Láska

Haneke je režisér z mojej Top ten a predsa okrem veľkých očakávaní každý jeho film sprevádzajú aj moje obavy z jeho neláskavého, analytického, chvíľami až krutého pohľadu na svet a jeho obyvateľov. Láska je mi blízka nielen vynikajúcimi hercami, aj keď Emmanuelle Riva si pamätám iba z Resnaisovho filmu Hirošima, moja láska a Jeana-Louisa Trintignanta z viacerých kvalitných filmoch, ale aj mojim vekom, ktorý mi umožňuje empatiu tak potrebnú pre vnímanie tohto filmu. Hanekeho Láska polarizuje divákov, ako ostatne väčšina Hanekeho filmov. Po prečítaní časti komentárov som mal výrazné obavy, ktoré plynúcimi minútami mizli. Film nie je nepriateľský voči divákom. Ukazuje, ako láska postupne prechádza do bezmocnosti a zúfalstva. Napriek môjmu výslednému priaznivému pocitu si neviem predstaviť, že by tento film zaujal divákov v teenagerskom veku. (26.12.2014)

Zase ten pomalý Haneke, který nechává hodně práce na divákovi. A za mě to je zase ano. Jsem rád, když mi režiséři neukazují všechno a nechávají mě samotného vyválet se v emocích, popustit uzdu fantazii, představit si scény za scénou. Snad jen jsem po Bílé stuze čekal něco podobně monumentálního a dalo mi trochu práce naladit se na intimní konverzačku Georgese a Anne. Každopádně Oscar je v dobrých rukou. Things will go on, and then one day it will all be over. (21.03.2013)

Krásná i nehezká, smutná a pravdivá, pomalu plynoucí, ke konci, který čeká na každého z nás. Takový je film Michaela Hanekeho Láska. Příběh dvou dlouholetých manželů, jejich silné pouto, poněkud odtažitý vztah jejich dcery… To jen tak namátkou. To jsou všechno jenom dílky, které dohromady tvoří velmi pečlivou skládanku. Tvořenou z prožitků, pocitů, bolesti, smutků a osvobození. Pro mě naprosto perfektní a dokonalou. Jediné čím se utěšuji, že mi ještě nějaký ten rok zbývá. Snad….. (14.04.2015)

Pozastavím sa pri úlohe interiéru vo filme - strohý realista Haneke v Láske na základe v princípe totožnej premisy narába s divákom presne opačne ako bláznivý surrealista Gondry (resp. Boris Vian) v Pene Dní. …................... Premisu oboch filmov tvorí manželský pár, ktorého chod naruší náhly vpád choroby, pomaly požierajúcej ženskú protagonistku. Muž sa z lásky k nej snaží veci zachrániť, pomôcť čo najviac pri boji s chorobou. Pri sledovaní v podstate totožného príbehu sme svedkami dvoch odlišných spôsobov podaní a apelovaní na divákove city. …................ Boris Vian (M. Gondry) využíva všetko okolité, celý diegetický priestor filmu k intenzívnej spoluhre s dianím na plátne (simultánne so zhoršovaním choroby sa zmršťujú priestory domu, sluha starne, kvetiny vednú a obraz stráca farbu), všetko je poriadené zintenzívňovaniu pocitu melanchólie, smútku, beznádeje a finálnej straty. Pena dní nešetrí citom ani výrazovými prostriedkami. ….................... Formálna stránka filmu Hanekeho filmu si naopak drží striktný odstup, neprejavuje žiadny súcit a súhru s dianím, nevyvoláva žiadne emócie. Interiér má vo filme, obdobne ako v Pene dní, dôležitú úlohu. Celý film sa odohráva takmer výhradne iba ňom, pripomína Berolucciho filmy (Posledné tango v Paríži, Rojkovia, Ty a ja) s kopou ľadu za golierom - navodzuje stiesnený dojem, ale s dianím akoby už viac nekomunikoval. Svojou uhladenosťou a čistou krásou predstavuje presný protipól toho, čo sledujeme - stav strohej vyváženosti, príznačnej aj pre formálnu stránku. ….................... Vo Funny games rozrušil Haneke plynulý tok ukľudňujúcej vážnej hudby grindcorvým chaosom, v Pianistke zas krásnu, profesionálne bezchybnú emocionalitu hudby deformovanou emocionalitou človeka a v Láske je narušiteľom spomenutej vyváženosti choroba, avšak film nič nedáva najavo. Prostredníctvom svojej formálnej stránky ponúka divákovi anestetikum, držiace ho od deja v chladnom odstupe. Opozíciou k tomu je práve Gondryho empatia a spoluprežívanie, prenesené do formy a z nej priamo na diváka. Pena dní je po emocionálnej stránke oporou, spoločníkom, vytvára medzi sebou a divákom náruživú spojitosť. Pri Láske je divák naopak sám a izolovaný, tým pádom je ťažšie vstrebateľná. …................... Gondryho film, a Vianov nápad, je štylisticky výraznejší, hravejší a príťažlivejší, je ľahšie sa ním nechať strhnúť, ale Hanekeho menej prístojný odstup je rafinovanejším. Trpezlivo a nenápadne diváka stiesňuje a vrstvu letargickej strnulosti, ktorú na diváka nanáša, dokáže spoľahlivo rozrušiť jediným ráznym gestom. …................. Pena Dní pôsobí ihneď. Na zapôsobenie Lásky si treba počkať a výsledok je o to jatrivejší. Oba filmy majú špecifické čaro a bok po boku tvoria zaujímavú dvojicu variácií na jeden motív. (20.05.2014)

Dlouhé statické scény bez hudby skládají příběh starého manželského páru, kterému do života zasáhne nemoc. Navíc jedinou vyhlídkou do budoucna je, že se vše bude stále zhoršovat až do trpkého konce. Haneke je opět nekompromisní, byť je tento film nejspíš divácky stravitelnější, než je u mistra zvykem. (29.03.2015)