Pena dní

Od "shiny happy people" estetiky úvodu, pestrofarebnej, akcelerujúcej a uvrešťanej, až k stíchnutému č-b koncu plnému hlbokých tieňov, znepokojujúcemu takmer ako "Begotten". Je v tom samozrejme zámer a ja ho oceňujem, ale charakter použitej imaginácie mi vyhovuje len sčasti i napriek hlbokým sympatiám k predstaviteľom hlavných úloh, takže kompromis je plne namieste. (29.12.2015)

Gondry je neuvěřitelný hračička a jeho nápady jsou fascinující. Knižní předloha tohoto filmu však byla výzva i pro něj a to co se zde děje je fascinující, ale divné zároveň. Na film jsem se po hravých trailerech těšil opravdu hodně, ale výsledná podoba byla pro mě už moc abstraktní, občas až nepříjemná a hlavně výsledná podoba rozhodně nebyla tak optimistická, jak naznačovali příjemné ukázky. Obdivuhodné tak pro mě zůstává jen to, že Gondry zfilmoval to, co bylo prakticky nezfilmovatelné. (19.11.2013)

Teda nevím, co ten Gondry kouří a čím to potom zapíjí, ale je to fakt masakr. Kvality filmu jsou nepopiratelné, ale dost obtížně stravitelné. Dal si s tím rejža spoustu práce a nedá se to rozhodně hodit jen tak přes palubu. Celou první hodinu jsem koketoval s myšlenkou projekci navždy přerušit, nakonec jsem ale neodolal a vyčkal až do konce. Chytl jsem z toho pěknou depku, takže to asi bylo dobré...60% (06.10.2014)

Troufám si tvrdit, že Pěna dní je snímek, v němž se až neuvěřitelným způsobem podařilo skloubit vytříbenou formu s působivým obsahem. Nedovedu si představit, že by někdo kultovní román Borise Viana převedl na filmové plátno lépe než právě Michel Gondry. Rozjel sice svou fantazii doslova na plné obrátky, ale zároveň se až překvapivě věrně držel knižní předlohy a podařilo se mu zachovat i její osobitou poetiku, která je ve filmu výrazně umocněna překrásnou hudbou. Herecké obsazení nemusí sednout každému, ovšem já osobně jsem nadmíru spokojená. Navíc jsem si naprosto jistá, že opakovaný výlet do surrealistického světa Colina a Chloé mi umožní ještě větší vcítění se do zákoutí jejich romantických duší. (25.12.2020)

Hravé, kúzelné, očarujúce, gýčovité, infantilné, absurdné, abstraktné, surrealistické, prapodivné a zároveň aj ubíjajúce. To sú prívlastky, ktoré charakterizujú tento skrz na skrz neobvyklý snímok. Gondry je rozhodne jeden z najosobitejších režisérov a tento krát si navyše vybral za úlohu sfilmovať aj neobvyklý text z pera Borisa Viana. Nič iné ako čistá absurdita z toho vzísť nemohla. Film, ktorého štýlu a nálade sa buď poddáte v prvej sekunde alebo ho okamžite zahodíte ako tú najväčšiu nezmyselnosť. Opísať ho slovami snáď ani nie je možné. Toto je totiž jeden z najoriginálnejších príbehov o láske odohrávajúci sa výhradne vo fiktívnom svete, ktorý má síce základy v tom našom, ale funguje na úplne odlišných princípoch. Kto videl od Gondryho The Science of Sleep, ten nech si pripočíta ešte 100x väčšiu dávku fantázie a môže zhruba získať predstavu o Mood Indigo. Len náhodne spomeniem pár výjavov ako: koktejlpianino - stroj, ktorý vyrába miešané drinky podľa zahranej melódie; dopravný prostriedok v tvare oblaku zavesený o žeriav premávajúci turistov po Paríži; závod po schodoch katedrály pred svadbou; zbraň, ktorá sa vyrába tak, že sa zasadí do zeme a človek na nej musí ležať nahý ... podobných nápadov je snáď sto za minútu a pri niektorých je až neuveriteľné, že sa ich podarilo zhmotniť na filmové plátno. Jedna absurdnosť strieda druhú, ale prekvapivo vo veľmi pútavom podaní a tak žiaden výjav nepôsobí vtrhnutý z kontextu, ale v rámci fungovania sveta má svoje opodstatnenie, a tak sa je každú chvíľu možné doslovne tešiť nové nápady, ktoré sa pred zrakom diváka objavia. Samotný príbeh je hravý a vďaka skvelým hercom v podaní roztomilej Audrey Tautou, bláznivého Romaina Durisa alebo zábavného Omara Sy (známy vďaka Intouchables) je jeho sledovanie pútavé a bláznivé ako celý film. V podstate som sa minimálne 80-90 minút dokonale bavil. Bohužiaľ, 130 minútová stopáž filmu sa nakoniec javí ako jeho najväčším záporom. To čo začína plné pozitivizmu, nápadov a v príjemnej atmosfére sa pomaly mení na úplný protiklad. Z roztomilej kvázi komédie sa síce logicky stane smutná dráma, ale táto zmena so sebou prináša aj nečakané neduhy ústiace do straty tempa, neustálom obohrávaní tých istých nápadov, zbytočnej zdĺhavosti v časti príbehu, ktorá už takýto detailný rozbor ani nepotrebovala a pokojne ju bolo možné okresať aj na skromnejších 10-15 minút a filmu by nič nechýbalo. Vo výsledku to zamrzí o to viac, že prvá polovica bola perfektná, dokonale naladila na tú správnu strunu, bohužiaľ tá druhá až neskutočne uťahaná (posledná pol hodina je vážne ako za trest!), opakujúca sa a vo finálne neprinášajúca žiadnu satisfakciu. CELKOVO: 3,5* PS: zároveň pre mňa jedno z najťažších hodnotení za posledné obdobie, nevylučujem, že ak snímok uvidím ešte raz udelené hodnotenie ešte prehodnotím. Zatiaľ rovno na rozmedzí 3* a 4* a neviem úplne s istotou čo zvoliť. (04.11.2013)