Od Fica do Fica

Tento film nie je nestranný, chýbajú mu názory druhej strany. Taktiež treba povedať, že to nie je veľké umenie, lebo ukazuje uhlom a umiestnením kamery, akoby na kampane pravicových strán nikto nechodil a hneď na to ukazuje ako vyhrali voľby. Zároveň robí z organizátorov protestov Gorila neschopákov a hlupákov, z politológov a bársakých mediálne známych ľudí pomaly géniov. Nevravím, že v tomto dokumente nemajú pravdu, lebo majú, ale nie je to dobre natočené. Viete tento film ukázal, že rok 1968 sa opakoval a šanca, keď sme mali možnosť niečo vytvoriť, keď bolo všetko spontánne a nikto to nevedel kontrolovať sa opäť nevyužila. Preto sa bojím, že sa bude opakovať rok 1989 a politici a finančníci len prezlečú opäť kabáty, lebo k zmene bude musieť raz prísť, takto to ďalej nejde. Najhoršie je však, že nikto nevie, čo chce, dokonca ani o tej priamej demokracii skoro nikto nič nevie a tak je ťažké povaliť režim, ak nemáte alternatívy, neviete, čo chcete, celú súčasnosť chce niekto povaliť aj s tým dobrým, preto protesty nemali šancu na úspech, ani sami organizátori neboli veľmi vzdelaní a to mali veľkú možnosť niečo zmeniť. Som smutný, že tie protesty sa snažili zneužiť, či už hnutie 99%, komunisti a iní. V roku 1968 zničili veľa cudzie armády, dnes k tomu prispeli nielen slabí organizátori, ale aj policajti a tvrdá zakopaná moc, lebo v takom roku 1989, bol už režim nalomený, pád bol len otázkou času, preto toto má skôr paralely s rokom 1968, kedy Dubček mohol stvoriť tiež niečo veľké a dnes sme už nemuseli protestovať. Na začiatku roka som zakladateľovi stránky Spravodajská alternatíva predpovedal, že zvýši počet svojich členov na stránke viac než dvojnásobne, prišla Gorila a stalo sa tak, lebo sme aj pomocou nej šírili rôzne materiály, tam som sa angažoval a hlavne internet pomohol zorganizovať tieto protesty. Je smutné, aký smer sme nabrali hneď v nasledujúcich voľbách, ideme s Európskou úniou na večné časy, ako to bolo v minulosti so Sovietskym zväzom, dúfam, že nenastane ďalší Černobyľ, nemyslím to priamo. Najsinejší moment z tohto filmu je výrok: "Národ kričí: "Chyťte zlodeja," no rád by bol na jeho mieste." Neviem, či sme taká mentalita, ale ak chceme nejaký švajčiarsky model zmiešaný s nórskym, islandským a nejakými kresťanskými princípmi, musíme byť vzdelaní, musíme to ozaj chcieť. Ja som duchovne už list obrátil, už čítam ďalšie kapitoly, či ho obrátim aj v praxi je otázne. Všetci chceme spravodlivosť, ale žijeme na druhej strane jednej mince, v kapitalizme, ktorý v roku 1989 nahradil komunizmus, ale je obsahovo rovnaký, lebo slobody bez peňazí v praxi akosi niet, stále sme väznení. Nemôžem si dovoliť nič zmeniť, lebo aj za uprdnutie odo mňa už pomaly niekto niečo chce, takže nemôžem robiť, čo chcem, myslím stále prax a nie už duchovno. Obdobie temna stále trvá, len si to ľudia neuvedomujú. Tento film na to jasne upozornil, napriek svojim chybám a naivite. Ani k tým pravičiarom, čo rozpredali krajinu by som sa neprikláňal, ako povedal pán Baránek, túto krajinu treba založiť odznova, povedzme si, kto už je hrdý na to, čo spravil Mečiar, čo nasledovalo potom, ako krajinu za jeho vlády a vlády počas rokov 1989 až 1994 rozkradli, následne v rokoch 1998 až 2006 rozpredali a následne počas 2006 až v súčasnosti opäť rozkradli. Film smutný, jednoduchý, ale pravdivý. (29.11.2012) (menej) (viac)

