zužuje nemoc a starosti o to, jak sežene peníze a jídlo pro sebe a svého psa Flicka, jediného věrného přítele. S blížícím se koncem začíná být zřejmé, jakým způsobem se senior rozhodne své problémy řešit a tím se snímek posouvá do napínavější a emotivnější roviny, která mě svádí ke zmíněné 4. hvězdičce. Pochválit mohu také herectví hlavního hrdiny, stejně jako psího hrdiny, ale také půvabné Maria-Pia Casilio. ()
Reklama