Himizu

Tak trochu jiný Sono. Tak trochu optimističtější Sono. V Himizu najdete explicitní násilí, expresivně vyjadřované emoce, zamilovanou dívku, která se uchýlí až téměř k submisivitě. Zkrátka motivy, které jsou v Sonově práci dost obvyklé. Jen závěr filmu funguje jako určitá óda na život a především lásku a přátelství. Jako by Sono promlouval k postiženým tsunami, že společnými silami veškeré trápení překonají a znovu se postaví na vlastní nohy. Pro fanoušky nihilistické Studené ryby a klubu sebevrahů bude Himizu nejspíš průměrným zklamáním. (05.01.2013)

Pôvodne som chcel dať 4, ale koniec ma utvrdil v tom, že mnohé motívy, ktoré svojim majstrovským umom Sono rozohral, vyšumelí do prázdna. Príbeh je inak veľmi jednoduchý. Utrpenie, strata identity podmienená absenciou lásky a čohokoľvek trvácneho. Otupenie emócií na takú úroveň, že aj najväčšie gesto dobroty sa od hlavného hrdinu odráža bez toho aby si to uvedomoval. Pritom sa jedná o ďalší skvelý kaleidoskop postavičiek alá Sono. Dobrácky bezdomovci, morálny jakuzáci, ukecané dievča, deštruktívny a hlúpy rodičia a to všetko na pozadí katastrofy, aká znova prinútila Japoncov pochybovať o správnosti ich cesty. Film je v tomto smere takmer bezchybný. Jediné čo dostáva celý príbeh do vôd priemeru je nevyjasnená motivácia hlavného hrdinu. Prečo sa stáva zlým? Prečo túži po samostatnosti a nakoniec ju nezvláda. Prečo je pre neho zlý chodníček lákavejší ako ten dobrý. Prečo sa dokáže vrátiť naspäť? Náznaky nie sú jasne definované. Motívy ukončené. A ja som bol celý čas na pochybách či vlastne hrdinovi držať palce, alebo nie. A na konci som nebol o nič múdrejší. V tomto prípade sa totiž opakovaný motív stráca v preexponovanej konštruktívnosti Sonovho rukopisu. A to čo by v iných prípadoch fungovalo bezchybne, tu pokulháva na logike. Je to veľká škoda, lebo malo to niekoľko silných momentov - scéna v autobuse, otcovražda, alebo finálny beh. Ale keď si uvedomím čo mám na Sonovi rád - tu sa mi toho dostalo žalostne málo a aj to pôsobilo kŕčovito. (19.06.2014)

Himizu je výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok tak Himizu postráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie). 65% Season Challenge Tour 2015 (07.12.2015)

Tak Sono se v tomhle filmu opravdu nezapře, to se musí nechat. Dost drsný a trochu psycho filmeček o absolutní beznaději a zoufalosti pod tíhou okolností, ovšem stopáž je malinko přestřelená a nudnějších pasáží se zde nachází více než je zdrávo, i události samotné už jsou leckdy nad úrovní realističnosti a únosnosti ze strany diváka. Stejně jako Jirkovi mi ta holčina v hlavní roli trochu připomínala Miyazaki Aoi, je to podobný typ, ovšem herecky ani půvabností na ni rozhodně nestačí, ač tu předvedla kvalitní výkon. 65% (21.01.2017)