Obeť

Skompletizoval som filmovú tvorbu režiséra a scenáristu - Tarkovskijho od A po Z, aby ste boli v obraze, tak na mysli mám jeho kinematografiu od absolventského - Valca a huslí, cez pozoruhodný debut - Ivanovo detstvo,... až po poslednú OBEŤ, významnú pre mňa i tým, že v tom roku som vôbec po prvýkrát uzrel svetlo sveta. _Akonáhle som v úvodných titulkoch spozoroval meno renomovaného švédskeho d.p. Svena Nykvista (dvorného spolupracovníka režisérskeho Velikána - Ingmara Bergmana), tak som automaticky zbystril pozornosť, že od tohto momentu sa bude na čo pozerať, v tom zmysle, ako štylizovane snímok sám o sebe väčšinou pripomína „Pána v zátvorke” , pretože postavy v ňom sú neutešené, životom vyčerpané, melancholické a depresívne. V centre diania je „oslávenec” Alexander a odľahlý, starý, väčší dom. Akurát sa práve schyľuje k jeho oslave narodenín, na ktoré sú pozvaní viacerí členovia z okruhu rodiny, či sa pripojí aj zvláštny kamarát Otto s bicyklom, ktorý ešte zohrá kľúčovú úlohu. Všetko sa skomplikuje, keď vypukne 3. svetová vojna. Jediná možnosť, ako zvrátiť udalosti je prísť do usadlosti, kde býva čarodejnica Mária... Toľko k skratkosti k deju. _Je to typicky, náročný, filmový počin, akými sa vyznačoval tento svojský tvorca, t.j. nič pre neuvedomelých jedincov ! Je to veľmi dobrý snímok, ktorý od priamej dokonalosti nemá príliš ďaleko. “Len mu musíte prísť na chuť” . PS: A kto bol tou obeťou, nie je ťažké zodpovedať, lebo už som to tu raz spomenul... (05.07.2019)

Obeť je posledný film, ktorý nakrútil môj najobľúbenejší Ruský režisér Andrej Tarkovský, a posledný film, ktorý som od neho doteraz nevidel. Ide o nádherný, ale neskutočne náročný epitaf svojej tvorby, ktorý nakrútil v exile. Sovietsky Zväz ho nemal veľmi v láske. A predstavuje nám hlboké filozofické a poetické ponorenie sa do ľudskej mysle plnej strachu z nejasnej budúcnosti. Samotný obsah znie veľmi zaujímavo a lákavo ale verte mi, mal som čo robiť aby som to dokázal dopozerať dokonca. Svet je na pokraji novej svetovej vojny, krajiny sa zbroja a obyčajný ľudia čakajú vo svojich domoch na posledné správy. Takto čaká aj hlavná postava zo svojou rodinou a hŕstkou kamarátov. Celá snímka sa pohybuje v jednoduchých exteriéroch a interiéroch. Je to veľmi teatrálne a človek má pocit ako by sledoval pochmúrne a nostalgické divadlo. Kamera sa takmer nehýbe, hoci má cit na detail a veľa prestrihov sa tu takisto nedočkáme. Zato dlhé filozofické rozhovory a monológi ohľadom zmyslu života, podstate a dôvode sa nabažíte, viac akoby bolo zdravé. Vnútorné utrpenie v poetickom duchu a symbolické vyjadrenie vtedajšej situácie Východnej a západnej Európy, sa medzi riadkami číta jasne a zreteľne. Nechýba tu, ako v každom jeho filme, čistá naturálnosť a nekonečná láska k prírode a vlastnej domovine s ktorej bol vyhnaný. Najkrajšia na tom všetkom bola záverečná scénka v ktorej hlavná postava podpálila svoj dom, kým celá jeho rodina a priatelia boli na prechádzke. Muž sa zblázni a oni ho v jednej scénke naháňajú aj z lekármi, kým ich obydlie neustále sužujú plamene. Kým ho dostanú, pohádajú sa a uzmierujú sa, dom neustále horí až sa rozpadne v priamom prenose. To všetko na jeden shot, geniálne. Je to skvelí epitaf Tarkovského ktorému sa dá vyčítať iba jedna banálna vec... Až príliš veľká náročnosť. Ale on bol už raz taký. (31.08.2015)

Tohle bylo neuvěřitelné překvapení. Netuším, proč jsem se právě tomuto filmu ve filmografii Tarkovského vyhýbal, ale byl to ohromný omyl. Nevím, jestli je to tím, že jsem zrovna Oběť mohl vidět na plátně z filmového pásu, ale jednoznačně nejsilnější zážitek z tvorby Tarkovského a samozřejmě jeden z největších filmových zážitků vůbec. Dlouho by se dalo mluvit o geniální kameře, mizanscéně atd. Ale já vlastně nedokáži napsat víc, tohle je nezbytné vidět a ne špinit slovem. (14.09.2011)

Tarkovského filmy mi veľmi nesedia, keďže plytvá časom, ja mám rád, ak niekto povie veci priamo a zdôvodní ich, prípadne tým ťažšie pochopiteľným dá viac priestoru. Z jeho tvorby ma zaujali všetky jeho filmy, no plne oceniť som dokázal len Stalkera. Tento film ma unudil snáď najviac (až do zhliadnutia Solarisu), no napriek tomu ním akoby vzdávam úctu jeho tvorbe, lebo jeho výpoveď dosiahla obrovských rozmerov a to, čo ním vypovedá je ozaj silné. Poetické to je, je to neobyčajné dielo, ktoré sa podobá svojím predchodcom, no opäť má aj svoje vlastné čaro. Mne je len ľúto, že nenatočil viac filmov, aj keď postup jeho tvorby je neobyčajná vec sama o sebe. (04.06.2013)

Tento duševně apokalyptický testament je velmi náročným soustem na konzumaci i trávení. Tarkovskij s vědomím blížící se smrti již pravděpodobně prozřel, kterým směrem vede jeho cesta k bohu a vyzpovídal se naposledy pozemskému světu o svém smíření, o nalezení duchovního smyslu bytí, o víře, o významu obětování. Tentokrát nejen velkolepě obrazově, ale zvláště hojně verbálně. Zanechal kryptický vzkaz nastupujícím pokolením a teď už je jen na každém z nás, jestli mu otevřeme svou mysl. (24.11.2011)