Milenci ze severního pólu

Môj druhý film od Medema (po Sexe a Lucii) a musím sa priznať, že som si tohto režiséra obľúbil. Magický realizmus je môj obľúbený literárny, či filmový štýl a Milenci zo severného pólu sú jeho nádherným predstaviteľom. Okrem toho je to okorenené tak trochu perverznosťou (incest), krásne natočené (herci, réžia, kamera) a hlavne podmanivo ukončené, takže nemám ako ináč, len dať 100% a už teraz sa teším na ďalšie filmy od Julia Medema. ;o) (15.04.2009)

Po Zrzavé veverce můj druhý Medem v pořadí. Nevím proč, ale něco z atmosféry filmu mi silně připomínalo Tykwerovy Zimní spáče. Možná ty náhody, které rozhodují o našem příštím osudu - občas neškodí, když si to člověk uvědomí. Film je poskládán střídavě z pohledů Otta a Any a všechno do sebe zacvakne až na konci. Vynikající. (20.03.2011)

Julio Medem je španielský Krzysztof Kieslowski. Jeho milenci obývajú svet, kde sa ako deti zaľúbili a nikdy sa neprestali milovať. Fantastická náhoda je tu normou, a preto sa všetko sa zdá byť paradoxne predurčené. Po prvom pozretí hodnotím túto temnú rozprávku ako vydarenejšiu než Gondyho oslavovaný „Večný svit nepoškvrnenej mysle“. (24.06.2013)

Nevím proč, ale nějak jsem měl problém přistoupit na pravidla téhle hry od pana režiséra. O to víc, když si uvědomím, že u jiných podobných filmů z poslední doby (napadají mě filmy jako Mr. Nobody nebo First day of the rest of your life, ...) jsem tenhle problém při sledování neregistroval. Teď jde jen o to, zda je vina na straně subjektu nebo objektu. (29.11.2010)

Isteže, obdivujem Medemovu schopnosť splietať a rozplietať, unášať i zastavovať, konštruovať a dosiahnuť stanoveného cieľa. Celé to romantické fluidum, akási povznášajúca reminiscencia pradávneho romantizmu 18. storočia, v ktorom nevšední hrdinovia prežívali nevšedné okamihy a udalosti, dostávali sa do víru času a priestoru riadeného vyššou mocou osudu je, ak je vskutku práve to spôsob, akým zručný tvorca svoje menu podáva, očarujúce. Zreteľne vnímam plochu subjektívnej reality, ktorá nám je vo filme predkladaná. I dichotomický princíp, kedy sa nám dostáva jediného rozhodujúceho momentu z pohľadu chlapca, neskôr muža a dievčaťa, neskôr ženy. A tiež zamlčanosti, otvoreného poľa, nedopovedanosti, ktorá pomáha odvracať zrak od nezreteľnej, až takmer absentujúcej zápletky k prostému plynutiu príbehu. Avšak práve uzamknutím do chladného severného pólu, ktorý všetko prepája, vzniká odťažitá konštrukcia, ktorá sa ma nedotkla. Láska, ak má oklamať moje zmysly, musí byť vášnivá, horúca, nevypočítateľná, hravá, tiež však neúprosná, nenávistná a sebecká - nie len rafinovane naaranžovaná, inteligentne zinscenovaná a precízne zohraná dvojicou osudom predurčených jedincov. Na niektorých miestach sú už pokusy o prepojenie do dokonalého tvaru vyslovene násilné. Aj preto sa u mňa výpoveď míňa účinkom. S odstupom mi to navyše príde ako dosť banálny film. 60% (17.03.2015)