Insidious: Kapitola 2

Sranda, jednotka ma príliš nebavila, ale dvojka áno. Trvá síce takmer dve hodiny, čo je dosť veľa, ale tvorcovia sa nám to snažia spríjemniť, ako sa len dá. Neustále sa niečo deje. Hrdinom najnápomocnejšia postava z jednotky je mŕtva (čo však nebráni jej hereckému predstaviteľovi v návrate), do popredia vstupuje nové médium, vracia sa podarená dvojka mladých pomocníkov Elise, jedna časť postáv je v dome, druhá blúdi ponurou, dávno opustenou nemocnicou. Sú tu nové monštrá, zaujímavé flashbacky, oproti jednotke je viac do popredia pretlačený svet „inej dimenzie“, pán manžel možno je a možno nie je druhý Jack Torrance, cestujeme časom (!) a „záhrobie“ je síce extrémne nízkorozpočtové, ale o to pôsobivejšie. Scenár je plný osviežujúcich drobností (dvojka sa odohráva len pár hodín po jednotke), strašidelné scény sú síce klišé (keď budete očakávať útok zla, vtedy aj naozaj zaútočí), ale intenzívne. Pod čiernu zem by som zvozil čudné akčné scény s prízrakmi a priemerné masky duchov, ale zachraňujú to skvelí herci s dobre načrtnutými a sympatickými postavami, ktorým držíte palce + dialógy, ktoré majú zmysel. Občas to jemne nudí, ale proste videl som to už dva razy a „musím“ dať až 70%. (09.09.2017)

Ták, a máme to za sebou. Finálny zlom vo Wanovej kariére, a veľkolepá rozlúčka s hororovým žánrom (aspoň dočasne). Dvojka má ten problém, že sme už všetko raz videli, a tak hlavným ťahákom je tentoraz príbeh. Atmosféra je o niečo slabšia, a po prvý krát si začínam plne uvedomovať slabiny Whanellových scenárov, teda miernu opotrebovanosť a nutnosť silného reťazca infarktových scén (keďže mu kvalitná scenáristika robí malé problémy), ale práve toto v prvom Insidious vyšlo na jedničku. Druhá kapitola sa snaží zabodovať bez toho, je vlastne výpravnou púťou za hľadaním stratenej duše, a tak sa musí improvizovať, čo znamená menej kvalitných ľakačiek a opatrnejší postup príbehom. Škoda, že najlepšou ľakačkou celého filmu je zopakovaná scéna z minula - a dokonca aj Bishara mi začína pripadať, ako by len recykloval svoje klasické motívy. Sečteno a podtrženo, jeden z najlepších hororov roka, ale je vidieť, že na V zajatí démonov si dal záležať viac. (24.01.2014)

Šablona, šablona, šablona. Viděl jsi jednoho Wana, viděl jsi všechny. Pár slušných momentů se ve druhých Insidious sice najde, ale vzhledem k tomu, že jsme se v polovině filmu začali bavit o reformě školství a na konci o tom, jestli pointa vychází z vidláckého pohledu na transgender lidi, to asi zase tak dobrý nebylo. (01.01.2020)

Dvojka sice jedničku zpětně uvádí do souvislostí, vysvětluje kontext i původ zla. Je tu nicméně jedno velké ALE - už to není moc horor, thrillerové pasáže nepřináší nic originálního a citelný je především nevyužitý potenciál Joshovy postavy, ze které se dalo subjektivizujícím pohledem a hlubším vnořením do myšlenek vytěžit daleko více (ztracená duše vs. démon, který ovládá tělo viz např. Pavučina snů). Trojka by podle mě už neměla vzniknout, protože tohle téma je vyčerpané a bude se jen dále recyklovat jako u série Saw. (23.11.2014)

Hodinu solídny horor v tradične kvalitnom (hoci už trošičku opozeranom) Wanovom podaní. Niekoľko tučných infarktov. Potom sa to zmení na akúsi temnú fantasy a priznám sa, že ma to bavilo ešte viac ako ľakačky, začalo to mať aj celkom zaujímavý príbeh, minulosť sa spojila s prítomnosťou, krásne sa nadviazalo na jednotku. O čosi slabšie ako Conjuring, na ktoré sa Wan zjavne sústredil viac, ale stále silný žánrový kúsok. (09.12.2013)