Réžia:
Dušan HanákKamera:
Viktor Svoboda st.Hudba:
Ladislav GerhardtHrajú:
Václav Lohniský, Lucyna Winnicka, Josef Abrhám, Miroslav Macháček, František Zvarík, Vladimír Weiser, Emil Horváth st., Viktor Blaho, Jana Švandová (viac)Obsahy(1)
Slovenská psychologická dráma. Príbeh človeka, ktorý sa ocitne v nemocnici s podozrením na vážnu chorobu. Prehodnocuje svoj doterajší život a jeho strenutia s blízkymi i cudzími ľuďmi vytvárajú aj obraz spoločnosti 60. rokov, plných nádejí i dezilúzií. Autor nastoľuje tu základné problémy ľudského bytia, otázky slobody, samoty, nekomunikatívnosti, hľadania vlastnej identity hrdinov a ich miesta v spoločnosti. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (78)
Tento zástupce slovenské nové vlny na mě příliš nezapůsobil, a to i navzdory slušným hereckým výkonům a zajímavému tématu. Takovému typu filmu by spíš slušela civilnost a ne experimentování s formou. Právě obyčejné momenty zde mají ten nejsilnější dopad, naopak trochu rušivě působí práce s kamerou a také si zcela nejsem jist funkčností poetiky. 6/10 ()
Macháčkovy a hlavně Abrhámovy pokusy o slovenštinu mi nedělají úplně dobře. Macháček jednu chvíli přejde i do češtiny, takže je možné, že jeho doktor je Čech žijící na Slovensku. Ale to je to jediné, co bych filmu o naději i beznaději plnému symbolů a náznaků mohla vytknout. Bála jsem se, že dostanu tklivý příběh o umírání, ale opak je pravdou. Dušane Hanáku, tleskám! ()
Život člověka je anabází mysli za poznáním definice bytí. Přicházíme, odcházíme. Nacházíme, ztrácíme. Jen vydrancované útržky, obehnaný prostor bez zřetelných argumentů. Odežeňme stíny, kterými jsme živeni. Vyplenit je třeba strach, jenž usadil se v člověku jako pomyslná hradba, těla bez hlav. Potřebný vrh ve vleku metafor, přidané palivo alegorického přemýšlení, kolážovitost síly, provinění. ()
Panoptikum bratislavských postavičiek, ktoré pozostáva z predabovaných českých hercov a poľskej herečky (čo ale nevadí, však to robil aj Jakubisko), bolo trezorovým filmom, nielen pre podozrivú nejednoznačnosť príbehu. Ide tiež o rafinovanú kritiku režimu, kde sa nerieši typická nesloboda, skôr nezmyselnosť vtedajších inštitúcií. Od vrátnice, ktorá stratila aktovku. Cez nemocnicu, ktorá nechce prezradiť diagnózu. Až po cintorín, ktorého správca nevie nasmerovať ku správnemu hrobu, tak ponúkne hrob s podobným menom. V spiatočníckych zákutiach tejto spoločnosti sa tvorcovia snažia nájsť zmysel bytia. Naschvál nepíšem zmysel života, lebo nejde ani tak o metafyzické veci, ako o zmysel majetku, vzťahu, zamestnania, ... Najslobodnejší je chalan z ulice Brčkavý, ktorý nič nemá, ani nič nepotrebuje. Ľahko si získa pozornosť ostatných, lebo protiklady sa priťahujú. A to aj robí film zaujímavým. Všetky tie tváre v dave, miznúce a znovu sa objavujúce, ako objekty pod snehovými vločkami. ()
Tento film má pre mňa jedno osobné špecifikum... Ako žolík na telefóne som bratovi pomohol uhádnuť správnu odpoveď v slovenskom Milionárovi (otázka bola: Aké číslo použil Dušan Hanák v názve svojho filmu? a) 223, b) 233, c) 322, d)332 :). Teraz, keď som si ho konečne aj pozrel, tak musím oceniť aj jeho nesporné kvality. Hlavne vynikajúcu kameru a niektoré až dokumentaristické zábery, ale takisto potešili aj herecké výkony. Film zaujímavým spôsobom zobrazuje život človeka, ktorý nepozná (len tuší) svoju diagnózu (ináč, 322 je číselné označenie diagnózy rakovina), stretáva sa so svojimi známymi, či blízkymi a diskutuje s nimi na témy spojené s jeho čakaním na neznámo... ()
Galéria (5)
Fotka © Slovenský filmový ústav
Zaujímavosti (10)
- Názov filmu je diagnostickým označením rakoviny. (Raccoon.city)
- Negatív filmu mal byt pôvodne spálený na požiadavku vtedajšej moci. (Raccoon.city)
- Film sa natáčal v Bratislave, Brne i Prahe. (Raccoon.city)
Reklama