Réžia:
Jozef PálkaScenár:
Ivan GaretKamera:
Jozef BrezanskýHrajú:
Daniel Michaelli, Ida Rapaičová, Ján Klimo, Mária Kráľovičová, Štefan Kvietik, Martin Gregor, František Dibarbora, Naďa Kotršová, Katarína Orbánová, Jarmila Koleničová, Alfréd Swan, Jozef Vajda (viac)Obsahy(1)
Pôvodná televízna hra, ktorá v prostredí súdnej siene nastoľuje konfliktné situácie, problémy, ktoré spôsobujú rozpad dlhoročného manželstva. Hra rozoberá príčiny vzniku alkoholizmu, ktorý pôsobí ako negatívny činiteľ v medziľudských vzťahoch. (STV)
Recenzie (6)
Socialistický realizmus pri rozvodovom pojednávaní starších manželov. Neustále pitvanie vo vzťahoch, napriek tomu, že obaja súhlasili s rozvodom, jatrenie starých rán, psychologické moralizovanie súdu a teatrálne výstupy oboch obhájcov sú skľučujúce a pre diváka iritujúce. Nuž, takto to voľakedy v skutočnosti chodilo, z dnešného pohľadu je film len malou ukážkou z našej socialistickej histórie ako sa riešili rozvodové problémy. ()
To bolo tak sprosté až to treba vidieť.Už viem čo by som chcel robiť za socializmu - sudcu .Hodinka o tom či rozviesť starších manželov,ktorí majú už dospelé deti,manželia čo k sebe nič necítia a sa neznášajú.A k tomu treba zasadnutie súdu..Sudca s dvoma sudcami z ľudu. Duchaplné dialogy ,ktoré vlastne ani nebolo treba - rozvod za 10 minút ...a ďalší.Ale tu sa toho nakecááá,aby sme sa v práci nenudili...že pán sudca ...pardon súdruh sudca. ()
Všetko tu už bolo napísané. Len dodám, že Kvietik a Gregor boli výborní, len keby nemuseli odriekať tie bláboly. Dnešné relácie typu Súdna sieň akoby sa inšpirovali týmto normalizačným paškvilom. –––– Senát teraz prikročí k rozboru negácií rozhodujúcich pre degradáciu vzťahov manželov Bakošových. ()
Hoci tu hrajú aj herci, ktorých mám rád, musím povedať, že je to xujovina jak voda v koši. Neviem ako vtedy, ale dnes určite o rozvode nerozhoduje senát. A aký aktívny, všeschopný vysvetliť, vydedukovať z pár viet, z pár minút usudzovali kadečo o morálke a charaktere manželov a detí, uvádzajúc všelijaké psycho-filozofické pateórie. Napríklad jedna už spomenuvšia - ak niekto pije, je aj chybou manželky. Takúto chobotinu si pomyslieť, nieto napísať do scenára, je na facku. A autorovi tejto pozoruhodnej myšlienky a filmu mali ihneď zabaviť všetko, čím by mohol písať. O samotnom priebehu toho akože súdu je škoda hovoriť - kadejaké postupy a otázky, výpovede na preskačku, spory právnikov, nad všetkým sa mi rozum zastavoval. Nehovoriac o múdrostiach, ktorými nás sudca s prísediacimi obdarúvali celý čas. Sudca vyzval právnika manželky, aby nebol lyrický, keď použil spojenie „jatriť dušu“, ale o pár minút vypustí blábol typu: „Medzi mladými modernými ľuďmi, najmä dnes, prihodí sa kadečo. Ale obraz spomienky by napriek tomu nemal stratiť svoj dôstojný rámec. Ak sa skutočnosť dostane do protirečenia s predstavou, alebo ak sa niekto privčas citovo rozdá, vznikajú rozklady. A, verte, nie sú lichotivé myšlienky ako ‚Škoda!‘, ‚Prečo?‘.“ Je to také žalostné, že mi ani nevadí, že to skončilo pred vynesením rozsudku. Na jednej strane hodina umelých fráz je perfektné sebatrýznenie, na strane druhej príklad toho, že takto sa to nerobí. ()
Ďalšia z československých inscenácií, ktoré, ako pevne dúfam, premietajú študentom scenáristiky na VŠMU, aby videli ako v žiadnom prípade nepísať scenáre a obzvlášť dialógy. Ani jedna jediná postava v celom filme nerozpráva ako skutočná živá bytosť ale len teatrálne deklamujú pseudofilozofické pseudomúdre chujoviny, z ktorých nejedna ma v tom lepšom prípade nechcene rozosmiala, v tom horšom spôsobili zarolovonie mojich očí kamsi dovnútra lebky. Bonbónikom je už potom aj samotná zápletka, keď dvoch dospelých ľudí s dospelými deťmi, ktorí sa chcú rozviesť, miesto jednoduchého rozvodu hodinu traumatizujú rozoberaním ich sexuálneho života, chorôb, závislostí a vzťahov. Traja sudcovia, ktorí tých ľudí vidia prvýkrát v živote a hovno o nich vedia, dokonca neváhajú dvoch dospelých poučovať o tom ako by mali žiť a čo by mali robiť. Ak takto za socíku fakt prebiehali rozvody tak to spánombohom. Viem si predstaviť, že malými úpravami by sa z tohto filmu dala spraviť vcelku zaujímavá, absurdná komédia, v terajšej podobe je to však len na zaplakanie. Na záver vyberám zopár periel ducha, ktoré vo filme zaznejú: „Odvodzovacím spôsobom myslenia zostavíme si črty každého z manželov, ktoré rušivo pôsobili na rozvinutie priateľstva muža a ženy. A kde láska, a LEN láska, nestačila kráčať za šťastím.“ „...túžba za šťastím sa tým len stupňuje, núti hľadať tento večný plameň života...“ „Žena predsa veľmi intenzívne prežíva prvý pohľad, dotyk, bozk. Proste všetko čo sa dotýka citovej sféry.“ „Človek predsa nie je budík na ktorom možno nastaviť čas.“ „...ale napriek tomu obraz spomienky by nemal stratiť svoj dôstojný rámec.“ „Nikdy vám neprišla na um súvislosť medzi samovraždou a realitou?“ „Láska muža a ženy je to najkrajšie čo môže vyplynúť so zaujatosti pohlaví.“ „No nemožno sa beztrestne schovávať za masku modernosti.“ „... a aj nádej musel zamieňať za drobné.“ „...a že niekto pije, až neznesiteľne, je aj chybou manželky.“ A takto by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho. ()
Je třeba si uvědomit několik věcí. Většina manželek už po odchování potomstva starače nepotřebuje. To je základ. Další základ, státu, byla rodina. Za komančů (převzato z dob předešlých, kdy ideologii zabezpečovala církev), to platilo beze zbytku. Takže státní moc dělala vše pro to, aby rodinu držela pohromadě. Svobodu bylo třeba omezovat i v tomto případě. No a samozřejmě, lidé zaměstnaní v justici, v tom měli snadný zdroj výdělku. Takže to natahovali, jak se dalo. Film je kvalitně zahraný. O tom žádná. Ale těch hloupých a zbytečných keců je tam fakt neúrekom. ()