Réžia:
Costa-GavrasKamera:
Eric GautierHudba:
Armand AmarHrajú:
Gad Elmaleh, Gabriel Byrne, Natacha Régnier, Liya Kebede, Céline Sallette, Hippolyte Girardot, Bernard Le Coq, Olga Grumberg, Daniel Mesguich (viac)VOD (1)
Obsahy(1)
Pohľad do prostredia najvyšších finančných kruhov v ére svetovej finančnej krízy. Príbeh o vzostupe Marca Tourneuila, ktorý sa stane novým riaditeľom najväčšej európskej banky a na tomto poste musí manévrovať medzi úskaliami vysokej finančnej politiky. Zvládne prepúšťanie a intrigy kolegov i podriadených? Akú musí zaplatiť za svoj vzostup cenu analyzuje vo svojom filme známy režisérsky burič Costa Gavras. (STV)
(viac)Videá (3)
Recenzie (96)
Peníze, peníze a zase peníze, o nic jiného přece nejde? A když nám dojdou, chudým sebereme a bohatým přidáme, tak se to přece normálně dělá! Gad Elmaleh exceluje v roli cynického ředitele velké francouzské banky, jehož kariéra vstoupá vzhůru opravdu raketovým tempem a na nějaké soupeře, či protivníky nebere vůbec zřetel. Malinko mi osvětlil, jak to v těchto vysokých kruzích možná chodí, za plat několika miliónů eur za rok. ()
Dráma, alebo skôr triler z prostredia, ktorému vôbec nechápem, nechcem mu rozumieť a to najmä kvôli svinstvám, ktoré sa v ňom odohrávajú a ktoré Costa Gavras v tomto filme ukazuje. Ako hovorím, nevyznal som sa v tom, ale ten základný podvod Marc pochopil a vysvetlil divákovi tak jednoducho (priblblou grafikou v počítači ako od televízie JOJ), že nechápem, o čo postave Byrnea išlo. Že mu to nedojde? Nakoniec nás teda čaká rozuzlenie pomaly ako z Dannyho parťákov, kto koho skôr odrbe a ako z toho vyviazne s čistím štítom. Nechýbajú nebezpečné kurvy, ktoré sa tvária, že sú modelky a bohatí muži im podliehajú, i keď by mohli mať hocikoho. Občas zaznie bolestivý preslov typu: Volá NY, peniaze nikdy nespia atp. Film je ale stále zábavný, ukazuje svet luxusu, jeho pretvárku a fungovanie sveta bánk počas finančnej krízy. Síce veľmi prikrášlene a až rozprávkovo hladko tu všetko prebieha, pretože realita by bola nudná, i keď rovnako prehnitá. Na druhú stranu ako inak s takouto témou naložiť, aby na to prišli diváci. Či už experti, alebo laici. ()
Někomu to možná může připadat stereotypní, nicméně Costa-Gavras zjevně nechtěl natočit subjektivní lidské drama, ale objektivní pohled na svět velkobank a nebál bych se říct, že (zvlášť díky katalyzačnímu účinku ekonomické krize po r. 2007) film má v tomto smyslu mít i funkci didaktickou. S tím souvisí i typizovanost postav, ale co se dá dělat, když v díle jehož název snímek nese (myslím Marxův "Das Kapital", ne knihu "Le Capital" Stéphana Osmonta, beletristickou předlohu tohoto filmu), čteme např. na str. 251: "Jako kapitalista je jen zosobněným kapitálem. Jeho duše je duše kapitálu. Kapitál má však jediný životní pud - pud zhodnocovat se, vytvářet nadhodnotu...." Nepřekvapí pak, že levicový Costa-Gavras nemohl natočit film jinak. Přesto rozhodně není jen šablonovitý a předvídatelný, rozhodně ne. Motivace hlavní postavy není jednoznačná ani zpočátku k uhodnutí a o konkrétním průběhu děje se to dá říct dvojnásob. Konvenční filmové postupy, které vás ani za necelé dvě hodiny nezačnou nudit. ()
Chtěl být novodobým Robinem Hoodem, hrdinou v kruzích velkých peněz. Ve skutečnosti se však pod jeho vedením dočkali finančnímu vzestupu jen bohatí a chudí se stávali ještě chudšími... Starší filmy Costa-Gavrase se u mne vždycky těšily vysokému hodnocení a pochvalným komentářům ve víru silného zážitku. U novodobého Kapitálu jsem si bohužel připadal jako před pár lety na povinných přednáškách z jednoho volitelného předmětu Základy manažmentu. Snažil jsem se proniknout do postaty věci se zájmem, vnímal jsem smysluplnost a snad i důležitost sdělovaného, jenom mne to celé