Výstižné zobrazenie slovenskej revolučnej nemohúcnosti a politickej bezmocnosti. Predvolebné mítingy ako záplava infantilizmu a kultúrneho debilizmu bez ohľadu na ideový prúd. Protesty voči finančným skupinám a ich politickým bábkam utápajúce sa vo vzájomných konfliktoch organizátorov. Vyplývajú z toho, že dnes každý vie všetko najlepšie - aj ako a proti čomu protestovať a takýmto vševediacim revolucionárom chýba akákovek pokora. Poznámka ku komentárom: Slovenský príbeh nie je vôbec o osi naľavo-napravo, ako tu čítam v niektorých komentoch, že tu chýba akýsi pohľad zľava či čo. O to tu nikdy nešlo. Tu vždy išlo len o jediné. Aby sa udržala personálna kontinuita dohody na nulovom postihu socialistických kapitalistov (alebo newspeakom "komunistov") po mocenskom prevrate v r. 1989. Na základe tejto dohody (možno len ústnej) sa moc a následne majetky rozdelili tak, že na posty hlavných privatizérov dosadili zástupcovia jednak menej nápadnej, no aktívnej garnitúry kádrov vtedajšej komunistickej strany Slovenska v tvorivom rozlete, ich potomkov (často neskôr zúrivých antikomunistov) a perspektívnych adeptov členstva v strane alebo Socialistickom zväze mládeže (často študujúcich v ZSSR, Číne, či aspoň gymnaziálnej prípravke v Banskej Štiavnici). Zároveň si podiel na ekonomicko-privatizačnej moci udržali ekonomicky uvažujúce "tvrdé" esá dosluhujúcej moci (plánovacia komisia, podniky zahraničného obchodu, vyššie štruktúry štb zaoberajúce sa napr. ekonomickou kriminalitou + tie, ktoré disponovali informáciami o dôležitých ľuďoch). Všetko toto s tichým súhlasom ľudáckej soldatesky - cirkevné štruktúry pôvodne často v Pacem in terris alebo ako agenti štb + za socializmu ohrdnutý a utlačovaný katolícky disent so sympatiami k ľudáctvu - títo všetci k sebe rýchlo našli cestu cez rozsiahle cirkevné reštitúcie a zmluvu s Vatikánom upečenú s vtedajším šéfom mafie na Slovensku. Títo ľudia a ich otrockí nohsledi (absolventi tzv. "nekomunistických" ekonomických, právnických, filozofických a sociálnych fakúlt bez akéhokoľvek hodnotového postoja s výnimkou mamonárskeho) dnes dokonale ovládajú slovenskú ekonomiku a zároveň politiku. A od roku 1991 je úplne jedno, kto je na čele vlády. Všetko to je naozaj len hra pre hlúpeho voliča, aby sa tu rozčuľoval nad akýmsi ľavičiarstvom a pravičiarstvom. Pevnú ekonomicko-politickú kľuku spojených eštébákov, vplyvných členov KSS s gardistami a ľudákmi a ich potomkami si nedovolil dosiaľ rozrušiť nik. Resp. áno, bol tu jeden návrh na vyvlastnenie vyvlastňovateľov, ale po ňom sa spustil tak extrémny povyk zľava aj sprava, že nakoniec z toho samozrejme nebolo nič. Pritom tvrdo a bez náhrady vyvlastniť vyvlastňovateľov je jediný účinný liek na marazmus panujúci v týchto postsocialistických ľudových džamahírijách. Žiaľ, v našom priestore pred chladným politickým pragmatizmom majú prednosť emočné výlevy. A tak dnes pred tvrdým a rýchlym odstránením dôsledkov slobody privatizačného a iného obchodu alias podvodu majú prednosť heslá o "kríze morálky" a podobné kokotiny o chýbajúcej humanite, ktoré teraz cyklicky a s obľubou vyslovujú v médiách od kultúrnych cez športové, ekonomické až po politické celebrity takmer denne. Ach, jaj. (26.11.2012) (menej) (viac)