Žiť svoj život

Veľmi dlho som premýšľal, aké slová použiť pre vyjadrenie toho, čím Vivre sa vie: Film en douze tableaux podľa môjho názoru jednoznačne je. Ako jedno z najjednoduchších riešení tohoto problému núka sa možnosť parafrázovať slová Anninej priateľky: "Príbeh je hlúpy. Ale je skvele napísaný." V podobe vzťahujúcej sa na film by zneli asi takto: "Príbeh je jednoduchý. Ale je skvele vyrozprávaný." Godardov skromný projekt je v skutočnosti veľmi premysleným a na prvotné uchopenie neľahkým dielom, ktoré je k divákovi netaktné. Spôsobené je to komplikovanou štruktúrou - mechanizmom, v ktorom žiadne koliesko nemá navrch, zároveň sú však všetky zásadné. Úvodným kapitolám dominujú dlhé jednozáberovky a úžasne úsporná strihová skladba. Neskôr kamera začína opisovať vzdušné elipsy a bez jediného zbytočného strihu strieda pohľady medzi svetom vnútri a tam vonku, za výkladom obchodu. Po vzore Občana Kanea často na postavy hľadíme od chrbta a ich tváre len nezreteľne zahliadneme v odraze zrkadla v bare. Do toho neustále plynú rozhovory, stretnutia. Ona netaktnosť spočíva v spôsobe rozprávania cez obrazy; divákova pozornosť je neustále zmietaná medzi príbehom a audiovizuálnymi vnemami, ktoré mu Godard nenútene podsúva. Treba si povšimnúť zaujímavej myšlienky, mám oceniť nevšednú kompozíciu či pohyb kamery? Vybrať si vždy môžeme len jeden prvok. Neskôr sa pridáva aj výrazná hudobná zložka, náznaky tanečnej choreografie; zároveň však v druhej polovici dáva Godard čoraz väčší dôraz na dialógy a myšlienky, ktoré dostávajú v jednej konkrétnej časti až filozofický podtón. Jedna kapitola je zasa naopak ozvláštnená recitovaním zo zákona o prostitúcii, počas ktorej obraz rozpráva úplne odlišný dej ako dialóg. Nedá sa preto povedať, že by Godardov tretí celovečerný film exceloval v jednotlivostiach - paradoxne v opozícii k rozdeleniu na 12 kapitol - obrazov je silným celkom, ktorý však toho ponúka až príliš mnoho v jednu chvíľu. Otázka je, či tento pokus naznačiť, že je Vivre sa vie: Film en douze tableaux filmom zámerne predurčeným na opakované zhliadnutie pohľadom správnym, alebo jednoduchým nepochopením tak úhľadného príbehu naivnej, ale dospelej a kompletnej ženy, ktorá sa nedokáže vymaniť zo všedného života, plného utrpenia. Nasledujúca časť obsahuje spoilery. Iste, rozumiem alegórii Nany ako Godardovej modernej Johanky z Arku, silnej ženy, ktorá však neunikne trpkému osudu, ocitá sa v moci mužov, ktorí nepoznajú zľutovanie a umiera mladá. Nemyslím si však, že táto doslovná analógia je práve tým, čo chcel dosiahnuť. Koniec spoilerov. Nazdávam sa, že je v rámci francúzskej nouvelle vague tento Godardov príspevok malou, umiernenou a ľahko prehliadnuteľnou vnemovou revoltou. Všedným, ale zvláštnym obrazom vo výklade filmového umenia, nad ktorým by návštevník v galérii strávil dlhé hodiny objavovaním stále nových detailov, slov, myšlienok a súvislostí. Poctou nemému filmu začínajúc a podobnými pokusmi o výklad tohoto impozantného, byť príjemne krátkeho diela písaného autorským tesnopisom zďaleka nekončiac. Po Alphaville, ktorý pre mňa zostáva nevylúštenou hádankou sa zdá, že s Godardom predsa len nebudem mať až taký problém. 85% (04.09.2014) (menej) (viac)