poněkud míjelo. Chápu hlavní poselství, všiml jsem si různých sdělení i v zdánlivě nepodstatných scénách (třeba s tou místností s dětmi plnou hluku z her na tabletech), ocenil jsem vtipnou vložku s Tournueilovou představou, ve které fyzicky zaútočí na muže z obrazovky... ale moc mne to nebavilo a podruhé bych to rozhodně vidět nechtěl. K velmi slabým 3* dopomáhá z mé strany i vzpomínka na tematicky spřízněný film Vlkem z Wall Street založený mj. na obscénnosti a adoraci hlavního hrdiny, oproti kterému musím kritický a filmařsky důstojný Kapitál přeci jenom trochu více ocenit. 55% ()
Takto si tu žijeme, my osvietení bankári a majitelia bánk. Kapitál odkrýva masku pokrytectva. Ukazuje správanie sa elít. Rafinované podrazy, náhle výpovede, dôraz na plnenie zjavne nezmyselných príkazov. A paranoja. Drzejší špeh vyhráva. Žiadna vecná odbornosť v riadení ("Čo to vlastne predávame?" pýta sa riaditeľ banky). Rozhodujúce sú manipulatívne hry o ulapenie si priestoru moci plus využívanie revolucionárskych modelov ("Použi Maov model kultúrnej revolúcie", radí riaditeľovi manželka). Ambiciózni ľudia majú zvyčajne inú predstavu o poschodiach vplyvu. A možno sú len neradi, ak ľudia vidia, ako to chodí. Pozn.: Existuje minianalýza zákonom uložených a neustále narastajúcich povinností štátu voči občanovi, čo nepodniká, nepracuje a má spoločnosť na háku. Všetky tieto povinnosti sú sankcionovateľné. Nútia občana žiť ako by bol matrica v stroji. Niektoré priamo prikazujú zaplatiť štátnemu výpalníkovi nezmyselné poplatky aj pri nulovom príjme (zdravotné a sociálne poistenie). Všetko nenápadne prepojené s bankami. Je na to tisíc dôkazov. Ak mi neveríte, skúste len taký mipokus: trvajte na Vašej zákonom umožnenej povinnosti, aby Vám bola mesačná výplata vyplácaná výhradne do vlastných rúk a nebola odvádzaná zamestnávateľom na účet v banke. Skúste to a uvidíte kolotoč. Nárast povinností vyžadovaných štátom od občana od 17. 11. 1989, sústavne narastá. Sústavne narastá od zániku režimu, ktorý podľa rôznych politikov, analytikov a politológov bol neznesiteľne dirigistický a od každého vyžadoval hrozne veľa povinností. Nuž vyžadoval, súhlasím. Len vyžadoval oveľa menej zákonom prikázaných povinností ako dnešná demokracia. Zákonná úprava bankovníckych práv vzrástla s porovnaním s minulým režimom asi o 2000%, čo sa týka len rozsahu úprav. O priznaných právach bánk obsiahnutých v týchto normách radšej nevravím. Dennodenné odrbávanie ľudí bankou a jej mocenskými hráčmi (majiteľmi a ich výkonnými poskokmi) milujúcimi peniaze, ich rast, drzé intrigy, sex a maximálny luxus, je známe hádam každému, len málokto si uvedomuje jeho Božskú trojjedinnosť ("Banka Ťa ojebe trikrát: ako klienta, ako zamestnanca aj ako občana", hovorí ľavičiarky strýko vo filme a riaditeľ banky na to: "On má v dosť veciach vlastne pravdu"). Jednoducho po zrútení bloku štátov, kde výrobné aj pracovné prostriedky vlastnil ústredný výbor strany, dominuje nielen v našom geografickom priestore (bývalé Česko - Slovensko) systém, kde kapitál ovládajú banky. Nenásytne, kruto a dennodenne prznia chudákov, žijúcich v ilúzii nekonečnej slobody. Costa- Gavras pochopil nemožnosť zmeny súčasného stavu. Pochopil, že snahy kritikov budú vždy zadupané večnými hráčmi, občas si uvedomujúcimi dopad svojich konaní, no vždy víťaziacimi kódom mamony - potrebou rozmnožovať množstvá zarobených peňazí a tváriť sa pritom ako intelektuálni guruovia. A pochopil tiež, že iná cesta k zmene ako náhly krach spôsobený nepredvídanou udalosťou (živelná katastrofa, vojnový konflikt, násilná revolúcia) jednoducho nevedie. ()
Galéria (23)
Zaujímavosti (1)
- Film síce popisuje svetovú ekonomickú krízu, ale vychádza z knihy napísanej pred začiatkom bankovej krízy. (vander19)
Reklama